Original subtitles

Nechcem stratiť to, čo mám, ale...

Nechcem ostať tam, kde som, ale...

Nechcem opustiť tých, ktorých milujem, ale...

Nechcem už vidieť tých, ktorých poznám, ale...

Nechcem zomrieť tam, kde žijem, ale...

Nechcem ísť tam, kde zomriem.

Chcem ostať tam,

kde som nikdy nebol.

Teraz prejdeme cez jazero, cez jazero

- Teraz prejdeme cez... - ... Jazero

Teraz prejdeme cez jazero, cez jazero

Teraz prejdeme cez jazero

Na drevenej loďke, loďke, loďke, loďke

Na drevenej loďke vesla nebolo...

Na drevenej loďke, loďke, loďke, loďke

Na drevenej loďke vesla nebolo...

DRAHÝ THOMAS

NDR 1955

Obleč sa!

Všetci kadeti prvého ročníka nech sa urýchlene dostavia na nácvik!

Opakujem...

Zaberte! Počítam!

- Poriadne ťahajte! - Ťahajte!

- Ťaháme! Poďme! - Ťahajte!

- Kto sa chce ulievať?! - No tak, ťahaj! Ťahaj!

Ťahaj!

- To robíš naschvál. - Čo?

- To, že sa vôbec nesnažíš. - V čom? - V ničom!

- Voda, terén, beh cez prekážky. - To nie je pravda!

A čo 20 kilometrov s plnou poľnou?

Au, si na hlavu?!

Nie, vždy robím všetko naplno.

Čo sa tu homošíte!

Prestaň krvácať!

Brasch nám nepomáha a všetko nám kazí.

Preto sme skončili druhí.

- Je to tak? - Áno.

Vztyk!

Hans.

- Vraz mu jednu. - Vrazím!

Nemáš odvahu.

- Nemôžem. - Prehral.

- Pomoc! - Len si daj!

Nie!

- Lauenburg na export. - Nechajte ma!

Drž ho pevne!

Nechajte ma.

Zaslúžiš si to. Ty mäkota!

Mama? Otec?

Palle sa už celkom prebral.

- Potichu kráča po chodbe... - Otec?

Mama?

... a potom vojde do obývačky a do kuchyne,

ale nikoho tam nenájde.

Schádza dole schodmi...

a ide na ulicu.

Palle má zakázané vychádzať na ulicu, ale mama a otec nie sú doma.

Kam sa podeli všetci ľudia?

Potom Palle nasadá do auta

a uháňa naprieč mestom, či niekde niekoho nenájde.

Keď príde na letisko,

zbadá tam nablýskané lietadlo.

Palle doňho nastúpi a...

letí vysoko... a ešte vyššie,

až do oblakov, ba ešte vyššie!

Až kým lietadlo odrazu nehavaruje.

Vtedy príde do izby mama a povie: "Palle, čo sa deje?"

"Prečo tak kričíš?"

A on odpovie: "Mama, predstav si,

snívalo sa mi, že som na svete celkom sám

a môžem si robiť, čo len chcem."

"A odvtedy už nechcem byť úplne sám."

Otec, ja sa už nechcem vrátiť do kasární!

Nemôžeme si robiť vždy to, čo chceme.

Ja budem spisovateľ.

Stať sa básnikom si vyžaduje viac,

ako len pár naškrabaných riadkov ceruzkou.

Básnik sa musí vzdelávať...

nabrať skúsenosti...

a na to je armáda ako stvorená.

Nie!

"Nechcem stratiť, to, čo mám, ale"

A ak nie sme nažive,

zomrieme ešte dnes.

Láska zomiera,

Východný Berlín 1966

ty žiješ, dieťa moje.

Z dievčat sa stanú neviestky.

Ach, ak si ma už nechal zomrieť, oživ ma aspoň dnes.

Spoločne pochováme krajinu

a ľudia osamejú.

To, čo urobil Godard, je revolučné.

Obsadiť Jean Sebergovú

ako pouličnú predavačku novín je fakt revolučné.

Tuná! Nový čas, Nový čas.

Panička, máte záujem o Nový čas?

Možno vy, pane? Nový čas!

Nový čas. Nemáte záujem o Nový čas?

Nový čas!

Dámy a páni, u mňa si môžete kúpiť Nový... čas.

Máte záujem o cigaretu?

Alečo... včera si tuším nepila.

- Nič ti nie je? - Nie, som v poriadku.

Čo by si povedal na meno Jules?

Alebo Jim?

Pekné.

Veľmi pekné.

Alebo Jean Seberg?

Naše sny

sa nerozplynú vo vetre

Lebo vieme

že zajtra budú skutočné

Naše myšlienky stúpajú

k tej najvyššej hviezde

Až za veľké ticho...

Už sú tu! Už sú tu!

No? Ako sa vám páčil film?

- Ktorý? "Stopa kameňov"? - Nie, ten čo teraz bežal, "Vtáci".

To, že artový žánrový film sa zrodil

ako dieťa kapitalistických výrobných pomerov

- neostalo celkom bez následkov. - Lektorkou som tu ja.

Nezdá sa nám, že by sme sa od vás mohli niečo naučiť.

Ani útek nie je riešením!

Ďakujem.

Navrhujem, aby sme si obsah štúdia určovali sami.

Obviníme Brechta z marxizmu a Marxa z jeho správnych názorov.

- To sa dá? - Áno, len treba dostatočne chcieť.

- Rosa musí ísť hore. Či nie? - Áno.

Rosu...

Sloboda je vždy slobodou tých, ktorí zmýšľajú inak.

- Sartre. Dáme ho sem. - Dylan musí ísť celkom hore.

- To by stačilo, Brasch. - Chcem ísť na réžiu.

Prosím?

Áno, chcel by som prejsť z dramaturgie na réžiu.

Ty môžeš prejsť tak maximálne do výroby.

- Výroby hnedého uhlia. - Očividne to nezaregistrovala.

Odteraz si študijné zameranie určujeme sami.

Tak, ako varšavskí študenti.

Stromček je ozdobený.

Posledné varovanie, Brasch!

Ukáž...

Ho Chi Min?

- Ho Chi Min. - Ho...

Ho Chi Min...

- Ho Chi Min. - Ho, Ho, Ho...

Ho, Ho, Ho Chi Min.

Ho...

Sú určité pravidlá!

Už to preháňaš.

- Preháňanie je palivo predstavivosti. - Predstavivosť...

Uvedomuješ si vôbec, čo je to stranícky proces?

A čo to pre mňa znamená? Čo to znamená pre nás?

Nikoho som predsa neočierňoval.

Výčitka od ministra kultúry osobne.

Honecker je predsa tvoj kamoš.

- Stačí, keď mu zavoláš. - Chceš mi radiť, čo mám robiť?

Ak si to želáš? Mal by som pár tipov, ako zlepšiť túto krajinu.

Si nevďačný a detinský.

Vylúčenie zo štúdia žurnalistiky ti asi nestačí!

Čoskoro sa budem živiť písaním.

A ešte aj nakŕmiť svoje decko, či čo?

Tento defetizmus škodí socializmu, aj našej rodine.

A rodina je najmenší článok spoločnosti.

A žena najmenší z rodiny?

Vieš dobre, že práve v tejto veci sa to snažíme zmeniť.

Svet sa nezmení, ak sa s tým uspokojíme.

Podaj mi klinec.

Na to som ti už dobrý?

Hovorím, aby si mi podal ten klinec!

Presvedč ma.

Keď sa budeš takto správať, skončíš vo väzení!

Možno aj keď sa tak nebude správať.

Tommy, ty si predsa rozumný.

Všetko ešte nie je dokonalé, ale sme slobodní.

Slobodní? Tomuto hovoríš sloboda?

- Áno slobodní, ty nevieš, čo je vojna! - Mám dosť tej slobody tu!

Mňa z teba porazí!

Čo sa deje?

No...

Za to môžeš ty!

Odteraz ti budem vykať...

- otče. A sťahujem sa. - Len choď!

Zbláznil si sa?

Trochu čerstvého vzduchu nikomu nezaškodí.

Moc sladké?

Teraz to bude ono.

