Original subtitles

ZLATKO, NÁŠ SUSED JE VRAH

Vrah je medzi vami.

Je tu.

A tu aj zostane.

Veľmi pokorne priznávam, že...

som sa takmer nechal nachytať.

Chvíľu mi trvalo,

kým som to pochopil, ale...

už mi to došlo.

Všetko sa to začalo lahodnou šampiňónovou krémovou polievkou.

V nasledujúcu noc vám bolo všetkým veľmi zle.

Všetkým, okrem Victora de La Tour,

- ktorého otrávili. - Znamenité.

Je to muchotrávka zelená.

Mucho čo?

Muchotrávka zelená.

To je názov tej jedovatej huby, ktorá vás mala zabiť.

Prečo ste teda nezomreli všetci?

Včera sme sa s poručíkom Daumas-Gassacom

porozprávali s profesorom Orfilom,

zakladateľom súdnej toxikológie.

Dozvedeli sme sa, že podkožná injekcia malej dávky jedu

vás môže voči nemu imunizovať.

Kto?

Kto...

Kto by si len na chvíľu mohol pomyslieť,

že sa vám každú noc

niekto vkradne do izby,

aby vám pichol mikrodávku muchotrávky zelenej,

aby vás tak imunizoval

pred tou poslednou večerou.

Kto...?

ak nie vy?!

Gróf du Bois Maury.

Ja?

- Čože? - Rebecca, prosím vás.

Toto sme našli u vás v izbe.

Vedeli ste, že váš hostiteľ študoval chémiu?

Toxikológia a jedy preňho nemajú žiadne tajomstvá.

Gróf zavraždil Victora de La Tour a nafingoval to ako otravu.

Takže áno, ten nápad bol geniálny,

zločin takmer dokonalý.

Ale to ste nepočítali s mojím skromným ja.

Výborne.

A môžeme povedať, gróf,

že to máte spočítané.

Čo to má znamenať?

- Čakáte niekoho? - Nie.

Dobrý.

Ida, máte dobrý dôvod na to, aby ste ma rušili?

Keď píšem, potrebujem ticho a pokoj.

Už som vás predsa žiadal,

aby ste u mňa nezvonili len tak. Pokiaľ nejde o čo?

Požiar v budove.

- Jadrový útok. - Presne tak.

Alebo vážne nebezpečenstvo.

- Je to tento prípad? - Nie, pane.

Nie. Tak o čo ide?

Váš nový sused odnaproti, pán Kerbec,

na 3. poschodí smerom do dvora, ma poprosil, aby som susedom

rozdala pozvánky na jeho dnešné predstavenie.

Páči sa.

- Prídete? - Nie, Ida.

Mám inú prácu, musím zostať doma.

Vy nikdy nikam nechodíte. Len trčíte doma v pyžame.

Tak pekný deň.

Guillaume, pozor!

Rebecca! Odstúpte.

Choďte do pekla, Marchenville!

Ďakujem, Rebecca.

Postavte sa, majte trošku dôstojnosti.

A práve teraz... sme sa dohrali.

Ochutnáte môj tajný úder.

Tajný úder markíza de la Rose.

Čakám na vás.

Ochutnáte tajný úder...

Markíza de la Rose.

Kto z vás dodnes nikdy nevidel Okno do dvora?

Fíha, je vás dosť.

Máte šťastie, závidím vám.

Godard napísal v časopise Cahiers du cinéma:

„Hitchcock je filmárom párov.“

A v tomto momente hovorím o páre v tej najromantickejšej podobe.

Pozrite sa, v koľkých filmoch je spojenie dvoch hrdinov vlastne tou hlavnou témou.

Sám Hitchcock ľutoval, že ho ľudia vnímajú

ako tvorcu zločinov, a nie tvorcu párov.

V tomto zmysle...

možno vnímať Okno do dvora cez pár Jeffa a Lisy

ako stvárnenie krízy a jej riešenia.

Bude to práve toto vyšetrovanie, čo ich zblíži.

V Jeffových očiach robia riziká Lisu čoraz príťažlivejšou.

Až po to najväčšie riziko,

keď sa vkradne do bytu vraha,

nájde tam obrúčku, ktorú si nasadí na prst,

aby ju nenápadne ukázala Jeffovi.

François Truffaut si všimol,

že v tomto momente bol Lisin úspech dvojnásobný.

Prečo?

Pretože vyriešila prípad.

A na prste má prsteň.

Si v pohode?

Jasné.

Prepáč, len som premýšľal...

Vyzeralo to intenzívne.

Začať novú kapitolu, to je vždy trochu...

Čo je to?

Nový sused nás pozýva do divadla.

Neboli sme tam celú večnosť.

To je fakt záležitosť z inej doby...

V stredoveku dobre, ale dnes...

Postavili to v 18. storočí pre oveľa menších ľudí.

Budeme sa tam tlačiť, žiadne miesto na nohy,

zložení ako origami. Nie, vďaka.

Nebudeš zložený ako origami.

Túto divadelnú sálu postavili v 20. storočí pre ľudí tvojej výšky.

Ukáž.

Aha, Hamlet...

Ešte k tomu Hamlet.

To bude trvať aspoň 2 hodiny.

- A je to na predmestí. - Ale...

- Nie, je to v 13. obvode. - Veď to hovorím.

Preháňaš.

Užívaj svoje krásne chvíle, Laertes, využi svoj čas,

využi ho v prospech svojich cností.

Ale vy, Hamlet...

Nie je to náš nový sused?

To je on, nie?

- Ktorý? - Ten, čo hrá Hamleta.

Drahý Hamlet!

Zahoď tú farbu noci.

Je tu domovníčka Ida.

Aj Frémontovci.

Nehľadaj svojho vznešeného otca...

Aha, to je vtipné.

Vtipné je, že spí.

Ticho! Stačilo.

V pohode, nie sme predsa v knižnici.

Prestávky v divadle ešte vôbec existujú?

To je ale podfuk!

Myslíš si, že je koniec, ale nie.

To je len polovica.

Ešte tam ani nebolo: „Byť či nebyť.“

Bude to trvať ešte dlho?

- „Približné trvanie: 3 h 45“. - 3 h čo?

- Píšu to tu, nevšimla som si to. - To je peklo!

3 h 45, to snáď nie je pravda, do prdele.

To nie je hra, to je celá večnosť.

Povedz, že máš Xanax.

Čo to pozeráš?

Čo je?

Čo?

Je vtipné hádať sa bez slov.

Hej...

Aha, idú Frémontovci.

Áno, videl som. Nepozeraj sa.

Nechcem sa s nimi baviť.

Poď. Už nás zbadali.

Ahojte, susedia,

- ako sa máte? - Ahojte!

- Dobrý večer, Ida. - Dobrý.

Prišli ste.

Dali ste si dole pyžamo, to je dobre.

- Idem si pre pohárik. - Len choďte.

A ako sa vám páčila hra?

- Mne sa to veľmi páčilo. - Otrasné.

Hej, skoro som pri tom zaspal.

- Veľmi skoro... - Úprimne povedané,

rozmýšľali sme, že cez prestávku odídeme.

- Ale to sa predsa nerobí. - Super nápad!

Kašľať na to, či sa to robí.

Žiadne pravidlá neexistujú.

- Môžeme si robiť, čo len chceme. - Nie, to sa naozaj nesmie.

- Ale... - To sa nerobí.

- Je to trochu neslušné. - To je fuk.

Aha, to zvoní nám.

Zdrhneme, ešte sa to dá.

Dobre, poď, ideme dnu.

Idem na záchod.

Povedz, Carole, neberieš náhodou Xanax?

Ja som Sophie, ale mám tu vitamín C.

Aká to krvavá rana bičom...

Pozri, už tam nie sú, zdrhli.

Fakt, no pozrime sa.

To je úbohé.

Ale na druhej strane, my sme si túto hru nevybrali.

- To snáď nezačne znova! - Len pokoj, pomaly.

Ach, to je večer na hovno.

Byť,

či nebyť,

to je tá otázka.

Je azda dôstojnejšie znášať strely a rany...

Ochutnáte tajný úder...

markíza de la Rose.

Nepoznáme ho, je to trápne.

Pozval nás, tak mu zablahoželáme a poďakujeme.

Zablahoželať mu?

- No áno. - Neviem, čo mu mám povedať.

