Original subtitles

Downloaded from YTS.MX

Official YIFY movies site: YTS.MX

MADRID, ŠPANIELSKO

HARO, ŠPANIELSKO

ARANJUEZ, ŠPANIELSKO

ALBANY, USA

URUBAMBA, PERU

BURGUILLOS, ŠPANIELSKO

BARCELONA, ŠPANIELSKO

PÁPEŽ: ODPOVEDE

VATIKÁN

Dobré ráno.

Ako sa máte?

- Bene, ancora vivo. - Bene.

Dobré ráno, Vaša Svätosť. Ako sa máte?

Dobre, a vy?

Bruno, nedáte si kávu?

Ďakujem, už som jednu mal.

Tieto sušienky sú výborné. Mali by ste ich ochutnať.

Majú tu veľmi dobrú kávu.

RÍM, TALIANSKO

Stále mám kolumbijský čas. Doma je šesť hodín ráno.

- Dobré ráno. - Ahoj.

Ako sa máte?

- Ahoj. - Ahoj.

Ahoj.

Ako sa všetci máte?

Ahoj.

Porozprávajme sa.

Ste v Ríme po prvý raz?

- Áno. - Áno.

- Aj ja. - Takže všetci?

Bol to aj môj prvý let.

- Naozaj? - Aký to bol pocit?

Nebola som nervózna. Páčil sa mi výhľad na oblaky.

Veľmi sa mi to páčilo.

Ste nervózni? Ako sa cítite?

Nikdy v živote som nezažila nič podobné.

Veľmi sa teším. Mám preňho milión otázok.

Áno.

Možno nám odpovie na otázky

a pomôže nám pochopiť, čo cirkev robí.

Ste veriaci?

- Ja áno. - Áno.

- Aj ja. - Ja nie.

Ani ja.

- Ja som moslim. - Iste.

Myslím si, že je to vzácna skúsenosť. Neveríš v Boha,

ale je dobré, že sa môžeš porozprávať s pápežom.

Nemám ich dosť. Je ich 60.

Zdá sa, že sme zabudli na fotku. Ďakujem.

Porozprávame sa a pápežom Františkom.

Nebude to len normálny rozhovor ako s kýmkoľvek iným.

Je to veľmi symbolické. Bude to veľmi významné.

Je šéf všetkých šéfov. Je úplne na vrchole.

- Áno. - Je najväčší šéf.

Presne tak!

Cítim veľkú zodpovednosť.

Moje otázky môžu pomôcť iným.

Je to veľké bremeno.

Určite je s tým spojený nejaký prísny protokol.

Nie som si istý. Možno to bude trochu intímnejšie,

lebo tento pápež je trochu…

- Liberálnejší. - Áno. Ale na druhej strane…

Tento pápež je trochu neformálnejší.

Nemá rád celú tú pompéznosť a protokol.

Bruno, vezmeme to. Cestou späť to dáme vojakom.

Samozrejme.

Bol by som rád, keby sme mali ešte jednu.

- Boli trochu skúpi. Prineste ešte jednu. - Áno.

Nielen ja som nervózna. Všetci sme nervózni.

- Budeme si môcť spraviť selfie s pápežom? - Asi áno.

- Na konci. - Áno.

- Je to ďaleko? - Asi 20 minút odtiaľto.

- 20 minút? - Áno.

Je to veľmi špinavé mesto.

Áno, ale Rím je jedinečný.

Ak chcete, môžem vás zabaviť. Postavím sa sem a…

Keď príde pápež, povedz, že si raper.

- Zarapuj mu. - Jasné.

Svätý Otec, o dve minúty sme na mieste.

Výborne. Ste skvelý.

- Ďakujem. - Skvelá práca.

- Už idú. - Ako ďaleko sú?

Zmobilizovali celú políciu.

Aký luxusný, moderný výťah.

Je to tu.

Dobrý deň.

Buongiorno.

Všetci ste úplne ticho.

Zomrel niekto?