"Nechcem už vidieť tých, ktorých poznám, ale"

Ja, či my, alebo ty.

Myslenie bez myšlienok.

Zatvor oči.

Uvidíš knísajúce sa mestá.

Ten, kto najviac kričí, mal by aj viac piť.

- Hej, kde si bol? - Teraz som tu.

Klausík, poď, nebav sa.

- Teraz nie. - Čo teda?

Poď, musím ti niečo ukázať. Čo povieš na môj nový kvartýr?

Nechápem.

Poď sem.

- Tadá! - Nie...

Dobrý deň!

- Nechaj ho spať. - Už je hore.

Pozri, zlatko, kto je tu.

- Chlapec, či dievča? - Chlapec, to snáď vidíš?

Strýko Klaus je tu.

- Podobá sa na mňa, nie? - Nie, nemyslím.

Čo?

Nech žije sto rokov!

Vitaj.

Teraz! Rozbaľ ho!

Áno...

Odchádzam, malý musí ísť spať.

- Nie, nie, blázni ste vy. - Poď sem!

Poď sem.

- A čo vy tu? - Fred ma sem vzal.

Fred vás sem vzal... aha?

Tak môžem prejsť na tú réžiu, či nie?

Ak budeš takto pokračovať, budeš imatrikulovaný.

To znie ako ejakulovaný... vyfľusnutý.

Nahlásila som ťa.

To je to, čo nás odlišuje.

Si hrozný.

A ty si nahraditeľná.

- Čo som komu urobil! - Čo som komu urobil!

- Vždy si vyberú tú správnu miestnosť. - Mne sú ženy ukradnuté.

Ešte by som to prehodnotil, bráško.

"Žiadosť zamietnutá".

Chceme len navštíviť rodnú krajinu mojej priateľky.

Rumunsko je socialistická krajina...

Príslušná legislatíva NDR vo veci cestovných víz hovorí,

že táto žiadosť schválená byť môže, ale nemusí.

Ak sa vízum udelí, je to skôr výnimka.

Bežne sa neudeľuje.

Ak sa udelí, je to privilégium.

Takže ste len nedostali privilégium, chápeme sa?

Ani predseda vlády by to ustanovenie nevysvetlil lepšie.

Ani predseda vlády by to lepšie nevysvetlil?

Chcete povedať, že je rovnako blbý, ako vy?

- Samozrejme, že nie. - Ešte blbší?

Nie, len som vám chcel objasniť, že odmietnutie je odmietnutím,

tak ako je schválenie schválením.

- Viete písať? - Samozrejme.

Tak napíšte tomu vášmu predsedovi srdečný pozdrav od Thomasa Brascha.

Napíšte mu, že ak sa bude s nami zaobchádzať ako s väzňami,

nech sa súdruhovia nečudujú, že sa budeme podľa toho správať.

Hej!

Hej!

Toto je štátna hranica.

Pobyt v pohraničnej oblasti je v NDR po zotmení zakázaný.

Chvalabohu začína svitať.

Čo to melieš hlupák. Ľudová armáda je v pohotovosti.

V ČSSR sa snaží kontrarevolúcia vrátiť čas.

Sme vo vojne.

- Vezmete nás do Berlína? - Akých vás?

Ty kretén!

Tým Čechom už úplne preskočilo!

Priatelia im tam napochodovali.

Však už bolo načase.

- Ozaj im tam napochodovali. - Na to nemajú právo.

- Na to nemajú právo, Sanda. - Mali by nadobro zbúrať ten múr.

- Čo? - Však sa tu dusíme.

Chceš ísť na západ?

- Ty nie? - Zbláznila si sa?

Vypni telku.

Sto mŕtvych, Sanda. Mŕtvych!

- Čo? - A nielen v Prahe.

Sto mŕtvych?

Odkiaľ to viete?

Vysielač Slobodná Európa. Celá Varšavská zmluva tam vtrhla.

- Toto je naša šanca. - Čo chceš robiť?

Obsadíme Berlínske divadlo.

A zverejníme "Komunistický manifest"?!

Prečo nie rovno ľudovú snemovňu?!

- Prečo nie je divadlo dobrý nápad? - Chceme osloviť čo najviac ľudí, nie?

Ale divadlo ako základňa je perfektné.

Odtiaľ môžeme organizovať odboj.

Robotníci budú isto na našej strane a podporia nás.

Prestaň snívať.

STALIN ŽIJE

No a?

Dubčeka do NDR!

Nech žije Praha!

Otvoríme ľuďom oči.

Heslami?

- Na letákoch. - To nebude fungovať.

Práveže bude!

- Vlad, ľudia sa musia brániť!

Ľudia hlavne chcú, aby ich brali vážne.

Ľudia znesú všetko.

- Najprv múr, teraz tanky. - Múr je predsa niečo iné.

Je to šanca pre humánnu spoločnosť.

Tak prečo tam nesmerujeme?

Múru je jedno, na ktorej strane stojíme.

Pália!

NENECHAJTE SA ZASLEPIŤ

Osemsto dvanásť.

Dubčeka do DDR!

Na každého dvesto tri.

Slobodu pre Prahu!

- Ja idem do Lichtenbergu. - Ja obehnem celú Friedrichstrasse.

PRACTE SA Z PRAHY

Poďme.

Ak niekoho chytia, nenabonzuje ostatných.

Áno.

Ešte si to rozmyslime.

Za to nám hrozí basa.

Stretneme sa tu o tri hodiny.

Šibe ti?

Ty nemáš všetkých pokope. Sakra!

Ak toto praskne...

- Nikto sa to nedozvie. - Veď práve! A to ma štve.

Musíme robiť veci, za ktorými si stojíme.

Pomôžem vám?

- Nie, to je v poriadku. - Áno?

Dubček, čo to má znamenať?

Rýchlejšie.

Poď...

Thomas.

Thomas.

Niekto je za dverami.

Čo tu chceš?

Thomas, potrebujem s tebou hovoriť.

Musíme niečo urobiť! Kvôli Prahe.

Zbláznila si sa?

Je to príliš nebezpečné, choď domov. Ty sa do toho nemiešaj.

- Prosím. - A ty?

- Nejaký čas sa nebudeme vídať. - Ako dlho?

- Prečo si ju nepustil dnu? - Prišla sem s malým!

No a?

- Ak tu niekto nájde moje texty... - Pokiaľ nikto nič nepovie...

Musíme to všetko zlikvidovať!

- Tu je to dobré. - Áno.

Dobrý deň.

Thomas...

Ahoj.

Ty nie si pri Baltskom mori?

Dáš si kávu?

Nepripiješ si so mnou?

Už mi zase tykáš?

Čo tak pozeráš?

- Zatkli bratov Havemannovcov. - Kvôli čomu?

- Lebo tiež nie sú pri Baltskom mori. - Invázia je nesprávna!

Hovoril som ti to! Mal v tom prsty.

- Invázia do Prahy je nezákonná! - Mal v tom prsty!

Môžeš nám pomôcť?

Aspoň Sande.

Prosím.

Uvedomuješ si vôbec, čo si spôsobil?

A ty si uvedomuješ, čo sa deje v Prahe?

- Nie je správne zastaviť Dubčeka. - Kto to hovorí?

Ja.

Ty?

A kto myslíš, že si, čo?

Jednočlenný parlament Thomasa Brascha?

Ja som...

Chcem...

To je všetko?

Len som sa pýtal, či nám pomôžeš.

Aha, takže ja ti mám pomôcť?

Minimálne by si mohol... neviem... mohol by si...

Pomôž si sám a choď sa prihlásiť!

Pôjdem.

- Ale len ak sa sám rozhodnem. - Si zbabelec, nemáš odvahu.

- Si nula. - Horst, prosím, to ničomu nepomôže.

- Mohli by sme... - Čo?

Mohli by sme povedať...

že bol s nami.

- To by bolo klamstvo. - Áno. A čo?

Daj mi cigaretu.

To bola posledná.

Musím si zapáliť.

Ak sa to prevalí...

otec príde o všetky funkcie.

To ma mrzí.

Kde si nechal rozum?

Rozum je moje druhé meno.