- Nepáčilo sa ti nič? - Vôbec nič, ale že vôbec.

- Vôbec nič? - Nie.

A musím sa priznať, že som si aj trošičku pospal.

Trošičku pospal?

Prespal si posledné tri dejstvá.

Musíš neustále všetko preháňať?

Ja že preháňam, veď si chrápal.

- Snažila som sa ťa zobudiť. - Ja nechrápem.

- Ja nechrápem. - Ale áno, každú noc.

Ale to je v poriadku.

Môžem spať na gauči.

Ale to už robím posledného pol roka!

Počúvaj, to si chcel ty, nie ja.

- Čo odo mňa chceš? - Prepáčte!

Kde je šatňa Yanna Kerbeca, prosím?

Úplne na konci chodby a doprava.

Ďakujem.

- Tak poď. - Nie.

Nie, počkaj.

Hádajú sa, ideme preč.

- Dobrý večer. - Hľadáte niečo?

Chceli sme vám zablahoželať, sme vaši susedia.

Pozvali ste nás.

Prepáčte, nespoznal som vás.

To je normálne, nepoznáme sa.

To je pravda.

Áno, práve sme sa presťahovali s mojou ženou Nathalie,

ktorú ste pred chvíľou videli.

Dáme si pohárik?

Áno, radi!

Stretneme sa v divadelnom bare?

O 5 minút.

S radosťou.

- Tak zatiaľ. - Tak zatiaľ.

Čo?

Ideme, padáme odtiaľto!

- Ale to sa predsa nerobí. - Zdrháme, hneď!

Tak dobre.

Naozaj klobúk dole pred vami, pretože Shakespeare vôbec nie je ľahký...

a vy ste boli taký intenzívny, komplexný, silný...

citlivý.

- Veľmi ma to dojalo. - Ďakujem pekne.

- Gratulujem, bolo to úžasné. - Ďakujem vám.

Emma, daj mi ešte jeden Triple Sec. Vďaka.

Áno, chcel som do toho vniesť viac modernosti, dynamiky...

aby sa to páčilo rovnako, vďaka,

laikom aj odborníkom. Teda aspoň som v to dúfal, no...

Ste v poriadku?

- Ste v pohode? - Áno, to nič, to len...

Moja žena je momentálne trochu na nervy.

Je to jej divadlo, veľa do tohto predstavenia investovala

a zatiaľ to nemá taký úspech, ako sme dúfali.

A vám sa to páčilo?

- Bol som priam unesený... vážne. - To som rád.

Nerozmýšľali ste nad tým, že to trošku skrátite?

Už som to skrátil. Viete, celý Hamlet trvá 5 hodín.

Bolo to skvelé.

- Skúška 2. dejstva, 17:00. - Jasné.

Bolo tam dosť ľudí.

Na druhej strane, keď je to zadarmo...

Ale ja som si istá, že sa to uchytí.

Ak sa vám to páčilo, rozširujte to ústnym podaním.

Preto som pozval celú bytovku,

aby som spustil šuškandu.

A ak sa to nepáčilo vám, navždy mlčte.

Len som žartoval, pekný večer.

Dobre, tak už ideme?

- Balil ťa, však? - Čo to trepeš.

Ale áno, normálne ťa balil.

Ale na mňa bol veľmi agresívny.

Povedal mi, aby som navždy mlčal.

Ten chlap je blázon.

A úprimne,

pozývať všetkých susedov, to je také úbohé... strašne úbohé.

Rozdávam snáď ja ľuďom svoje knihy?

Prečítajte si ma!

- Ďakujeme. - Vďaka, pani.

„Pravda je na ceste a nič ju nezastaví.“

- Aká pravda? - Čo aká pravda?

Predsa nebudeme prikladať význam odkazom z nejakých čínskych koláčikov.

„Veštba, ktorú čakáš, sa nachádza v inom koláčiku šťastia.“

To je blbosť. Kto toto vymýšľa?

Prepáčte, nemohla by som dostať ešte jeden koláčik šťastia?

Platia nejakému chlapíkovi za to, aby toto vymýšľal?

Má zamestnanie, stôl, počítač?

No tak, otvor ho.

Znamenalo by to, že takým odkazom prikladám nejaký význam.

A čo?

Nie je to veľmi racionálne.

No tak, otvor ho.

- Nič tu nie je. - Ako to?

Žiadna priblblá veštba.

Ten chlap, čo tam mal dať ten lístoček,

určite zrovna telefonoval, keď koláčik prechádzal pásom.

To je všetko.

Čo je?

„Koláčik šťastia bez odkazu je zlým znamením.“

„Koláčik šťastia bez odkazu môže znamenať stratu dôležitého prvku vo vašom živote.

- Dávajte si pozor.“ - Úplná hovadina...

Už o tých blbostiach nechcem počuť.

Dobrú noc.

Sakra!

Poď sem!

- Čo? - No tak, poď sem rýchlo.

- Si si istá, že ju udrel? - Áno, myslím, že áno.

- Myslíš si, alebo si si istá? - Neviem.

Zmizol za stenou, potom sa zas objavil a zbadal ma.

Videl ťa?

Počkaj, mám také tušenie.

Stalo sa niečo vážne.

- Mali by sme zavolať políciu? - Možno aj FBI! Preskočilo ti?

Predsa nebudeme len tak volať políciu!

Pamätáš,už si raz zastavila vlak, lebo si si bola istá, že je v ňom bomba.

Nič tam nebolo! Prestaň s tými tvojimi tušeniami.

To je paranoja.

Pozerala si priveľa Okna do dvora.

Pár, ktorý sa háda, to sa stáva každý deň na celom svete.

To dobre vieme.

Dostať ranu soškou, to je podľa teba normálne?

Ale počúvaš sa vôbec? Bože!

Upokoj sa.

Colette, prestaň tam už čumieť.

Dobrú noc!

Celú noc si strávila tým, že si pozerala von oknom?

Musela som na to stále myslieť.

Bolo to dosť šokujúce, vieš, bolo to násilné.

- Ich závesy sú stále zatiahnuté. - Majú právo sa hádať.

Počúvaj, on ju asi naozaj zabil.

Áno, zabil ju... Len tak ju zabil?

- Čo to tu splietaš? - To je jedno.

Nechaj to tak.

Pekný deň.

No... pekný deň.

Prepáčte. Dobrý deň.

Dobrý.

Prepáčte za včerajšok, nebol som vo forme.

Ale nie, to je v poriadku.

- S manželkou sa to už urovnalo? - Áno, našťastie!

Priniesol som jej croissanty.

Ďakujem, že ste prišli na tú hru.

- To bolo od vás milé. - Vďaka za pozvanie.

Mali ste na mňa nejaké otázky?

- Ja? - Áno.

Nie, prečo?

Len tak.

Pekný deň.

Áno, pekný deň.

Čo je to ten tajný úder?

Tajný úder markíza de la Rose.

- To je nadlho. - No tak, hovorte.

Paríž je odtiaľto 3 hodiny cesty dostavníkom, máme na to predsa kopu času.

Čo by ste...

chceli robiť iné, Guillaume?

Možno máte na mysli niečo iné?

História tajného úderu markíza de la Rose siaha až k môjmu pradedovi,

vojvodovi Charlesovi-Henrimu de la Rose.

Vynikajúci šermiar. Vynikajúci.

To je dobré.

Ďakujem.

Áno, výborne, je to dobré.

Ale povedzte mi len jedno.

Kedy sa už markíz de la Rose osmelí...

a vtisne svoj jazyk do úst Rebeccy?

A keď hovorím jazyk, myslím tým niečo iné.

Áno, chápem... Élisabeth, viete,

ja som presvedčený, že to sexuálne napätie medzi dvomi postavami

- núti čitateľa... - Nie, zadržte, François!

Dobre, bolo to...

originálne, taký platonický vzťah,

ale predsa len, v trinástom diele!

Človek už predsa chce, aby sa niečo...

viete...

Dávajte si pozor, François, aby ste nestratili čitateľov.

Čo sa deje, môj drahý François?

Cítim, že niečo nie je v poriadku.

Neklape vám to s manželkou, však?

Upokojte ma, ešte stále si občas vrznete?

Jasné.

Áno, samozrejme.

Ešte stále premýšľaš?

Možno by si na začiatok mohla pozdraviť?

Chcem sa ťa niečo opýtať.