- Dobrý deň. - Ako sa máte?

Vitajte! Čakali sme na vás.

Áno.

- Vitajte. Ako sa máte? - Dobre.

Výborne.

Nikto z vás nemá 50.

Prišiel som sa porozprávať s mládežou.

- Ako sa máte? - Dobre.

Mám vás pobozkať raz alebo dvakrát?

Raz.

Za dva bozky musíš zaplatiť.

Ja vám len podám ruku.

U nás sa zdravíme takto. Som zo Senegalu.

- Takto? - Áno.

Dobrý deň.

- Dobrý deň. - Teší ma.

- Ako sa máte? - Dobre.

- Dobrý deň. - Teší ma.

- Ako sa máte? - Nie zle.

- Teší ma. - Veľmi ma teší.

Rada vás spoznávam.

Dobrý deň.

Ste veľmi poslušná mládež.

- Áno. - Sme nervózni.

Áno.

Neuveriteľné. Mal som sa na vás pripraviť.

- Boli sme veľmi nervózni. - Preto už nemáte energiu.

- Presne tak. - Tak teda pôjdem.

Nie! Len sme sa rozprávali.

Áno.

V poriadku.

Dobre.

- Čo máte s kolenom? - Bolí ma.

Ale už tri dni dokážem chodiť.

Akú ste mali cestu?

Dobrú. Obdivoval som krásu Ríma.

- Áno, je krásny. - Prišli ste sa porozprávať s pápežom.

Áno.

Nie je nudné rozprávať sa s kňazom?

- Nie. - Nie.

Je to zaujímavé.

Dobre, tak začnime.

- Kto začne? - Kto je najodvážnejší?

Ja.

Mám osobnú otázku. Ste platený?

Prosím?

Platia vám? Vo firmách sú ľudia platení.

- Ako platení? - Myslím výplatu.

Nie, nedostávam výplatu. Ak napríklad potrebujem topánky,

požičiam si peniaze. Neprekáža mi to, lebo jem zadarmo.

Máte všetko zadarmo?

Áno. Keď mám vyššie náklady,

snažím sa nimi nezaťažovať Svätú stolicu a radšej žiadam pomoc od ľudí.

Vo všeobecnosti však žijem skromným životom.

Je to život strednej alebo nižšej vrstvy.

Ak viem, že nejaká sociálna organizácia potrebuje pomoc, pomôžem im.

Napríklad, nedávno som počul, že v Papue Novej Guinei potrebujú školu.

Niekto mi povedal, že váhajú, či si majú vyžiadať peniaze.

Povedal som: „Áno, samozrejme! Tu všetci kradnú.

Viem, kde môžem ukradnúť, a pošlem vám peniaze.“

Čo to znamená?

Keď vidím, že niekto potrebuje peniaze, tak si vypýtam peniaze od vedenia.

Ja sa chcem opýtať, či máte mobil.

- Máte mobilný telefón? - Nie.

- A čo sociálne siete? - Nie.

Ste na Twitteri.

Ten riadi sekretariát.

Nie, nemám mobilný telefón.

Keď som sa pred 30 rokmi stal biskupom, jeden som dostal.

Bol obrovský asi ako topánka.

Myslel som si, že ho nikdy nepoužijem, ale trvali na tom.

Tak som zavolal sestre a dal som im ho.

V tomto som trochu staromódny.

Chápem ale, že dnes má mobil každý.

Môžem úprimne povedať,

že sa vždy snažím komunikovať so svetom.

Aj toto stretnutie je istou formou komunikácie.

- Chýba vám vaša rodina? - Samozrejme, ako by mi nechýbala?

Chápem.

V nedeľu niekedy myslím na to, že majú spoločný obed.

Jedia cestoviny alebo grilujú. Ale čo narobím?

Iste.

Všetci piati sme si boli veľmi blízki.

Ostali sme iba dvaja.

Prepáčte. Môžem hovoriť trochu neformálnejšie?

- Iste. - V poriadku.