O tom by som musela vedieť.

Čo o mne vieš?

Vždy si musíš robiť, čo chceš.

Odkedy si prišiel na svet.

Mama, ja...

myslel som...

Že si k otcovi nezdvorilý, by som ešte vedela pochopiť.

Čiastočne.

Ale neodpustím ti, že ničíš budúcnosť svojich bratov.

- Otec si zabudol kľúče? - Idem tam.

Ste Thomas Brasch?

Áno.

- Už to zvládneme, ďakujem. - V poriadku.

Dobrý...

Nastúpte si.

Čo z nás ešte ostalo?

Kam mierime?

O čo nám ide?

Ako sa nazýva táto diera, v ktorej jeden po druhom mizneme?

Tvárou k stene!

Prečítali ste celého Havemanna?

Hrubá kniha, čo?

Trochu navlhla.

Týmto činom

ste priložili prst na spúšť zbrane, ktorá môže zničiť svet.

Som spisovateľ.

A spisovatelia sa môžu zahrávať so svetovým mierom?

Marx hovorí,

že o všetkom treba pochybovať.

Marx to povedal v exile.

Ale my sme tu v Berlíne v prvej línii.

V zákope si tiež nikto nemôže zapáliť cigaretu.

- Na to nesmie ani pomyslieť. - Bolia ma zuby.

Nepodpísal si svoje priznanie!

Ako sa má Sanda?

Darí sa jej rovnako dobre, ako matke tvojho syna.

Mrháme časom, Brasch... zdržiavaš.

Ja nechcem nič zadarmo.

Dobre vedieť.

V mene ľudu bol vynesený tento rozsudok:

Tým, že obvinení roznášali letáky,

ktoré znevažovali politiku upevňovania mieru v NDR,

sa dopustili protištátnej agitácie.

Thomas Brasch svojou protištátnou akciou

otvorene podporoval agresívnu, revanšistickú politiku

západného imperializmu.

Brasch sa za svoje zločiny odsudzuje na dva roky a tri mesiace väzenia.

Mama?

Otec?

Neviem ti povedať prečo, ale tvoj trest bol prerušený.

Môžeš sa poďakovať svojmu drahému oteckovi.

Znova si spadol do mäkkého hniezda.

Keď sa tu podpíšeš...

V čom je zádrheľ?

Nezatvárajte! Nezatvárajte, prosím.

- Väzenie je otrava, však? - V čom je zádrheľ?

Ty si zádrheľ!

K predčasnému prepusteniu sa prirodzene viažu aj podmienky.

Tam je obsadené.

Aj tu je obsadené.

Si tu nový.

Ty sem nepatríš.

Od Remscheida.

Musím tu pracovať.

Prečo?

Lebo môj nevlastný otec obchytkával moju sestru.

A preto ťa sem šupli?

Ja som ho za to nahlásila, on ma za to zmlátil...

a ja som ho za to bodla.

Teraz čakám, kým sa uvoľní miesto...

v mládežníckej dielni.

Každý ma tu chce prefiknúť.

Ale ja im to nedovolím.

Inak by som dopadla ako drvička kostí.

Kto?

Tamtá. Vieš, čo dokáže?

So svojou frndou môže lúskať orechy.

Zaujímavé.

A ty?

Čo dokážeš ty?

Príde na to!

- Pán Brasch, váš klobúk. - Ach, ďakujem.

No poďme...

Vyzerá to horšie, ako sa zdá.

Po práci na strojoch

snívajú ľudia o strojoch

O čom snívajú stroje

po práci na ľuďoch?

- Poď sem, vyzleč sa. - Dobre.

Urna s náradím mi druzgla na ruku.

To sa nedalo prehliadnuť.

Ak zistím, že to bolo naschvál, aby si sa ulial, ufiknem ti vtáka.

- S kosákom a kladivom. - Bola to nehoda.

Z regálu vypadol box s náradím.

- Všetko v poriadku? - Môj aprobačný úradník dal súhlas.

Už nemusím byť na linke.

Od budúceho týždňa môžem pracovať v knižnici.

- Netešíš sa? - Je to prašť jak uhoď.

Myslíš, že mi Weigelová dá súhlas?

Už by to dávno urobila.

Ale zatiaľ ťa diktatúra proletariátu potrebuje pri stroji.

Nemôžeme sa predtým zastaviť u tvojej tety?

Môžeme.

Prepáčte...

teraz sa to nehodí, pani správcová práve hostí pána Ulbrichta.

Aha, tak s tým sa nemôžem zrovnávať.

- Môžeme to skúsiť zajtra? - Áno.

- Ako sa má otecko? - Študuje v Moskve.

To má zase za trest, čo?

- Malá postupka. - Mám rád veľké prsia.

Ale teraz hráme kvarteto.

Asi si to zaslúžil.

Keby si bol môj, takú by som ti natiahol...

No tak poďte! Natiahnite mi, ale pozor!

Včera som takto vyprovokoval svoju ženu.

K súloži?

Samozrejme nie. K škrteniu.

Môj vtip číslo jeden.

Vždy je to váza.

A ty si čo zač?

Som rýchlofrézar.

Čo nevyfrézujem, vybrúsim.

Grischa povedal, že si Brasch.

Ak to hovorí Grischa, tak to musí byť pravda.

Myslela som, že si oveľa mladší.

Možno si ma mýliš s mojím bratom Klausom.

- Piješ aj niečo normálne? - Mám ti snáď závidieť?

Ale nechaj tak. Už mám aj tak dosť.

Tu hrá hudba.

- Videl som ťa, ako hráš Betty. - Nie si jediný.

- Čo teraz píšeš? - Milostné básne.

Radšej napíš nejakú hru.

S mladou ženou v hlavnej úlohe, o ktorú majú všetci záujem

a ktorá potom už viac nechce meniť svet.

Chce len tak ležať a nič nerobiť.

- Mám niečo dohodnuté s tvojím bratom. - Áno, viem. Vlad mi hovoril.

- Poznáte sa? - To je rýchlofrézar.

Kde je Vlad?

Pláva. V Spréve.

Čo? Bezo mňa? Lump jeden!

Stážistka u Weigelovej.

Pekná stážistka.

Je to ešte decko.

Pekné decko.

- Vieš čítať? - Príde na to.

Nebuď drzý, lebo ťa pošlem späť!

Socializmus víťazí, pretože je pravdivý.

Takže vieš čítať. Dávaj pozor! Dnes príde televízia.

Heinz ti položí takúto otázku:

Počuli ste o tom, že od roku 1970 tu budú vyrábať už len numerické stroje?

Ty mu odpovieš takto:

Áno, počul som o tom.

A verím,

že moderná výroba si vyžaduje aj moderných ľudí.

Počuli ste odpoveď pracovníka Káblovky

počas kontroly výroby súdruhmi z politbyra.

Už nemusím mať viac obavy.

Dohliadajú na mňa.

Som doma: Ich náreky sú mi k smiechu.

Teba nepustia sem, ja sa nedostanem von.

Vyštartoval som v cieli.

Nechcel som všetko.

To by bolo príliš.

Sanda, počúvaj...

"Muž, ktorý ledva vyrástol z chlapčenských topánok,

syn veľmi slušných rodičov,

mal dávať hodiny hudby dvom mladým dievčatám

a tak, ako ich ubezpečil, na ich výslovnú žiadosť

im vzal život."

To je šialené.

Karl Brunke má neobvykle peknú tvár

a pôsobí dojmom vzdelaného mladého muža.

Celý ja.

Rád vás spoznávam, pán Brunke.

Nezatváraj!

Ukáž.

To si veru nezaslúžia.

Také krásne ruky.

Nechaj ma!

Nechaj ma!

Z lásky bol chorý.

Choroba ho milovala.

Vyškierala sa mu do ksichtu

a volala ho na smrť.

Vyhnala ma z mojej krajiny.

Tu sa bozky nadeľujú ako výstrely

a vravia tomu láska.

Čo povedal, dokedy nebude prúd?

Minimálne do ďalšej zmeny.

Bagre sa pre zimu nevedia dostať do uhlia.