Odkedy sme my dvaja...

Nerozhrnuli závesy?

Netrávim celé dni tým, že čumím na susedov.

- Čo si si to kúpila? - Mám zlé tušenie.

Aké tušenie?

Naozaj si myslím, že zabil svoju ženu.

Colette, úprimne...

toto už hraničí s posadnutosťou.

Dočerta.

Čo?

No toto...

Na mŕtvolu je celkom... celkom vo forme.

Dúfam, že tie ďalekohľady neboli drahé.

Svedčí im to spolu...

Je celkom vzrušený.

- Má celkom šťastie. - Čože?

- Pozrel sa na mňa! - Samozrejme.

Veď stojíš rovno pred oknom.

Lebo...

- Lebo čo? - Vedel, že sa naňho pozerám.

- Vieš čo? Jasné, že vedel. - No vidíš.

Lenže to je dôkaz, že si blázon,

si psychopatka, prestaň s tým!

Máš pravdu, asi moc pozerám Okno do dvora.

Dobre, môžeš mi, prosím ťa, odpovedať na otázku?

- Na akú otázku? - Na tú, čo som ti už položil.

Tak do toho, počúvam!

Mali by sa spolu Rebecca a Guillaume vyspať?

Jasné, samozrejme.

- Samozrejme? - Už dávno.

- Prečo si mi to nepovedala skôr? - Nikdy si sa ma to nespýtal.

Ahá, jasné.

- Čo? - Nič, všetko je fajn.

- Čo sa deje? - Nič!

„Markíz si rozochveným pohybom rozopol nohavice,

čím odhalil svoj stoporený úd,

pulzujúci netrpezlivou túžbou.

Rebecca si ho prezerala, nesmelá a fascinovaná, potom sa naklonila,

nechajúc svoj vlhký jazyk kĺzať po jeho tele,

a zovrela ho do svojich horúcich úst.

Markíz zavrel oči,

zavrčal,

ako by to bolo prvýkrát.“

„Toľko vytúžené meno,

Rebecca...“

S mnohými A.

Presne tak.

Toto je dobré!

„Guillaume sa už neudržal a vnikol hlboko do nej.

Rebeccine nechty zarýpali do kožených sedadiel dostavníka.

Jej telo sa prebodnuté až po záštitu...

začalo triasť.

Keď sa napokon do nej vylial, stuhla v prudkom kŕči a vykríkla.

Krátky výkrik,

rýchlo potlačený spomienkou na jej dobrú výchovu.“

No...

Na prvý návrh to nie je zlé.

Áno, je to len taký návrh...

Čo je?

Nemýšliš, že by mal na to ísť trošku viac...

postupne?

- Neviem, možno. - Vieš, chýba nejaká predohra.

Ale to je celkom dobré, vieš, tá predohra.

Pár sladkých slov...

Pery, ktoré sa dotýkajú tela.

Zopár sprostých slovíčok.

Len takých maličkých sprostostí.

Ty by si niečo také chcela počuť?

Sakra, meškám.

Zatiaľ!

Počkaj... Aké sprosté slovíčka?

Som si istá, že na niečo prídeš.

Páni...

To ten dostavník z teba robí takú zvrhlíčku?

- Aha, dobrý deň. - Dobrý.

To je náhoda, chcel som s vami hovoriť.

Je to trošku trápne, ale...

mám pocit, že sa mi pozeráte do bytu...

že ma špehujete.

- Ja? - Áno.

Ale nie, vôbec nie.

Ja... len tak pozerám z okna.

Snívam, ja...

predstavujem si rôzne veci.

A čo také si predstavujete?

Neviem, len tak.

Keď sa niekto pozerá k iným, znamená to, že sa nepozerá k sebe.

Alebo má možno pocit, že naňho nikto iný nepozerá?

Pozerá sa na vás váš manžel?

- Môj manžel? - Áno.

- Áno, myslím, že áno. - Myslíte?

Podľa mňa ste vy jeden krásny kvet a bola by veľká škoda na taký kvet nepozerať sa a nechať ho zvädnúť.

To nie!

Počúvajte, je mi naozaj ľúto mojej indiskrétnosti,

ale tu radšej skončíme. Pekný zvyšok dňa.

Aj vám.

Nechceš prestať s tým ďalekohľadom? Je to smiešne.

Zase ma videl.

No jasné, keď ho stále len sleduješ.

Bude podozrievavý, začne niečo tušiť.

- Haló? - Yann?

- Tu je opäť Colette. - Aha!

Chcela som vedieť, či by ste vy a manželka neprišli k nám na pohárik?

Prečo?

- Akože prečo? - Áno.

Lebo sme nezačali najlepšie...

Nie, prepáčte, bude to trochu komplikované.

Chcem vám ukázať niečo zaujímavé.

V tom prípade... približne o koľkej máme prísť?

- O 19:00? - Výborne, to je perfektné.

Tak fajn, to je perfektné.

Večer sa uvidíme.

Zatiaľ.

- Prečo to robíš? - Počkaj!

- Aký to má zmysel? - Počúvaj ma.

Mám pre teba misiu.

Ja tu nebudem.

Pôjdem do reštaurácie, do kina... kamkoľvek, len tu nebudem.

Musíš si len vyzliecť pyžamo.

Dobrý deň.

Zdravím, ako sa máte, sused?

Celkom dobre a vy?

Povedzte mi, kde ste boli včera sme vás hľadali po skončení predstavenia.

Aha...

No... nie.

Ale to len preto, lebo...

Mali sme opatrovateľku.

Aha.

Nevedeli sme, že to bude trvať tak dlho.

Takže je pravda, priznávam...

že sme zdrhli ako zlodeji.

Skoro hneď po prestávke.

Museli sme prepustiť opatrovateľku.

- Áno, opatrovateľka. - Áno.

Opatrovateľka si musela klásť otázku, čo tam dočerta robí.

Keďže nemáte deti.

Robím si srandu, kašľať na to.

Čo ťa sem privádza?

Čauko, pozri!

Čo to je?

Okuliare s kamerou.

Bol som u Frémontovcov!

To je smiešne!

Vzal som, čo mali.

A čo mám teda robiť?

Celky, polocelky?

- Nešpekuluj. - Ja ťa poznám.

Budeš ma hodnotiť tým profi okom.

Ako pri tvojom narodeninovom videu.

Myslel som to dobre, išiel som za tvojou tetou...

Proste ju natáčaj.

Nespusti z nej oči.

- Dobrý večer. - Dobrý večer.

Nathalie neprišla?

Nie, necíti sa najlepšie.

- Hovoril som jej, že sa zastavíme. - Áno, iste.

- Poďte ďalej. - Ďakujem.

To je škoda, rada by som sa s ňou zoznámila.

Aj ona, ale...

je od narodenia nepočujúca,

tak je to pre ňu ťažké s ľuďmi, čo neposunkujú.

No áno, samozrejme.

Nech sa páči.

- To ste naozaj nemuseli. - Ale áno, prosím.

Pôjdem po poháre.

Yann.

- Ako sa máte, drahý priateľu? - Dobre a vy?

Mám škaredý zápal spojiviek, strašne to bolí.

Dnes máte v divadle deň voľna?

Je pravda, že odtiaľto vidno k nám naozaj dobre.

Skoro by sa dal prečítať názov mojej rozčítanej knihy.

- Máte dobrý zrak. - Používate ďalekohľad?

Aký ďalekohľad?

- Vy nemáte ďalekohľad? - Pokiaľ viem, tak nie.

Takže, pozdravili ste ju?

Nie, pretože spí.

- Je unavená. - Áno, chúďa.

- Sadnem si. - Prepáčte.

Ďakujem pekne.

Na zdravie.

Na Nathalie.

To je milé.

Táto bytovka má v sebe trochu z Okna do dvora.

- Nemyslíte? - To je vtipné,

Colette je veľká odborníčka na Hitchcocka.

Naozaj? To je zaujímavé.

- Čo robíte? - Učím na Sorbonne.

Páni.

Učím bakalárov filmu.

Môj kurz sa zameriava na analýzu filmového obrazu.

A okrajovo sa špecializujem na Hitchcockove filmy.

Okrajovo...

Je to asi najväčšia odborníčka na Hitchcocka vo Francúzsku.

Dokonca na svete. Jej kniha je dnes

- základnou literatúrou. - Naozaj?