Myslím si, že cirkev sa snaží o spojenie s Bohom,

podporuje osobný rozvoj a podobne.

Ale ja mám skôr pocit,

že ľudia sú sklamaní z cirkvi, nie z Boha.

Som ateista alebo agnostik, ale veriacich plne rešpektujem.

Aj moja rodina je veriaca. Teda, aspoň bola.

U nás doma už veľa ľudí nechodí do kostola.

Je to trochu anachronické, staromódne.

Chcel som sa teda opýtať na váš názor.

Čo si o tom myslíte?

Je pravda, že hlavne vo veľkých mestách

sa ľudia trochu odcudzili cirkvi.

Narušilo to ich dôveru.

Dôveru si zaslúžime, len ak sme okrem slov aj aktívni.

Napríklad, pred pár dňami bola na Haiti zavraždená mníška.

Slúžila tam 20 rokov.

Starala sa o deti, ktoré žili na uliciach.

Všetci jej dôverovali,

lebo tak riskovala svoj život.

Keď nie sme aktívni, cirkev stagnuje.

Sme len hŕstkou príjemných ľudí,

ktorí si plnia náboženské povinnosti, ale nemajú odvahu ísť do ulíc.

Myslím si, že toto je najdôležitejšie. Ak sa pozeráme len zhora,

nevšimneme si bariéry, ktoré budujeme. A je ich stále viac.

Zabudneme na realitu.

Ak chcete realitu, pozrite sa na predmestie.

Ak chcete vidieť sociálnu nerovnosť, pozrite sa na predmestie.

Keď hovorím o predmestí,

nehovorím len o chudobe, ale aj o kultúrnych a existenčných rozdieloch.

Čo myslíte? Prečo je to tak?

Prečo niektorí ľudia v cirkvi stúpajú nahor?

Je to ľudský sklon.

Všetci chceme mať pohodlný život.

Keď kňaz zabudne na to, že je pastierom a má svoj košiar,

stane sa štátnym zástupcom.

Chcem niečo zdôrazniť.

- Toto nie sú rady. - Samozrejme.

Ktokoľvek z vás dokáže zmeniť systém, no musíte byť spravodliví.

Aj najväčší revolucionári v dejinách zmenili systém.

Ako môžem pomôcť?

- Čo by bolo najlepšie? - Asi pomôcť s tehlami.

- Khadim, čo práve robíš? - Musí to byť hrubšie.

Rada by som zavesila fotky na šnúru.

Máš nejaké fotky z výletu do Indie?

Mám celú kopu. Ukážem ti ich.

Do Indie som si vzala aj všetko, čo som dostala po ukončení štúdia.

Rodičia chceli, aby som mala fotky so starými rodičmi.

Bolo to výnimočné. Veľa to pre nich znamenalo.

To, že som ako žena vzdelaná, je tam veľmi významné.

Moji rodičia sú imigranti, rovnako ako vaši.

Som z Bostonu, ale moji rodičia sú z Indie.

Precestovali cez polovicu sveta,

aby mi poskytli lepšie možnosti.

Aby som mohla ísť na univerzitu, mala šancu študovať medicínu

a aby som ako žena mala plné práva.

To všetko mám len vďaka tomu, že moji rodičia emigrovali.

Ako dcéra imigrantov som čelila rasizmu.

Zaujímalo by ma, či ste to zažili aj vy.

Nemôžem povedať, že som čelil rasizmu, skôr naopak.

V Argentíne boli imigranti vítaní, pretože ich potrebovali.

Argentína má asi 46 miliónov obyvateľov.

600 000 z nich tvorí domorodá populácia.

Drvivou väčšinou obyvateľov sú teda imigranti, čo je úžasné.

Zmes rôznych kultúr bol veľkým prínosom. Chcel si niečo povedať? Prosím.

Ja som zo Senegalu.

Môj brat ako 14-ročný loďou imigroval do Španielska.

Ako 14-ročný chlapec strávil osem dní na lodi.