Dúfam, že nám kvôli tomu neskrátia prémie!

- Inteligent! - Máš ešte jeden pokus!

Človeče, to bola posledná!

Dobre, prinesiem novú.

Pozor na črepiny.

Inteligent...

Neboj, mám ešte jednu.

Ale chcem ju vypiť s tebou.

Len my dvaja.

A na akú počesť to bude?

Môj odchod.

V dielni je voľná posteľ.

Poď so mnou.

Na slnečnú stranu.

Zaujímalo by ma, či sa dokážeš uživiť písaním.

To si nemyslím.

Tak prečo to robíš?

Pretože bez písania nemôžem žiť.

- To je pekne na hlavu. - Áno?

Áno.

"Nechcem opustiť tých, ktorých milujem, ale"

"Ratzek sa smeje.

Ratzek sa vyhráža.

Potom jej vrazí nôž do bedra, Margarete odvráti hlavu a je mŕtva.

Ratzek jej strhne košeľu z krku. Sviniar!

Nikto sa nenávidí viac, ako on."

Starý pán mal pravdu.

Stal si sa skutočným básnikom pracujúcich.

Ešte tri mesiace s dekalamitkou a som vonku.

A keď ti to vyjde, vrátiš sa zase do nory.

Keď píšem, nepoznám hranice.

Lepšie hranice, ako zákaz.

Nestresuj, vzal som so sebou aj najmladšieho brášku.

Nech dáva pozor na polišov.

Ahoj Peter.

Ahoj.

Vieš, Klaus, ja píšem...

Moje slová sú môj život.

Je smutné, že svet sa

na svoju vlastnú škodu neriadi tvojimi slovami.

A čo navrhuje profesor Neunmalschlau?

To je jasné... Západ.

Nie, západ je smrtiaci, pre hlavu, pre všetko.

Urob to ako Gladow.

Berlínsky Al Capone.

Srať na hranice sektorov. Máš len to, čo si urveš.

Navaľ prachy!

Ľahko sa prešmykne tam a späť s vreckami plnými peňazí.

- Aj ja to tak robím. - A picnú ťa na múre.

Ale nie nelegálne. Múr ma netrápi.

Stanem sa hercom. Vrhnem sa na film, budem slávnym.

Ďakovné listy z celého sveta.

A potom...

Amerika.

Pozri sa naňho.

Rád by som si ho zahral.

Len sa pozri.

Pozri, ako vyzerá.

Otoč sa.

Na druhú stranu.

Gladow?

To by šlo.

- Amerika by bola bláznovstvo. - To by bol sen.

Sen!

Dokázal by si to, len musíš niečo dobré napísať.

Čo také?

Niečo veľké, s Burnsom. Film, román.

O živote...

o grázloch.

O zločincovi, Gladowi. To chcú ľudia vidieť.

Čo chcú ľudia vidieť...

Klaus!

Poď.

Tommy, ahoj v Amerike.

Poďme, nezdržuj.

Pohni sa, Peter!

Brunke nemá šťastie na ženy.

V jeho náručí nenachádzajú pokoj.

Príliš rýchlo ich nechá padnúť späť do vankúša.

Ach, keby sa radšej nad Brunkem zľutovali a nechali ho snívať

a neukazovali sa hneď uňho doma

a nepripomínali mu slová, na ktoré už dávno zabudol

a radšej ho do toho nezaťahovali.

Ahoj.

- To je moja sestra Alma. - Ahoj.

A to je Thomas.

Poďte dnu.

Máme na teba prosbu.

Nič sa nestane, ak odmietneš.

O Alme a našom otcovi som ti už hovorila.

Ktorý nám...

- ... teda Alme... my... - Áno?

Mohol by si nás...

Rozhodli sme sa spoločne...

Bolo by pekné, keby si nám pomohol.

Sylvia mi povedala, že si neúspešný...

spisovateľ.

A tak sme si mysleli...

čo by si sa k nám nechcel pridať.

Teda... my sa zabijeme tak, či tak.

- Pretože... - Toto nie je život.

Áno.

Ste si tým isté?

- Áno. - Určite.

- A kedy... to chcete... - Okamžite!

Máme tu listy na rozlúčku.

Je tam všetko.

Že sme sa tak rozhodli dobrovoľne,

aby si za to neniesol vinu.

Možno by bolo dobré ti ustlať posteľ,

aby si nikto nemyslel, že si nás zneužil.

- A mali by sme... - Cvičný výstrel.

Aby sme si boli isté, či funguje.

Urobím to.

Môžeme ju uložiť na posteľ?

Áno.

Brunke - Vražda na želanie?

Sylvia...

neurob nám hanbu.

Dovidenia.

- Thomas! - Ahoj!

Moje zlato.

Thomas.

- Ako sa máš? Skrývaš sa predo mnou? - Ani náhodou.

- Ty neoslavuješ? - Ale áno.

Všetko najlepšie.

- Klaus tu nie je? - Nie.

- To je pre teba. - Ďakujem.

Zdar, umelče.

- Asi radšej pôjdem. - Nie, ostaň. Poď ďalej.

Povedal som, nech ti tá šľahačka ruky nepodáva. Pakuj sa.

- Pomôžeš mi s tým, prosím? - Áno.

Samozrejme, drahá.

Nejde to ľahko, však?

A je to.

Nádherné. Si nádherná.

Zase si chodí pre cigarety?

Do hrobu si ich nezoberie.

Nie, naopak.

Môžeš s tým už prestať?

Čo mu mám na to povedať?

Vieš, že som bola navyknutá na Viedeň.

Potom prišla vojna... potom Cottbus.

A aby toho nebolo málo, teraz Neubrandenburg.

- Rozumieš? - Nie.

Museli sme utiecť.

Všetci.

Resi, Lisl...

Z Viedne sme všetci museli utiecť.

No a?

Židia tam museli čistiť chodník zubnými kefkami.

Rozumieš tomu, Thomas?

- A za to môžem teraz ja? - Nie.

Ale to, čo teraz zažívaš ty, je nič.

V porovnaní s tým.

To sa mi uľavilo.

Tak sa prosím vzchop a začni sa chovať, ako chlap.

Máš niečo so zubami?

Sú v ťahu.

Ako to?

Chladiaca kvapalina, väzenské mydlo, nedostatok vitamínov, neviem.

Už som sa ti poďakoval?

Celkom slušne zarábam.

V skúšobnej dobe v nejakom socialistickom podniku?

Áno, ľudia sa môžu vzdelávať kdekoľvek.

- Napíšem, ako to v skutočnosti je. - A ako to je?

Ako u Gorkého.

Bordel, chľast, udavačstvo.

Socializmus v celej svojej kráse.

Aspoň je zábava.

Zomrieť pred otcami...

Nie...

Skôr, ako otcovia zomierajú...

synovia. To je ono.

Nezmysel, mladým patrí budúcnosť. Za to bojujem, teda my.

Poďme si pripiť na moje narodeniny.

Ja som...

- Zmákol som skúšky na herectvo. - Áno!

- Tak si tu... - Áno! Áno!

Tak teraz si už herec.

Mal si pravdu, "Woyzeck" ich rozbil.

Pán herec!

Budúcnosť patrí nám, to sú aj otcove slová.

Ale nie hercom zo školy.

Holt, niektorí neprepadnú sitom jeho budúcnosti.

Najskôr pôjde Klaus do armády a potom sa uvidí.

Do armády nepôjdem.

- To je tvoja škola. - Je to moje rozhodnutie.

Vôbec som sa tam nevedel začleniť.

Bol som v puberte.

Vieš aj prečo?

Dnes má mama narodeniny. A ty by si už mal ísť...

prosím.

Ľudia, načúvajte signálom.

On prosí!

Ako otca som ťa vtedy potreboval, tak ako teraz Klaus.

Ale nie...

vôľu ľudu treba najprv pekne zlomiť, v očiach láskavého pána otca...

Prestaň s tým už! Obaja!

Lebo zavolám políciu.

"Nechcem zostať tam, kde som, ale"

Počkaj chvíľu...

Kde je Sanda?

Zaspala.

Vlad...

Čo piješ?

- Som tehotná. - Ach tak...