- Trochu preháňaš. - Nie, vôbec nie.

A vy?

Ja som spisovateľ.

Historické detektívky z konca 19. storočia.

Aha...

"Neuveriteľné vyšetrovania markíza de la Rose".

Predpokladám, že ste o nich už počuli.

- Nie. - Nie?

Vôbec nie.

Vlastne, v súčasnosti sa dá hovoriť o policajnom historicko-erotickom vyšetrovaní.

Čo to trepeš, si normálna?

Nie, zjednodušene by som povedal, že to je...

ako keby Vidocq stretol Agathu Christie.

No teda!

V swingerskom klube.

Takže, ktorý je váš obľúbený od Hitchcocka?

Ak by ste si mali vybrať len jeden, ktorý by to bol?

Bolo by to Vertigo.

Prečo?

Pre mňaje to jeho najosobnejší a najdokonalejší film... a určite aj ten najromantickejší.

Dielo postavené na prázdnote a zdaní.

Manžel, ktorý zabije svoju ženu.

Žena, ktorú vydávajú za inú.

Všetko je len pretvárka, preludy a napodobeniny.

Je to fascinujúce, nie?

A vy?

Ja by som povedal Na sever severozápadnou dráhou.

Archetyp hitchcockovského antihrdinu.

Obyčajný človek,

ktorého obvinia zo zločinu, ktorý nespáchal.

- Môj je Psycho. - Hej.

Áno, François má trochu problémy s matkou.

Teda...

ty si nikdy žiadnu ženu nezavraždil.

Našťastie.

Keď už sme pri ženách...

Musím ísť za tou svojou.

Áno, ale spí.

Rád by som bol pri nej, keď sa zobudí.

Áno, samozrejme.

Ďakujem, veľmi pekne ďakujem.

Ale... nechceli ste mi náhodou niečo ukázať?

- Ja? - Áno.

- Vážne? - Áno, áno, iste.

- Čo to len mohlo byť? - No ten...

Ale áno, už viem!

- Chcela som vám darovať svoju knihu. - Áno, knihu.

Aha, pozrime,

ďalekohľad.

Áno, naozaj.

Jasné, ďalekohľad.

Nech sa páči, pozdravujte manželku.

- Ďakujem pekne. - Rado sa stalo.

- Príjemný zvyšok večera. - Aj vám.

Dovidenia, Yann. Radi sme vás privítali.

- Pekný večer. - Dovidenia.

- Určite to vie. - Áno, vie, že ho podozrievame!

Všetko je natočené, polocelky, celky, detaily.

Ale on nás nezaujíma, ide nám predsa o ňu!

Jasné.

Čo budeme teda robiť?

Prepáčte, prišla som lebo som vám zabudla podpísať knihu.

Aká neslušnosť odo mňa.

To je pravda, to prináša nešťastie.

Prepáčte, ale som trochu zaneprázdnený.

Vašej žene je asi lepšie, ako pozerám.

Áno.

- A nejaké pero? - Pero?

Na to venovanie.

Pero...

Tak dobre, poďte ďalej.

- Nech sa páči. - Ďakujem veľmi pekne.

"Pre Nathalie a Yanna, našim susedom v Okne do dvora."

Nie, takto hovorí ďakujem.

Nepočuje vôbec nič?

Nie.

Ale vie odčítať z pier.

Takže pozor na to, čo hovoríte.

Teší ma, že vás konečne spoznávam.

V divadle to asi nie je jednoduché.

S čím?

Komunikácia so zamestnancami a tak...

No áno, zamestnáva len nepočujúcich alebo ľudí,

čo ovládajú posunkovú reč.

A nie je to diskriminácia?

Moja žena vás prosí, aby ste na ňu tak neciveli.

Je to pravda, je to veľmi nepríjemné.

Prepáčte.

Prepáčte, ospravedlňujem sa. Mrzí ma to.

Je nejaký problém?

Nie.

Čo si o tom myslíš?

- Celkom dobré, nie? - Je to perfektné.

Naozaj?

Snažil som sa robiť zábery, ktoré by...

Nemá obrúčku.

Colette, čo hľadáš? Kam tým mieriš?

Neber to v zlom, ale páči sa ti ten chlap?

Čože?

Čo to trepeš, prestaň!

Dobre.

Ďakujem za ten swingers klub a všetko ostatné...

potešilo ma to, bolo to veľmi povzbudivé.

Zatiaľ čo ja trávim život tým, že ťa vychvaľujem, kladiem na piedestál...

Ten tvoj nepočujúci bratranec, Jean-David...

Jean-Daniel, ja už ani neviem...

Jean-Denis, Jean-De.

Čo chceš od môjho bratranca?

Áno, vlastne s tebou súhlasím,

používa veľmi nepresnú posunkovú reč.

Dá sa to pochopiť, ale posunkuje hrozne...

Prečo sa tak rozčuľuje?

- Čo hovorí? - Nie, nič.

Vlastne som o tom nechcela hovoriť, ale...

Tá žena na videu, François, označila ťa za lúzra.

- Zdá sa ti to vtipné? - Nie.

- Čo hovorí? - Nič.

Teší sa, že nie je jediný lúzer v rodine.

Je možné, že je tá žena od narodenia nepočujúca?

Ona že je od narodenia nepočujúca? Vylúčené.

Ibaže by sa naučila posunkovať nedávno...

- Vysvetlíš mi, o čo tu ide? - Áno, vysvetlím.

Yann to vyhodil do koša.

- Ty sa už hrabeš v košoch? - Kúpil si parochňu!

No a čo?

Potvrdzuje to moju teóriu.

Ale ty ma aj tak nepočúvaš.

A hneď ma prerušíš.

Počúvam ťa, som samé ucho.

Náš drahý sused Yann

- svoju ženu naozaj zabil... - Zadrž.

Videli sme ju, jeho ženu.

- Prestaňme. - Počúvaj ma, on ju zabil.

Zabil ju. A aby od seba odvrátil podozrenie,

vydáva za Nathalie inú ženu, ktorá len mizerne posunkuje

a nosí blond parochňu, kúpenú v tomto obchode.

- Povedzme, že máš pravdu. - Ako vždy.

Dobre, máš pravdu.

Aký má motív?

Nemám tušenie.

A aby sme zistili motív...

musíme nájsť MacGuffin.

Zase ten MacGuffin?

Uč to svojich študentov, ja to už nezvládam.

Stále si nepochopil, čo to je?

Ale áno, pochopil.

- Nie úplne. - Dobre.

Môžem ti povedať, ako to vysvetľoval sám Hitchcock?

Máš dvoch cestujúcich vo vlaku,

ktorý ide z Londýna do Edinburghu.

Si v obraze?

Prvý cestujúci si všimne zvláštny balík svojho suseda a pýta sa ho:

Prepáčte, čo je v tej zvláštnej batožine vedľa vás?

Muž mu odpovie:

Toto? Je to MacGuffin.

Čo je to MacGuffin?

Zariadenie na chytanie levov v škótskych horách.

Ale v Škótsku predsa levy nie sú.

V tom prípade to nie je MacGuffin.

A teraz som to mal akože pochopiť.

V skutočnosti je MacGuffin nič, neexistuje.

Ale jeho význam je zásadný.

Je to akoby predmet, hmota, je nehmotný,

je to zámienka, ktorá poháňa dej vpred.

- A čo je to v našom príbehu? - To práve hľadáme.

Mohla by som poprosiť dve kávy?

Chápeš, ten MacGuffin musíme nájsť ty a ja, spolu, rozumieš?

Musíme odhaliť pravdu a vyniesť ju na svetlo.

Ja si koláčik šťastia nevezmem.

Naposledy ma to deprimovalo.

Ďakujem.

Čo sa deje?

Neodporúča sa neotvoriť koláčik šťastia.

- Kto to neodporúča? - Skrátka sa to neodporúča.

Čo sú to za pravidlá ohľadom koláčikov šťastia?

Je to nejaká sekta, organizácia?

Nie, to nič.

Pamätáš si...

"Pravda je na ceste a nikto ju nezastaví"?

No, a o čom to bolo?

Bolo to o našom vyšetrovaní.

- O našom vyšetrovaní? - Áno, o našom.

Ty a ja, my sme tím.

Jasné, sme tím.

Tak otváraj.

"Cesta k pravde často vedie cez obetu."