Tak potom piješ za dvoch.

Ginfizz bez ginu.

Ty si modrý?

Nie, červený.

- Dnes si už sústružil? - Nie.

Sústruženie bolo včera.

- Čo je s mojou hrou? - Celá je tu.

No tak von s ňou.

- Sama si ju vydoluj. - Čo?

Ty si mi pekný fičús.

Moje dieťa dospeje skôr, ako ty napíšeš tri strany.

Stavíme sa?

Z jej nechtov v tele slza

Z jej zubov na hrdle otlačok

Mám chlapa, aby bolo jasné.

Z jej pier krv na jazyku

Z jej pľúc dych v mojich pľúcach

Prestaň, moja maternica je na prasknutie.

Ľúbim ťa.

O štyri týždne mám svadbu.

Ja mám čas.

Človeče Rita, keď budem zajtra naťahovať brká,

keď budem zajtra sťa zviera skapínať medzi plachtami,

chcem tým len povedať: zostaň so svojím mužom,

všetko je na chuja.

Čo chceš robiť s niekým, kto nemá väčšie ambície,

ako túžbu dostať sa do blázninca?

Dostaň ma dnu. Dostaň ma von.

Je to len jeho predstava, že chce byť blázon.

Na rukách mám ešte tvoju vôňu.

Slintám a fŕkam ako žlté zviera.

Žena ťa zaujíma, len pokiaľ ju nedostaneš.

Kto ťa kopol do hlavy, človeče, že si stratil pamäť?

Chceš mať to, čo mať nemôžeš.

Bolo otvorené.

Zámok je v hajzli.

Práve som išla okolo a...

Venuješ sa aj divadlu?

Existencia divadiel povzbudzuje dramatika k písaniu prózy.

A prečo tečie v kuchyni voda?

Pokazený kohútik.

Odkedy?

Odjakživa.

To špliechanie je dosť hlasné.

Áno, najmä v noci.

- To si ty? - Nie, to je Lenin.

Môj syn.

Takže aj tebe sa zadarilo.

A je to. Konečne sa môžeme porozprávať.

- Čo tu chceš? - Mám dar pre nevestu.

- Zbláznil si sa? - Áno.

Žiadny dar, už sa pozerajú.

Sanda, publikum nemôže ostať v štichu,

treba rozčeriť hladinu.

Dnes nie.

Nie tu.

- Thomas. - Čo?

Čo teda?

Strať sa!

Sanda!

Sanda.

Hej...

vstávať.

Čo tu porábaš?

Napísal som ti rolu na telo.

Ako dar.

K svadbe.

- Rolu? - "Milá Rita".

Čo? Rita?

Hru? Naozaj?

Takú, čo ťa preslávi.

Pre mňa?

Musím ísť na skúšku.

Hodím ťa tam.

To je pekné!

Je ráno.

O NIEKOĽKO ROKOV

Palle sa posadí na posteli.

Pallemu sa už nechce spať.

Musí byť ešte veľmi skoro,

pretože je všade ticho.

Ale cez okno už presvitá slnko.

Palle...

sa pomaly plíži...

chodbou...

...do spálne.

Otvorí dvere...

nazrie dnu...

a ide...

k otcovej posteli.

Ale otec v posteli neleží.

Potom ide Palle k maminej posteli.

- Ani mama nie je vo svojej v posteli. - Mama a otec tu nie sú.

Kde je otec a mama?

Tam je.

Teraz si takmer taký slávny ako Icke.

Pozri.

Či je noc, či deň...

či v tento okamih...

Chcem s tebou ležať

štvaný tým najhorším mierom

medzi dvoma vojnami.

Ukáž mi to.

Zober si to!

Aha, Paul, mama!

Kde je mama?

Ja som otec.

Thomas Brasch, narodený 19.2.1945 vo Westow, North Yorkshire.

Svet a ja milujeme Thomasa.

Je to len pár básní na zalepenie očí.

Ale už máš svoju publikáciu.

Mám tridsať jeden rokov, nič viac.

Ale to sa zmení, som si tým istá.

Nič nie je isté, Katarína.

- Nič. - Je.

Moja láska k tebe je istá.

Nechcel som špekulovať nad tým, ako sa do mňa dostal vlk

a prečo sa zmýlil.

Nastúpil som do električky 63

a odviezol sa do nemocnice Friedrichshain.

Blonďatý vrátnik ma hneď nasmeroval na operačnú sálu.

Ľahol som si na drevenú dosku a čakal na doktora.

Doktor mi rozrezal brucho až po krk a uvidel vlka.

Vlk ležal celkom pokojne.

"Ak z teba vyberieme vlka, zomrieš."

povedal doktor.

Trieda.

Tvoj rukopis u nás vyjde na sto percent.

Fajn, ale najprv by mal vyjsť na východe.

Bez šance.

Ale mal by! Aký má zmysel žiť v krajine, kde nikto ma nikto nemôže čítať?

Budú môcť. Či už to vyjde tu, alebo v západnom Berlíne, je to Stulle.

- Texty si už nájdu svoju cestu. - Ale kde je naša hrdosť?

- Čo na to vydavateľstvo v Rostocku? - Mládež v NDR nie je taká...

Svet práce je hrubo zdeformovaný... Smrť pri múre neexistuje... tabu...

- Múr ako zábezpeka proti fašizmu. - Tam ostala tvoja hrdosť.

Tu si.

- Čo robí s mojou malou? - Na tvojom mieste by som bol ticho.

- Tiež si myslím. - Ideš pohľadať mamu?

Tak sa poď ukázať.

- Zack. - Priniesla som vodku.

Bomba. Poď sem, myška.

Viete prečo holuby pri pristávaní urobia otočku?

Lebo sú nadržané?

Nie...

Aby videli, kde sa skrýva Stasi.

Srdce, srdce, srdce.

Zamysli sa nad tým. Tvoje texty, každodenný život...

Všetky detaily,

príbehy, ako vidíš múr, to sú odhalenia.

- Odhalenia? To tu pozná každý. - Kde je Katarína?

- Kto sa pýta? - Ja.

Aha...

Ako dlho sa poznáte?

Čo je ťa po tom?

Keby o tebe nepísala hlásenia, tak nič.

- Čo to má znamenať? - Jej sa spýtaj.

- Už má dosť, zdvíham kotvy. - Nie, nie, počkaj, počkaj.

- Ak sa priznáš, môžeš ísť. - Thomas, nie som si istý...

Ty sa do toho nestaraj! Chceš robiť so mnou?

Zajtra sa môžeš vo West-e pochváliť, ako si žijeme vo východnej ZOO.

Tommy, o čo ti teraz ide?

Je ti jedno, komu sa pochváli, akého máš dlhého vtáka?

Čo to trepeš.

Povedala ti, že jej rodičia pochádzajú zo Suhlu? Áno, či nie?

- Stretol si sa s nimi? - Nie. To ešte môže byť.

- Videl si rodinnú fotku? - Nie.

Poznáme sa len štyri mesiace, neukazujeme si rodinné fotky.

Nehovorí durínskym dialektom.

A vždy má nejaké peniaze vo vrecku. Prečo? Prečo?! Prečo?!

Povedz, že to nie je pravda.

- Čo? - No to!

- Čo? - Povedz, že to nie je pravda!

Čo? Áno? Nie?

- Chcem už ísť. - Čo?

Priznaj sa.

Priznaj sa!

To nemôžem.

Koniec predstavenia.

Poznal som chlapíka,

ktorý nevychádzal z domu, keď pršalo.

Tvrdil, že dážď mu pripomína smrť jeho matky.

- Dosť ma to zarazilo. - Také veci sa stávajú.

Nie, nestávajú.

Mal len dieru v podrážke a nechcel si zamočiť nohy.

Ako dlho to vieš?

Klaus.

Klaus.

Klaus.

Holuby sa točia v kruhu, pretože sú nadržané. To je isté.

My na druhej strane preto, lebo sa musíme neustále uisťovať.

Brikety nechaj tu.

Aj keď máš vo vydavateľstve už meno, za poviedku musíš zaplatiť.

Nedbám.

Ale čo ti dáva istotu, že tu tvoju knihu vydajú?

Pán Brasch?

Súdruh predseda Štátnej rady vás očakáva.

Prosím...

Dobrý deň.

Dobrý deň.

Tommy.

Len poď ďalej.

Človeče... vyrástol si.

Posaď sa.

Ako sa majú vaši?

Môj Horst má šťastie na svoju drahú Gerdu, však?

Matka zomrela pred pol rokom.

No... to som nevedel.

Chlape...

Tvoj otec sa vtedy tak angažoval za tvoje podmienečné prepustenie,

až ťa nakoniec pustili.

Ako sa mu darí?

Nemám tušenia.

Nestratí sa.

No... štyri deti.

Musel sa obracať, čo?

Dobrý súdruh, ten Horst.

Vie, kde je jeho miesto.

Čítal si moju knihu?

Nepochybne máš talent, Tommy.

Môžu ju vydať?

Samozrejme, že nie, Tommy.

Naši občania na také niečo zatiaľ nie sú pripravení.

A vzhľadom na tvoj talent, vnímam prirodzene ako svoju povinnosť

sa ťa zastať a chrániť ťa.

Ja nechcem byť chránený, chcem aby mi vychádzali knihy.

Môcť si povedať svoj názor a byť vypočutý.

Rozumiem tomu...

Dôveruj mi...

Si mladý...

chceš pochodiť svet...

Niečo... niečo zmeniť...

Moja kniha vyjde.

Tak, alebo onak.

"Nechcem zomrieť tam, kde žijem, ale"

Niekto zomrel?

Áno.

Rita.

Čo?

Zatrhli skúšky.

Príliš drsný jazyk.

Nie, nie, nie. Na niečo také nie sú občania NDR pripravení.

Naša úžasná hra.

Nenechajú nás pracovať, Thomas.

Je to všetko také skľučujúce.

- A mohlo to byť také zábavné. - Neplač, Katarína.

Neplač.

Toto sme si nezaslúžili.

- Môžete si zobrať aj riad. - Skvelé.

Nič! Nikdy nám nedovolia odísť.

- Mám otvoriť? - Áno.

Ahoj Thomas.

Pekné, že si prišiel.

- Čo bude s tou stoličkou? - Zober si ju.

- Dáš si so mnou? - Jasné.

- Nepotrebuješ niečo? Vypratávame veci. - Ďakujem.

Mam všetko, čo potrebujem.

- Dobrý. - Dobrý.

Thomas...

Čo je to?

Dostali sme povolenie.

Pustia nás?

Je to dôvod na radosť?

Sukňu z bieleho tela, kožu z drieku ti stiahnem.

A z mreží srdce.

Neplač. Nik tu nie je večne.

Je tu taxík!

Kto smoklí, z kola von.

Majte sa tu.

Tie sú tvoje.

Tak sme sa vedno vydali k nebeským výšinám.

Vzájomne spriaznení, zradení a s plným odhodlaním.

Prečo mlčíš?

Prečo noviny tak hlasno kričia?

Kto odchádza a kam?

Kto ostane, prečo a kde?

Pod nepriepustným mrakom je diera

Alexanderplatz a Bahnhof Zoo

Rozlúčka zajtra

Príchod včera

To je nemecký sen

Západný Berlín 1976

Tak... a teraz sme prebili hlavou múr.

Áno. A ocitli sme sa v susednej cele.

Ak potrebujete s niečím pomôcť, stačí povedať.

Ďakujem pekne. Ďakujem.

Na zdravie! Na zdravie!

Na zdravie!

Ďakujeme! Ďakujeme!

- Páčilo sa vám to? Čo? - Úžasné.

- Ešte foto. - Jasné, ale rýchlo.

Vďaka.

- Pridáš sa k nám? - Neskôr. Ešte si to trochu užijem.

- Môžem dostať autogram? - Prirodzene. Opatrne.

Ďakujem pekne.

- To je ten Thomas? - To je Thomas.

- Áno? - Dotklo sa ma to.

- To je pekné. - Som dojatá.

- Zasiahlo ma to priamo do srdca. - Pod kožu.

- Vstávajú pri tom vlasy dupkom. - Ospravedlňte ma.

- Môžem dostať autogram? - Neskôr, neskôr.

- Ešte foto. - Ale rýchlo.

Hviezdny Thomas... chcem s tebou chvíľu hovoriť.

Ak sa spomenie slovo disident, neručím za seba.

Len pokoj, všetko bude v poriadku.

- Trochu čokolády? - Vďaka.

Pán Brasch...

ako sa cítite, ako čerstvý utečenec z diktatúry?

Tí, čo predvčerom kričali "búraj", sú dnes o dva dni starší.

Myslíte tých, čo protestovali proti potlačeniu Pražskej jari...

- A nemali? - Ale áno.

A ako?

- Čitateľov sotva zaujíma, čo si ja... - Tak potom robte niečo iné.

Čo ako?

Kto nikdy nejedol chlieb v posteli, nevie, ako pichajú omrvinky.

Ako vnímate dnešnú NDR?

Štát, z ktorého som odišiel, bol štátom, ktorý mi bol veľmi blízky.

Aj s tými kopancami a podozrievavosťou.

Takže prejavujete solidaritu s NDR?

Aby ste to pochopili, predstavte si ženu.

Prosím?

Ak ukončíte intímny pomer,

v ktorom ste mali dobré aj zlé skúsenosti

a presťahujete sa k inej žene cez ulicu,

tak nebudete otvárať okno a vykrikovať: "Tam býva tá sviňa".

Rozumiem.

- Predsa len ešte jednu otázku... - Prečítajte si moju knihu.

Attenzione! Attenzione, ragazzi!

Attenzione! Scusami.

Va bene...

Tu si.

Pozri, čo som dostal.

- Moja prvá západná gáža. - Každý si ťa nadbieha.

Áno, myslia si, že sme prišli z najväčšieho lágra na svete.

- Je to len z ľútosti. - Nie, nie, nech len to tak ostane.

Ja mám rada darčeky. Vieš, čo je najlepšie?

Čo?

Dostala som už tri ponuky na angažmán.

- V Berlíne? - Nie, všade možne.

- Ale to je... - Lovely Rita! Nádhera, konečne.

Ani vo sne by ma nenapadlo, že vás osobne stretnem.

Tak dobrý večer.

Nemali by ste pre mňa minútku?

- Ja... - Ale áno...

Thomas...

- Sľúb mi... - Pre teba všetko.

Pre teba všetko, najkrajšia Rita.

Choď.

Thomas Brasch: "Skôr ako otcovia zomierajú synovia"

100 mariek /NDR/

Barbara.

- Veľmi sa mi to páčilo. - Nech sa páči.

Pekný večer. Ďakujem ti veľmi pekne.

Pekný zážitok, ahoj.

- Ďakujem. - Niet za čo.

Tak ste teda tu... Thomas Brasch.

Volám sa Robert Lantz a rád by som vám predložil ponuku.

Robert Lantz?

Ale ja už mám zmluvu.

Môžem vás pozvať na drink?

Vodka.

Najradšej robím to, čo nemôžem.

Myslel som si.

A čo tak... pre zmenu,

urobiť niečo, čo... môžete?

- Napríklad? - Píšte.

Knihu. O vás. Pre mňa.

Píšem výlučne pre seba, ďakujem za drink.

Ale no tak!

Ja to platím. Mimi, to isté.

Samozrejme.

Vidím skvelý román.

Boli ste vo väzení, ste Žid,

komunista, spisovateľ.

A vy ste obchodník s otrokmi?

Musíte to napísať, váš životopis je...

Môj život nie je na predaj.

- Vďaka. - Premýšľajte o tom.

Čo by vám stálo za to, aby som o tom premýšľal?

Sto tisíc.

Dolárov.

Takže... máte záujem?

Tu.

Vaša... nová adresa.

Priamo v Central Parku.

Môžete sa okamžite nasťahovať.

Len... jedna podmienka!

Každý týždeň v piatok

dostanem 20 strán vášho románu.

Vy dostanete na oplátku

každý týždeň v piatok

4 000 dolárov a tu sú...

kľúče.