To je šialené, vždy to hovorí o pravde.

Chápeš tomu vôbec?

Stále nie.

A čo máš ty?

Ja mám...

Colette, no teda...

Prestaň.

"Kto inému jamu kope, sám do nej padne."

Tak čo?

Hitchcockovi hrdinovia nevolajú policajtov, prečo?

Pretože je to film a keby ich zavolali, film by skončil.

Ale toto je skutočný život, Colette.

Ale u Hitchcocka sú policajti slepí.

Hrdinom nikdy neveria.

Pretože si myslia, že zločinec vždy vyzerá ako zločinec.

Lenže zločinec práve naopak ako zločinec vôbec nevyzerá, chápeš?

Samozrejme, že chápem.

Takže policajtov volať nebudeme.

Zvládneme to sami ako dospelí.

Zamysli sa.

François.

Čo by urobil Marchenville, markíz de la Rose?

Ale veď to je len román.

To nie je realita.

Ako sa to volá jeho žena?

No výborne!

Nathalie Kerbec.

To je ona. Teda, aspoň sa na ňu podobá.

So svojimi rodičmi.

Pozri, zadaj ich meno, tu to je.

Jacques a Micheline Rainierovci.

- Sú mŕtvi. - Nathalie po nich zdedila divadlo.

Ale keďže hra nemá úspech,

hádajú sa,

- a v návale hnevu ju on zabije. - Ale nie...

to nie je dostatočný dôvod, to nie je motív.

Nevieme, prečo sa hádali.

Tak prečo potom?

Ja predsa neviem.

Iná žena, mimomanželská aféra...

Keď sme sa tam boli pozrieť po predstavení,

už v zákulisí sa hádali.

A spomeň si, cez prestávku sa Nathalie pochytila s tou barmankou.

Barmanka!

Rovnaký profil.

Rovnaká postava.

Rovnaký typ, akurát brunetka.

To vysvetľuje tú parochňu.

A v ten večer sa Nathalie

dozvie, že je to Yannova milenka.

Rozhodne sa ho opustiť a to ho rozzúri.

- On ju odstráni. - Ale predsa si ju videla,

takže uskutoční svoj plán.

Vydáva svoju milenku, barmanku, za svoju ženu.

A pamätáš sa, ako nám hovoril,

Nathalie berie len ľudí, čo posunkujú.

To dáva zmysel!

Ale počkaj, ak Nathalie žije,

- tak sa stále stará o divadlo. - Hej, a čo?

- A tak to pôjdeme preveriť. - Nie!

Nie!

Ja som za to, aby sme sa o tom bavili...

ale ja som spisovateľ, nie nejaký agent.

Nie.

Ale presne to by predsa urobil Marchenville, nie?

- Áno, to by urobil. - No vidíš.

- Dobrý večer. - Dobrý večer.

Radi by sme hovorili s riaditeľkou, sme jej priatelia.

- Colette Courreau. - François Tarnowski.

Zistím to.

Títo ľudia vôbec netušia, čo ich čaká.

Približne trojhodinová a trištvrťová nočná mora naživo.

A ešte si za to aj zaplatia.

Ja by som tam nešiel, ani keby si mi zaplatila.

Neviem prečo som si bol istý, že ste to vy.

- Idete si znova pozrieť predstavenie. - Vôbec nie, len ideme okolo.

- Isteže, ideme si ho pozrieť. - To ma veľmi teší.

Uvidíte, že na druhýkrát to oceníte ešte viac.

Naozaj.

Radi by sme pozdravili Nathalie.

Je vo svojej kancelárii, je zavalená papierovačkami...

Estelle, daj im dve miesta vo VIP zóne za polovicu.

- Nie, to naozaj... - Ale áno, trvám na tom.

Nuž, čaká na mňa duch.

Uvidíme sa neskôr.

Bude to 120 eur.

- Pane. - Áno, áno, počul som...

Uži si krásne chvíle, Laertes, využi svoj čas.

Nalož s ním podľa svojich najkrajších cností.

Nemôžem uveriť, že som zas tu.

- Ale ty, Hamlet... - Musím sa s tým zmieriť.

Môj synovec a syn...

Som Sisyfos divadla.

Mojím božím trestom je navždy sledovať túto nekonečnú hru.

"Cesta k pravde vedie cez obetu."

Nehľadaj už svojho otca v prachu.

Veď to vieš, taký je údel. Čo žije, musí zomrieť.

Nie je tu, bola som si istá, musel ju varovať.

- Dobrý večer. - Dobrý večer.

Dva poháre bieleho vína, poprosím.

Ste za barom aj pri pokladni? Aká všestrannosť!

To je výnimka, zaskakujem za barmanku Emmu.

- Bolo jej zle, šla domov. - Je chorá?

Máme šancu vidieť Nathalie?

Pochybujem, už dni je zavretá u seba v kancelárii.

Áno, tie papierovačky.

- Veľmi pekne ďakujem. - Vďaka.

Nathalie je zavretá v kancelárii...

A tá druhá je vraj chorá.

Čo urobíme?

Videl si Lubitschov film Byť či nebyť?

Byť...

Či ne...

byť...

Dávaj pozor.

To je otázka.

Je dôstojnejšie znášať strely

a rany nespravodlivého osudu, či pozdvihnúť zbraň

proti moru trápení a skoncovať s nimi?

Zomrieť, spať, nič viac, ukončiť to spánkom.

Tú bolesť srdca

a útrapy, ktoré sú údelom tela.

To je rozuzlenie, ktoré by sme chceli, a s akou túžbou!

Zomrieť, spať, snívať, možno.

To je tá prekážka!

Veď úzkosť zo snov, ktoré prídu v tom spánku smrti,

keď sa zbavíme toho smrteľného zhonu,

to nás brzdí, to je to nešťastie, to je myšlienka, pre ktorú má nešťastie taký dlhý život.

Ale ticho, hľa, krásna Ofélia.

- Ako sa má vaša milosť? - Vďaka, dobre, dobre, dobre.

- Môj pane, mám spomienky. - Nič som vám nedal.

- Ale áno... vy ste mi... - Ste cnostná?

- Pane? - Ste krásna?

- Čo to znamená...? - Ak ste cnostná a krásna,

vaša cnosť by nemala mať s vašou krásou nič spoločné.

- O to viac som bola oklamaná. - Choď do kláštora!

Som veľmi pyšný, pomstychtivý a ctižiadostivý.

Mám na svedomí viac hriechov,

než mám fantázie a času si ich predstaviť.

Ľudia môjho druhu...

sa len plazia medzi nebom a zemou.

Všetci sme naničhodníci. Choď do kláštora.

- Kde je váš otec? - Doma.

Zamknite ho tam na dva západy, aby nestváral hlúposti aj inde.

Nebesá...

Ako veno ti dám túto kliatbu.

Aj keby si bola cudná ako ľad,

ohováraniu aj tak neunikneš!

Choď do kláštora!

Mám dosť toho všetkého, čo ma privádza do šialenstva!

Už žiadne svadby, hovorím vám!

Tí, čo sa už vzali, budú žiť, až na jedného!

A ostatní nech ostanú tak, ako sú! Do kláštora!

Jau!

Beda...

taká vznešená duša je zničená.

Dvorné mravy princa...

Yann!

Vy ste tu?

Len som vám chcel povedať,

mali ste pravdu, na druhýkrát je to čarovné.

Všimol som si veci, ktoré som predtým nevidel.

Herecké výkony, ten text, réžia...

Čo vlastne chcete?

Toalety.

Na prízemí.

Ďakujem.

Hrajte ten text tak, ako som vám ho predviedol, prirodzene a s ľahkosťou.

Lebo ak to budete prehrávať,

to to rovno môžem dať vyvolávačovi.

A nemáchnite tak rukou,

ale majte mieru...

lebo v prúde,

v búrke, v... hurikáne... vašej vášne

musíte nájsť a preukázať istú zdržanlivosť...

To ma zraňuje, priam do hĺbky duše.

Zachránil si mi život.

Och, to ma raní, až do duše.

Našla si niečo?

V jej kancelárii som našla plno papierov, popísaných niekým,

kto sa snaží napodobniť jej podpis.

Dobrý pokus.

A to nie je všetko.

Čo ešte?

Tomu sa vyhnite, prosím vás.

Si šikovná.

Sľubujeme na vašu česť.

Guillaume, konečne som vás našla.

Hľadala som vás všade.

Ako ste sa sem dostali?

Rebecca!

- Čo tu robíte? - Idem vás odtiaľto dostať.

Počkajte!

Nepotrebujem pomôcť.

Som na tajnej misii.

Robíte si srandu?

Na tajnej misii?

Tak čo ideme robiť?

Som len krôčik od rozbitia obchodu s ópiom, najväčšieho v Európe, na svete, vo vesmíre!

Príliš veľa ste fajčili.

Len trošičku, ale je to také dobré.

Už stačilo!

Tak, čo spravíme?

Guillaume?

- Guillaume! - Áno, áno, áno...

Čo budeme teraz robiť?

"Čo budeme teraz robiť?"

Čo budeme teraz robiť?

Takže...

Plameň...

ópiový brloh... leží...

Súboj?

- Súboj... - Čo to robíš?

- Poď, rýchlo, ideme. - Jasné.

Tu sú, tu sú, tamto idú.

- Pôjdeme na mojom bicykli. - Na bicykli ich nedobehneme.

V Paríži sú bicykle rýchlejšie ako autá.

- Cez bočnú uličku. - Hej.

Rýchlejšie!

Tam sú!

Tam, tam, tam!

Mám ho na dohľad.

Hotový Mozart na bicykli, neskutočné.

No jasné.

Hneď tamto budeš môcť zabočiť, pozri.

Pozri, je priamo tam.

Počkaj, mali by sme byť tak trochu nanápadní.

Dobrý deň, pani.

Mali by ste stôl pre dvoch?

- Máte rezerváciu? - Nie, vôbec nie.

Aha...

Jeden stôl sa práve uvoľnil.

Usadím vás zatiaľ na chvíľku k baru.

- Ďakujeme. - Veľmi pekne ďakujeme.

To je zlé, posadí nás hneď vedľa nich.

- Kto je ten bradáč? - Nemám tušenie.

Čo budeme robiť?

Hitchcock by požiadal Herrmanna,

aby zložil nejakú stresujúcu hudbu,

na zdôraznenie napätia v tejto scéne.

- Hudbu na zabíjanie. - Kašľať na Hitchcocka.

Prestaň s Hitchcockom. Čo urobíme?

Ja neviem. Ja filmy len analyzujem.

Vysvetľujem ich. Ty si predsa spisovateľ.

Niečo vymysli.

Poďte za mnou?

Prepáčte, pani.

Pani, prosím.

Mohli by sme ísť k tamtomu stolu?

Pred 20 rokmi som požiadal svoju ženu o ruku, presne tu.

Chápete?

To asi nebude možné, je mi to ľúto.

Ak by ste ma mohli nasledovať.

Nie, pani, velmi vás prosím.

Mám rakovinu...

To je mi ľúto, samozrejme, poďte za mnou.

Pôjdeme sa ich spýtať, či by im to neprekážalo.

Trochu preháňaš, nie?

Dobrý večer, veľmi sa ospravedlňujem.

Bolo by možné vymeniť si stoly, prosím?

- Áno, iste. - To je od vás veľmi milé. Ďakujem.

Rado sa stalo.

Hej, vieš čo?

Myslím, že ma to všetko začína vzrušovať.

Čo?

Nie, nič.

- Vďaka. Si hladná? - Nie.

Ale za to som smädná.

Dva poháre šampanského, prosím.

Ďakujem.

Rada by som vedela, o čom hovoria.

Rozumieš niečo?

Nie, nerozumiem.

Ďakujem.

Ďakujem.

Na naše vyšetrovanie

Dobrodružnému.

- Čo vidíš? - Si krásna.

Si krásna.

Prestaň.

Pozri...

- Počúvaj, prestaň. - Si neskutočne krásna.

Myslím, že som ti to nepovedal od...

- Čo vidíš? - Nie sme tu kvôli tomu.

- Je to dôležité. - Áno, čo?

Cez moje plece,

čo vidíš?

Toho veľkého bradáča.

- Čo robí? - Pozerá sa na mňa nepekne.

- Vážne. - To bude nejaký Rus,

možno z KGB, vycvičený v lese.

Prisahám.

Počkaj, už tam nie sú.

Odišli, už tam nie sú.

Toto teda nie je veľmi profi.

Ako zistíme, čo je ten chlap zač?

Počkaj, mám nápad. Poď.

Poď.

Čo?

Áno, to je ono, to je môj François!

- To je on, Dimitri Konstantinos. - Realitný developer.

Oni sa chcú zase sťahovať?

Pôjdeme k nim trochu posliediť.

Tebe... už načisto preskočilo?

Predsa sa k nim nevlámeš.

Chceš, aby sme skončili vo väzení?

Vydieranie, zohýnanie sa po mydlo, nie.

Dnes večer sú v divadle, neboj sa.

Nie, Colette.

Doteraz som hral túto hru, ale...

je to už príliš nebezpečné.

- Určite tam niečo nájdeme. - Nie.

Hej, pozri sa na mňa.

Si sklamaná,

chápem to, dobre sme sa zabavili,

ale treba vedieť prestať. A to hneď teraz.

- Jasné? - Ale veď máš pravdu.

Ja viem.

Tak fajn. Ja pôjdem, ty budeš strážiť.

Čo si to povedal?

Že ja pôjdem dnu a ty budeš strážiť.

A o tom sa nebudeme baviť.

Čo?

Nič.

Lenže ako sa dostaneme do ich bytu?

Mám plán.

Ida?

- Pán Tarnowski, dobrý deň. - Dobrý.

Dúfam, že máte naozaj dobrý dôvod ma takto rušiť.

To bolo veľmi vtipné, Ida.

- Máte skvelý zmysel pre humor. - Občas áno.

Mám výborný dôvod.

Medzi prvým a druhým príšerne smrdí plyn.

Mohli by ste sa na to pozrieť? Mám obavy.

Poďte to skontrolovať.

S plynom nie sú žiadne žarty.

Čo to vy dvaja kujete?

Váš manžel má čuchové halucinácie.

Asi by mal vyhľadať odborníka.

- Pekný deň. - Pekný deň, Ida.

Jedinečná.

Pohni, mám prednášku!

Tak čo?

- A je to! - Nádhera.

Čo tam mám vlastne v tom byte hľadať?

Čokoľvek. Dôkazy, stopy, indície.

- Uvidíme sa večer. - Áno, večer.

Pozor, sused, toto je ťažký kaliber.

Crime-Lite XS.

Najlepšia viacvlnová lampa na trhu

na hľadanie stôp, dôkazov, indícií,

všetkého, čo len chceš.

A svieti úplne parádne.

Je to silné ako forenzný laser.

Až tak, hej? Čo je to forenzný laser?

To je na dlho. Máš Google?

Hej.

- Majú to v CSI: Miami. - Naozaj?

Hej. Aha, pozeraj.

Zapneš to a máš normálne svetlo.

Prepneš to na ultrafialové,

a hľadáš telesné tekutiny.

Akékoľvek tekutiny. Krv, spermie, no veď vieš.

A potom,

s modrým svetlom, odtlačky prstov.

Fajn, beriem si ju.

- Fakt? - Hej.

Fajn.

Veľmi dobrá voľba, musím uznať.

- Všetko v poriadku, sused? - Áno.

Počkaj, na čo to vlastne potrebuješ?

Prísne tajné.

Aha jasné, nechceš nám to povedať.

Jasné, chápem...

S Colette vám to už veľmi neklape, čo?

Klape nám to výborne, ďakujem.

- Dobre, do toho nás nič. - Presne tak.

Ak máš pochybnosti o jej vernosti,

a chceš pohľadať stopy spermií...

- To určite. - Hej.

- Nie. - Ak tam nejaké sú,

- nájdeš ich. - A vieš, ako sa hovorí.

Keď máš pochybnosti, niet pochýb.

S tým to vôbec nesúvisí. Píšem svoj...

svoj ďalší román. Potrebujem to...

Beriem si ju. Idem sa trochu prejsť.

Fajn?

Čo chceš robiť s tou high-tech vecičkou

vo svojich šialených detektívkach z 19. storočia?

Guillaume!

- Guillaume! - Áno, áno...

- Čo tu robíme? - Áno, poďme na to!

Musíme ísť.

Čo to je?