Nemusíte si so sebou brať nič.

Len čas.

- Čas? - Kupujem si čas!

Hneď, ako budem v Berlíne, dám vám vedieť.

Do Berlína neodletíte, kým nebude román hotový. Deal?

Nechcem si vyberať medzi tým, čo môžem a čo nemôžem.

Cítim studený pot.

Ja nie som vynález, pán Lantz.

Som vynálezca. Môj život sám o sebe nič neznamená.

Ale choďte...

ste najhorúcejší potentát od čias Trumana Capoteho.

Vážne? To som?

Áno,

len teraz musíte písať.

Mimi...

ešte vodku.

- Pre pána Thomasa Brascha. - Dobre.

Ďakujem.

Pekný večer.

Aj ja rada robím to, čo nemôžem.

Haló, z New Yorku vám volá slávny Thomas Brasch.

Katarína, dostal som ponuku.

Ale kvôli tomu tu musím nejaký čas zostať.

Román.

Román? Ale to je predsa úžasné.

Áno, ale...

- myslíš, že to mám zobrať? - Áno, iste, prečo nie?

- Nie som si tým vôbec istý. - Ale áno. Rozhodne!

Thomas?

- Thomas? - Katarina?

- Haló? - Katarina?

Thomas... Čo je s tým? Haló!

Môžeš zavolať znova?

Do riti!

"Zneužitie" je možno nesprávne slovo,

ale je zrejmé, že ma zneužívate k pobaveniu ľudí.

"Pobaveniu" nie v zlom zmysle.

A...

...vy ste akože čašník,

televízni diváci sú hostia

a ja som rezeň.

Otázka je,

či ho pripravíte tak, aby aj chutil.

Aby chutil ako rezeň?

Ako rezeň.

To by znamenalo, že ste taký, aký ste?

Nie. Že som taký, akého si ma predstavujete.

Nie, nie... žiadnu takú predstavu nemám.

Len chcem, aby ste chutili sám sebe.

Povedal ľudožrút.

Nerozumiem ti, Thomas.

Vysvetli mi to.

Najprv odídeš, lebo máš zakázané písať.

A teraz...

Idú ma ukrižovať.

Len aby odo mňa počuli, za koho sa považujem.

Disident, syn ministra, Žid, bývalý väzeň, a čo ja viem čo ešte!

Nie som predsa žiadny tovar!

Ale ty máš predsa kontrolu nad tým, čo napíšeš.

Myslím, že taká ponuka, Thomas...

New York, písanie, 100 000 dolárov.

- Suhrkamp ponúka dvakrát toľko. - Čože?

Ja chcem natočiť film.

V Berlíne.

O Gladowi.

S Klausom a s tebou.

Naprieč všetkým hraniciam. Naskrz kriminálny.

- Film? - Áno.

Super.

Ale aj kriminálny román o tebe by bol fajn.

Pozri sem. Toto sú všetky miesta činu Gladowho gangu.

Vo východnom, aj západnom Berlíne.

Mohol by som točiť na všetkých miestach

a prísť nakoniec aj na východ.

Klaus tam bude hrať

a príde s nami na západ.

Nepozeraj!

Ale teraz musím ísť do Viedne.

O týždeň som späť.

Akože teraz... a...

- Kedy chodí malý zo školy? - Ako vždy.

No dobre.

Od piatej večera si necháva v Schiller-Klause obrusovať hrany.

Potom vôbec niet divu, že na skúške exceluje.

No konečne, kde si, kedy prídeš?

Suhrkamp už poslal prvých sto tisíc.

Áno, chcú román o mojom živote.

Nič nedostanú. Nemám žiadny život.

- Ako to? - Ako? Ako? Pretože tu večne nie si!

Thomas, človeče, čochvíľa sa vrátim.

V Burgtheatri mám fakt skvelých kolegov.

Je to zdegenerovaná štátna kultúra.

Thomas!

- Čo to tam počujem za hlasy? - Kamoši.

Kamoši?

Ja som im nesľúbil, že ten román dostanú,

len som povedal, že nad tým porozmýšľam. A to som aj urobil.

Nečakal som, že tak rýchlo zarobím 100 000 mariek.

Thomas, došla nám káva.

To nie je problém, poď sem.

S čím to tam hrmoceš?

- Tu máš, ber. - Thomas?

Taký som rád, že si tu. Naozaj. Vážne.

- Haló? - Nikam nechoď.

- Ty si chorý? - Nie, len mi je zima.

- Máme zakúriť? - To je zbytočné, mne je stále zima.

Tak choď von, vonku je 30 stupňov.

Musím pracovať.

- Urobíš aj mne kávu? - Áno, áno...

Dobre.

Katarína, tak vyjadri sa aj ty k tomu.

Katarína...

tak nič.

Do kuchyne...

Inteligentné deti zomierajú skôr GLADOW

Ahoj.

Ahoj, ahoj.

To je tvoja skrinka?

Tá nikdy nemala majiteľa.

Tak môžeš niečo pustiť...

ak nikomu nepatrí.

Ani ja nikomu nepatrím.

Počiatok sveta

Schillerovo divadlo Thomas Brasch: Lovely Rita

Neviem sa zbaviť pocitu, že sme aj naďalej vo vnútri.

Sedím na stoličke a rátam štvorce na vankúšoch.

Som tu už 2028 dní.

Ani tie by nestačili by na to, aby si pochopila,

že "cítiť to" nie je to isté, ako "mať pocit".

Máš v tom pekný zmätok.

Buď to bude trhák, alebo to môžeme rovno zabaliť.

Ja nie som z tých, čo ignorujú rozpočtové limity.

Ale necháp ma zle...

Stále samé problémy, vôbec ti nerozumiem.

Koľko máš rokov, deväťdesiat? Vidíš tam nejaký cintorín?

- Toto je výbušné, ak to správne chápem! - A to obsadenie.

Najmä obsadenie réžie.

- Jutta... - Jutta, to je text, nie žuvačka.

- Thomas, to si vyjasníme neskôr. - Aké neskôr, skúška je teraz!

Všetci sa predsa snažíme, aby sme z tvojho scenára urobili divadlo.

Snažíte sa...

Herci sa snažia...

Režisér sa obzvlášť snaží...

Nechutné! Nechutné!

Thomas, ja ťa chápem, ale...

Geduze si môžeš strčiť rovno za klobúk.

Ten text máš rozprávať.

Nie si odgrgávať po raňajkách.

Čo je na tom také ťažké?

Idem čítať.

No len choď.

Už zase plače.

Zoberieš Jutte kávu?

Vieš, koľko autorov by bolo šťastných, keby tu mohli skúšať svoje braky?

Trochu pokory by nezaškodilo.

- Môžem ti pokorne jednu vylepiť. - Niekto toleruje koks, niekto nie.

- Niekto rozumie scenáru, niekto nie. - Niekto vie písať, niekto nie.

Písanie je ľahké, ale čítať...

Čítať treba vedieť. Zjavne ťa to nikto neučil.

- Vráť sa na východ, ak sa ti to... - Toto je môj scenár!

Sviňa! Videla som to!

Ak si myslíš, že tu môžeš vyťahovať svoje stalinistické maniere,

tak si na omyle!

Jutta...

slnko je už na obzore.

Skvelé. Veľmi dobre.

Prvýkrát si sa trochu rozšupla.

Teraz to celé ešte raz, ale s textom. No prosím...

Skúška sa skončila!

Ani omylom, práve začína.

A vy tu nemáte čo robiť!

Nebožtík s vyrvaným okom má biele punčochy.

"Nechcem ísť tam, kde zomriem"

Ulica už stíchla, ráno je jasné.

Tak sa začínajú najkrajšie dni.

Alebo pekné?

Všetko je v poriadku.

Pekné dni.

V najlepšom poriadku.

Najkrajšie dni.

Gladow...

Môžeš mi vysvetliť,

prečo píšeš len o vraždách?

Mňa vraždy vôbec nezaujímajú.

Len tento vražedný svet. Rozumieš?

Radšej zabiješ ty ich, ako oni teba.

Áno.

Thomas?

To hovoríš so mnou?