To je taká malá prenosná baterka...

s integrovaným dynamom.

Vďaka tomuto zázraku vidím všetky telesné tekutiny.

Ako napríklad krv,

spermie a tak...

My hľadáme spermie?

Nehľadáme žiadne spermie, samozrejme, že nie.

Poďme, vpred do noci

a v ústrety dobrodružstvu.

Gróf z Kerbequianu.

Takže za tým všetkým ste boli vy.

Guillaume Marchenville.

Samotný markíz de la Rose.

[hovorí po mandarínsky]

Dajte mi moju fajku.

- Dajte mi moju fajku. - Nie.

- Ale nie, už stačilo! - Dajte mi ju!

Aj ja mám svoj tajný chvat.

[rozprávajú sa po mandarínsky]

Video, ktoré práve uvidíte,

pochádza z roku 1971.

V tomto rozhovore

Hitchcock odhaľuje tajomstvá tvorby svojich filmov.

A to najmä budovanie filmového napätia.

Vážený pán Hitchcock, majstre,

skôr než prejdeme k vážnejším témam,

chcem sa vám poďakovať, že vďaka vám

som mala zimomriavky, triasla sa

a nadskakovala pri každom vašom filme.

Je pre mňa naozajstnou cťou vás spoznať.

Ďakujem vám.

Vážený pán Hitchcock,

poďme sa baviť o napätí vo vašich filmoch.

Spočíva budovanie napätia vo vytváraní

samotnej tenzie a očakávania,

alebo v naťahovaní času?

Podstatou kinematografie

je manipulácia s časom a emóciami.

Keď niečo úmyselne spomalím,

alebo natiahnem nejaký moment na maximum,

vytváram napätie.

A práve napätie, vidíte, je to, čo vzbudzuje emócie.

Bez emócií...

neexistuje žiadne napätie.

Dajme si teraz jeden príklad.

Povedzte mi, ste vydatá?

Ja?

Myslím, že áno.

Prečo?

Predstavte si napríklad takú situáciu,

ako vo filme Okno do dvora,

že by ste začali podozrievať suseda

z vraždy vlastnej manželky.

A že by ste poprosili manžela,

aby sa vlámal do jeho bytu

a trochu tam posliedil...

Odišli, vzduch je čistý.

Už som u neho.

Som na mieste, vidíš ma?

Áno, jasné, mám ťa na dohľad.

Toto je tá najvzrušujúcejšia vec, akú som kedy robil.

- Nikdy som nebol taký... - Stoj, sústreď sa!

Kde ju udrel?

Choď do knižnice.

Musím zapnúť lampu.

Tú z CSI: Miami.

Ak sa tu stal zločin,

nájdeme to.

Au, do riti!

- Čo robíš? Pohni! - Už idem!

Tak čo?

Zatiaľ...

nič.

Nič na hlásenie.

Môj Bože.

Čo je?

Čo?!

Colette...

Čo sa tam deje?

Čo tam dopekla je?!

Všade je krv.

Je všade.

Snažil sa to utrieť ale nejde to.

- Nie sú to spermie? - Ale čoby! Je to krv!

Je jej tam veľa, François?

Je všade.

Všade!

Na parketách.

Na stenách. Je všade, keby si to videla...

Ach, pane...

Na parketách, je všade! Ach, pane... ach, pane...

Mala si pravdu, zabil ju. Naozaj ju zabil!

Čo mám teraz robiť?

Tebe sa to hovorí.

- Som v brlohu vraha! - Upokoj sa.

- Počúvaj ma, som tu s tebou. - Áno.

François, dýchaj. Dobre to dopadne.

Colette, ja tu z toho omdliem.

François, upokoj sa.

- Počúvaš ma? - Ako sa mám upokojiť?

Pokoj!

- Ale no ták upokoj sa! - OK. OK.

Mala si pravdu, Colette. Úplnú pravdu.

Zabil svoju ženu, ten psychopat.

A ja som ti neveril.

A ja som ti neveril.

Prepáč.

Láska moja.

A potom, aby sme vystupňovali napätie,

ukážeme divákovi suseda, ktorý sa vracia domov,

pretože si tam niečo zabudol.

François?

- Počuješ ma? - Čo? Čo sa deje?

Musíš nájsť vražednú zbraň.

Mačku.

Hľadaj v knižnici. Pozri sa na poličky.

Napätie totiž vytvára to,

keď má publikum

pred postavami náskok.

Keď vie divák viac ako postavy na plátne.

Mačku...

Tu! Mám ju, tu je mačka!

Tu, našiel som mačku!

- Ale nie, to nie je ono! - Vyzerá ako mačka.

To predsa nie je mačka!

Muž vojde do budovy,

stúpa po schodoch.

Potom prestrihneme na vášho manžela,

ktorý je stále zabratý do hľadania.

Mám ju!

Je to toto?

Vyzerá to ako mačka.

Áno, to je ono!

To je ono!

Máme tú zbraň, miláčik.

Nechytaj to holými rukami!

- To si mala povedať skôr. - Tvoje odtlačky!

Budú si myslieť, že ja som ten vrah?

V tom momente si publikum na pokraji zrútenia vraví:

"Daj si pozor! Blíži sa!"

Navyše, ak je ten votrelec niekto sympatický,

ako napríklad váš manžel,

úzkosť divákov sa zdvojnásobí.

François!

François, počuješ ma?

François!

François, ozvi sa!

Sakra.

Sakra, moje slúchadlo.

François, počuješ ma?

François, odpovedz mi.

Prečo neodpovedá... François, počuješ ma?

V tom spočíva samotná podstata napätia.

Urobiť divákov úplne bezmocnými.

François! Čo tam dopekla stváraš?!

Ako myš v mačacích labkách.

Ešte že si zavolala.

Zabudol som si na záchode mobil.

Hej, stretneme sa v divadle.

20 miliónov.

Donesiem šampanské.

Jasné.

Počuj, ty si predtým zamkla dvere?

Pretože ja zvyčajne zamykám vždy na dva zámky...

OK, uvidíme sa.

Nerozumiem, čo mi hovoríš.

Na rozdiel od obyčajného prekvapenia,

ktoré trvá len krátky okamih...

François, on má tú mačku!

Môžeme napätie naťahovať v čase.

Každá ubehnutá sekunda

sa stáva plnohodnotným zážitkom.

Výborne! Už si v obývačke, fajn.

Výborne, len tak ďalej.

Áno, fajn, dvere.

Viete, čo je na tom všetkom,

o čom sme sa práve teraz bavili, to najdôležitejšie, drahá pani?

Myslím, že áno.

Povedzte mi!

Najdôležitejšie zo všetkého je, aby bolo publikum

o krok vpred pred postavami.

Presne tak.

Pokiaľ je to možné.

Výborne, výborne, si v poriadku?

Ako sa cítiš?

Bál som sa, tak som sa bál.

Pozri sa, čo som si uňho skoro zabudol.

- Výborne, si borec. - Vieš si to predstaviť?

S kým to telefonoval?

Asi so svojou milenkou. S tou barmankou Emmou.

Po divadle idú oslavovať.

Tú dohodu, čo uzavreli s Konstantinosom?

Obchod za 20 miliónov eur.

Za 20 miliónov sa nepredáva byt, ale rovno celá budova!

Alebo divadlo!

Jej divadlo.

Áno. Keď Nathalie zomreli rodičia, zdedila po nich divadlo.

Potom spozná tohto developera, Konstantinosa,

ktorý jej predloží ponuku, ktorú ona odmietne.

Lebo je to to jediné, čo jej zostalo po rodičoch.

Samozrejme.

Lenže Yannovi, tomu skrachovanému hercovi,

20 miliónov eur nedalo spávať...

A tak sa mu v hlave zrodí nápad,

ktorý sa pre neho stane posadnutosťou.

Zbaviť sa Nathalie a zhrabnúť peniaze z predaja!

[v posunkovej reči] Klamár!

Ide ti len o moje peniaze!

Ty si sa zbláznila! Ako môžeš niečo také povedať?

Ja ťa milujem.

Ty hajzel!

Lenže na to, aby získal peniaze z predaja,

musí predstierať, že Nathalie stále žije.

A na to, aby odohnal až príliš zvedavých susedov...

Najmä susedu.

Svojej veľmi peknej susedy.

Navlečie svoju milenku Emmu do vecí Nathalie.

Kým sa neuzavrie predaj divadla.

Hej, sú nalepení na okne.

- Do riti, má aj ďalekohľad. - Čože?

- Urobíme to tak, ako sme sa dohodli, OK? - Áno.

- Priprav sa. - Ideme na to.

- Naozaj to bude fungovať? - Áno, neboj sa.

Oni nevedia, ako vyzerá, neboj sa.

Cieľom je, aby si oni mysleli...

[v posunkovej reči] ...že je stále nažive.

Len kým nepredáme divadlo

a nevypadneme stadeto.

Kurva... prepáč!

Som najväčší idiot na svete,

ktorý už nikdy nebude pochybovať o tvojej inteligencii.

Už nikdy viac.

Ty si o mne pochyboval?

- Vôbec nie... - Ale veď len žartujem.

Ale stále nemáme MacGuffin.

Ale máme motív.

Peniaze z predaja divadla. Takže toto za tým bolo...

Presne pre toto. Máš pravdu.

Zajtra to všetko nahlásime polícii.

To snáď nie je pravda!

Počkaj, je to predsa len naše vlastné vyšetrovanie, nie?

Dokončíme to spolu.

Čo?

Akože nie?

Nie, Colette.

François.

Máš pravdu, naozaj.

Končím s tým.

Buďme rozumní. Polícia si s tým poradí.

Veru tak...

Ale bola to aj tak sranda, čo povieš?

Bola to ohromná zábava!

Dobrú noc.

Dobrú noc.

Dobrú noc.

Dobrú noc.

Áno?

Čo sa deje?

Myslím, že mám nápad.

Ty máš nápad?

Povedz mi o tom.

Takže,

hovorila si, že...

- Všetkým prajem pekný víkend, do pondelka. - Do pondelka!

Pekný víkend.

Môžem vám pomôcť?

Čo odo mňa chcete?

Toto ste si u mňa zabudli.

Prečo?

Prečo ste sa do toho vôbec miešali?

Tak prečo?

Určite poznáte tú historku.

Z predpremiéry filmu Okno do dvora,

keď Grace Kelly prehľadáva byt Larsa Thorwalda...

Keď sa muž zjaví na chodbe,

spanikárená manželka Josepha Cottena,

povedala svojmu manželovi: "Urob niečo."

"Urob niečo!"

Colette?

Kurva, to snáď nie je pravda.

Yann, si s mojou ženou?

Ak ju chceš ešte niekedy vidieť živú, stretneme sa v divadle.

Rozmýšľaj, rozmýšľaj.

Aspoň raz v živote pohni rozumom, no tak.

Ako to stálo v tom idiotskom koláčiku šťastia?

"Kto druhému jamu kope,

"sám do nej spadne."

Nie!

Colette?

Colette!

Urobilo na teba javisko dojem?

Yann!

Preboha, povedz mi, kde je. Umieram od strachu.

S publikom je to ešte o niečo veľkolepejšie, vieš?

To sa ti asi často nestáva.

No tak, už toho bolo dosť.

Skoncujme s tým. Povedz mi, kde je.

Mal som si na vás dávať pozor už od úplného začiatku.

Odborníčka na Hitchcocka a autor detektívok...

Horších susedov sme si ani nemohli priať.

Čo od nás vlastne očakávaš?

- Mlčanie. - Mlčanie?

Guillaume.

Ak sa z tohto dostaneme, odchádzam do kláštora.

Nehovorte nezmysly, Rebecca, prosím vás.

Panebože, ešte ako dlho tu budeme takto trčať?

- Vari na nás zabudol? - Prestaňte, naháňate mi strach.

Predstavte si, že už nikdy nezačne písať.

Čo sa s nami stane?

Ja neviem, Rebecca, netuším.

François.

François?

François!

François!

Si v poriadku?

To si ty, srdiečko.

Láska moja...

Nič ti neurobil?

Som v poriadku.

Kde to sme?

Ja neviem.

Všetko v poriadku, hrdličky? Netlačíte sa tam veľmi?

Kerbec je bretónske meno.

Uzly sa učíme viazať skôr, než vôbec začneme chodiť.

Výborná historka... A teraz nás rozviažeš?

Nikdy ste sa mi nemali pliesť do cesty. Nikdy.

Počúvaj, Yann, nedá sa o tom porozprávať?

Buďme k sebe rozumní.

Všetko, čo žije, musí zomrieť.

- Prosím? - To je Shakespeare.

Opustiť tento svet a navrátiť sa do večnosti.

- Je to úplný magor. - Počas prestávky to vypnem.

Nie, nie, nie!

- Čo to stváraš? - Upokojte sa.

Pôjde to veľmi rýchlo.

A môžete sa pripojiť k ostatkom mojej drahej Nathalie.

Tam dole, v kotle.

No tak, do riti!

Nepovedal raz náhodou Hitchcock:

"Čím je lepší zloduch, tým lepší je samotný film"?

- Čo, pani odborníčka? - O čom to hovoríte?

Yann, ty si to vôbec nepochopil. My nie sme vo filme.

Šťastnú cestu.

Yann, počkaj!

Nikdy som sa do toho nemala miešať.

Prepáč mi, že som ťa do tohto celého zatiahla.

Čo je to za zvuk?

Čo to robíš?

Práve sa nás snažím zachrániť.

Videl si film Žiť a nechať zomrieť?

Hodinky Rolex Submariner.

Miniatúrna pílka priamo v ciferníku.

A skutočne funguje.

Nefunguje to, dočerta!

Do riti!

Do riti, to si snáď robíš srandu!

Je s nami koniec. Odpusť mi.

Naozaj ma to mrzí, láska moja.

François.

Ľúbim ťa, vieš o tom?

Si muž môjho života.

Náš spoločný život,

aj keď to nebolo každý deň niečo extra,

bolo to aj tak proste skvelé.

Strašne rada by som s tebou strávila zvyšok života.

Počkaj, čo si to práve povedala?

Že by som rada s tebou strávila aj ten zvyšok života.

To je dobre...

Pretože presne toto...

sa práve chystá stať.

Ťahaj, ťahaj!

Ťahaj spolu so mnou, miláčik. Ťahaj!

Ťahaj!

- Plyn! - Čo plyn? Áno!

Príchod ducha na javisko o dve minúty.

- Čo budeme robiť? - Čo to máš za účes a la Vertigo?

Áno, nepáči sa ti to?

Páči sa mi to.

Ani len netušíš ako veľmi.

Ale páčiš sa mi aj takto.

- To funguje iba vo filmoch. - Nikdy nevieš.

- Jeho duch ho núti všetko risknúť. - Nasledujme ho.

Je chyba poslúchať.

Len poďme. Čo z tohto len vzíde?

Tento najvyšší dôvod na nariekanie ako nejaké rozladené zvony.

Čo si, dopekla, robil?

Tak poďme!

No tak, pohni!

Niečo je zhnité v kráľovstve dánskom.

Áno!

Niečo je zhnité v kráľovstve dánskom.

Čo to, dopekla, trepeš?

Ja som duch.

Duch tvojej ženy,

ktorú si ty zavraždil,

a ktorá je teraz odsúdená

večne len blúdiť.

Je koniec, Yann.

Skončil si.

Yann, utekaj preč, Yann!

Zmizni odtiaľto!

Viem hovoriť aj rukami, ty krava!

Kto s mečom zaobchádza, mečom aj schádza.

So šermom som sa zaoberal dlhé roky, chlapče.

- Blufuješ. - Nie.

- Áno. - Nie.

- Áno. - Nie.

François...

Yann, ublížime si. Všetko to skončí tým, že si ublížime.

Naozaj si ublížime!

Hej, hej, pomaly!

Upokojme sa, pokoj!

Tajný chvat...

Mysli na tajný chvat.

Tajný chvat.

Hej, podarilo sa mi to!

Colette!

Výborne!

Videla si to?

- Polícia! - Ani sa nehni.

Polícia!

Neodolal si a zavolal si políciu, však?

Koniec koncov, blížime sa ku koncu filmu.

Už vieš, čo vlastne znamená ten MacGuffin?

Myslím, že áno.

- Myslíš? - Hej.

Naozaj si to myslíš?

Ja si myslím, že budeš musieť ešte chvíľu hľadať.

Prosím?

Do slovenčiny preložil: Bony_I

Rebecca?

Guillaume!