Ach, Katarína...

Všetko v poriadku?

Lady Mc Braschová...

Ja som Thomas Mc Brasch...

aby som sa predstavil. Pekné od teba, že si zase tu.

Ako pokračuješ so scenárom?

Daj tú hudbu tichšie.

Nie, počkaj, počúvaj! To je úplne o nás.

Rozdelené mesto, rozdelené nebo,

bohatí a chudobní.

Štát a jeho poddaní.

A ako posledná šanca, keďže spravodlivosti niet:

- Zločin! - Stíš konečne tú hudbu!

Stíšim...

- Už môžeš hovoriť. - Pýtam sa, lebo musím plánovať.

- Plánuj... len do toho, do toho! - Tiež by si mohol robiť viac.

Keď mi zafinancujú ten posratý film!

Tak napíš ten posratý román!

Ale to práve nechcem, to predsa vieš!

- Nie som si tým taká istá. - Čím?

Či nechceš, alebo nedokážeš.

Nie, nie, nie...

Thomas.

Najkrajšie dni.

- Thomas... - Tak začínajú najkrajšie dni.

Nie "smutné".

Mám kamerové skúšky.

Potom sa čierne noci rozplynú.

Čo ostane?

Malá biela škvrna v mozgu.

Sneží, deti. Sneží...

Áno, je rad na mne.

Možnože ma pustia.

Tak, ako som hovoril. Legálne.

A vieš ty prečo?

Pretože na Berlinale hrajú "Solo Sunny".

A cenu si prevezmem osobne.

Cenu?

- Akú cenu? - Predsa z Berlinale!

Už si zase si opitý, choď preč od okna, rozumieš?

Choď do postele a ľahni si.

Počuješ ma?

Prinesieš mi cigy? Karo.

Na sto percent.

Dobre.

- Ako stojí náš film? - Napreduje, Klaus, napreduje.

Film bude veľkolepý.

Zločin ako forma odporu.

Zatiaľ síce žiadne prachy, ale rolu máš istú.

Už som na to príliš starý.

Režisér som našťastie ja a viem, že nie si moc starý.

Trepeš kraviny, vieš, že to dokážeme.

Vieš...

Thomas?

Kde si?

Thomas?

Thomas!

Napomínam vás, že rušíte verejný poriadok.

Vy do toho nemáte čo hovoriť.

Prenajímateľ ma splnomocnil udržiavať poriadok.

Ľudí, ako vy splnomocňoval pred 40. rokmi

veliteľ čaty horských myslivcov.

Neskutočné.

- Čo? Čo ako? - Tieto oči videli Osvienčim.

Thomas?! Tommy?

... a krv obetí tisícok domácich represálií

ešte aj dnes každou hodinou.

Pod dlažbou vzdychajú a stonajú mŕtvi,

ktorí sa so smrťou nikdy nezmieria.

A nad nimi sa premávajú zbabelci, ktorí sa neohliadnu.

Naďalej ostávajú hluchí, slepí a nemí.

Štát servíruje strach a strach ľudí ohlupuje.

Hej!

- Tak ty neprestaneš? - Ja nikdy neprestanem!

Hovorí k vám berlínska polícia.

Vyjdite von s rukami nad hlavou!

Je tam hore!

Thomas...

Mama...

Nechceš skúsiť túto?

Áno, moja je už prázdna.

Budova je obkľúčená!

Každý odpor je zbytočný!

Hej Brasch, vzdaj sa už, ty idiot!

Raz...

Dva...

Tri.

- Ešte raz. - Kry ma! Dávaj pozor!

Rainer...

Thomas... zmákli sme to.

Pozor, Thomas! Opäť vstáva!

- Už zaplatil? - Áno.

Paríž! Paríž!

- To je pre mňa? - Bonjour, Paríž.

Je m'appelle Brasch. Thomas Brasch.

Áno, tu je Brasch.

Áno.

- Nie, Klaus... - Čo sa deje?

Nie.

Ocko, čo sa deje?

Strýko Klaus je mŕtvy.

Thomas...

nerob to.

Prišla ti pošta.

Financovanie je zaistené.

Môžeš dokončiť svoj film.

Natoč svoj film.

V tejto spoločnosti lavíruje umenie niekde medzi korupciou a talentom.

My umelci nemôžeme tento protiklad odstrániť.

Chápete? Môžeme sa voči nemu vyhradiť, tak, že naň poukážeme.

A o tom je môj film.

Aj keď je o kriminálnikoch.

Pretože kriminalita je najprirodzenejším prejavom rebélie.

Poď, pripútaj ma.

Čo to má byť?

Thomas.

Thomas.

Poď dnu.

Ľudia sú úžasní.

Všetci sú tu kvôli tebe.

Vráť sa dnu.

Ako som povedal. Nie je to nič nezvyčajné.

Niektorí zomierajú postojačky,

iní len tak.

Thomas.

Otec.

Pôsobivé.

Je to...

veľmi pôsobivé.

- Bol si na mojom filme? - Áno, iste.

Ako delegát ministerstva kultúry.

Nikto o ničom inom nehovorí.

A ty?

Čo hovoríš ty?

Človek môže zomrieť poležiačky, alebo postojačky.

Nerozumiem ti, Thomas.

Pracuješ s peniazmi kapitalistov a zároveň sa im snažíš ošťať nohu.

My sme už predsa ďalej.

Zbavili sme sa ich.

Ale podvratného outsidera vykresľujem ako objekt svojho diela.

A popritom si spolupáchateľ moci.

Smutné, nie?

Zatiaľ čo ty tu len sonduješ situáciu,

my sme ju už dávno zlepšili.

Gladow vzišiel z východného sektora.

Gladow je produktom hitlerovskej éry.

- Urobili sme ho neškodným. - Ja som Gladow.

Na to nemáš odvahu.

Tak prečo si ma urobil neškodným?

Preventívne.

Ale vážne, Tommy, skvelý film. To sa musí nechať, naozaj.

Určite získa veľa cien. Gratulujem.

Chcem len pochopiť prečo.

Prečo nám...

to celkom nevyšlo, čo?

Chcel si byť spisovateľom.

Kde máš svoj román?

Preskočil si ho, čo?

To som na tebe vždy obdivoval, Thomas.

Keď si si uvedomil, že na niečo nemáš,

vzdal si to.

Nemáš právo...

nemáš právo sa so mnou takto rozprávať!

Nemáš na to právo!

Nemáš na to právo!

Prestaň! Prestaň!

Prestaň!

Ty nie! Ty nie...

Rieka už láme posledné hrádze

a odnáša ťažké brvná do mora

V jej piesňach zavládne ticho,

pretože o tom všetkom nechce spievať.

Chcem ho ešte aspoň vidieť.

Však vidíte, čo sa tu deje.

Všetci sú na dovolenke.

V Maďarsku, ak viete, čo myslím.

Ja odtiaľto neodídem!

- Vy ste mi nerozumeli? - Nie.

Máme veľký podstav zamestnancov.

Lekári, sestry, všetci utekajú na Západ.

Chvalabohu aj pacienti.

Ale na patológii predsa musí niekto byť.

Nie, vôbec nikto!

Ešte aj výpadok prúdu.

"Chcem zostať tam, kde som nikdy nebol."

Všetko...

je...

len raz.

Východný Berlín 2001

Thomas?

Thomas?

To som ja, Katarína.

Je celkom možné

že vôľa vstúpiť do otvoreného ohňa nie je nič iné, len:

Mojou túžbou, aby ma oslepil.

Ako slepému sa mi snáď podarí, s pomocou božou

zmyť zo seba vinu

a nikdy sa to neskončí.

Kto inak zmýšľa,

nech dá od otvoreného ohňa ruky preč.

Inak ho spáli do biela.

A ja...

nie som ničím, vyjmä mojich očí.

Ak tie dve pochováš, pochováš koho?

Nežil som svoj život.

Len som pozoroval.

Nechcem zomrieť.

Len za niečo stáť.

Thomas Brasch zomiera ako 56-ročný s dierou v srdci

16.000 strán knihy o vrahovi dievčat Brunkem ostáva nedokončených

Preklad: desade