Plavil sa na lodi plnej imigrantov

a netušil, čo ho tam čaká.

Dúfal, že tam bude mať dobrý život.

Ale skutočná cesta sa začala, až keď dorazili.

Vtedy sa začali ich problémy.

Cítili sa ako votrelci. Polícia ich zastavovala na ulici,

spávali na uliciach

a boli stratení, lebo ľudia hovorili, že sú iní.

Je smutné, že váš pas rozhoduje o budúcnosti.

K otázke imigrácie treba pristupovať vážne.

Migranti by mali byť vítaní. Mali by sme im poskytnúť sprievodcov,

pomôcť im a začleniť ich do spoločnosti.

Sú to vykorisťovaní muži a ženy,

ktorí nastúpia na loď plnú imigrantov,

ale nemajú žiadnu záruku. Sú zneužívaní a týraní.

Vezmú im všetky peniaze

a povedia im, v ktorú noc musia vycestovať.

Keď prídu na pláž, zbadajú loď

a nechcú sa nalodiť, zastrelia ich.

Deje sa to práve teraz na európskych pobrežiach.

Podieľajú sa na tom aj niektoré autority. Migranti sú často posielaní späť.

Nespomeniem názvy európskych krajín, aby som nespôsobil

nejaký diplomatický problém.

Ale sú krajiny, ktoré majú takmer prázdne mestá a dediny.

Majú mestečká, kde je len 20 dôchodcov a neobrábané polia.

Tieto krajiny zažívajú demografickú zimu.

Priemerný vek obyvateľov je 46 rokov, ale odmietajú aj imigrantov.

Ich obyvateľstvo teda starne.

Nie je to podľa vás egoistické?

Privítajú ich len vtedy, keď ich potrebujú.

Je to zneužívanie. Motívom je vykorisťovať ich.

Využívajú ich. Nevítajú ich ako bratov a sestry.

Je to mentalita vykorisťovania, za ktorou sa skrýva otrokárstvo.

Migranti sú vnímaní ako otroci.

Za touto detinskou imigračnou politikou je kolonializmus.

Je to politika bez integrácie. Existuje istá miesta tolerancie,

ale kým nedosiahneme integráciu,

otázka imigrácie nebude vyriešená.

Okrem toho si myslím, že v USA aj všade inde

je otázka imigrácie spojená s rasizmom.

Väčšina belošských imigrantov v USA

má rôzne práva a dobrý život.

Ale imigranti, ktorí nie sú belosi,

nemajú rovnaké práva.

Hovorím to so všetkou úctou.

Je to, akoby existovali dve triedy imigrantov.

Ak niekto prichádza z Ukrajiny, kde dochádza k strašnej tragédii,

je priateľsky vítaný, čo je dobré.

Ale ak niekto príde z Afriky,

nie je vítaný a vláda sa ho snaží poslať späť.

Otázka imigrácie je dôležitá a ešte nebola vyriešená.

Spomenuli ste otázku kolonizácie.

Cirkev ako inštitúcia zohrala centrálnu úlohu v kolonizácii.

Aspoň v Južnej Amerike. Spomínali sme rasizmus.

Teraz máme cirkev, ktorá zobrazuje Ježiša a Máriu ako belochov,

aj keď, samozrejme, neboli belosi. Neodporuje si to navzájom?

Myslím si, že by si to odporovalo, keby sme nepriznali svoju históriu.

Cirkev prešla všetkým, čo ste spomenuli.

Všetci ale patríme do spoločnosti, krajiny a kultúry s istou minulosťou.

Niekedy je ťažké prijať zodpovednosť za minulosť.

Niekedy je to ponižujúce.

Taká súdržnosť je pre kresťanov ťažká, dokonca aj vo Vatikáne.

Dokonca aj tam niekedy vídam svetskú spiritualitu.

Požiadal som Pána, aby nás od nej očistil, ale vždy sa niekde objaví.

Skrátka vždy.

Reforma cirkvi by mala prebehnúť zvnútra.

Cirkev by sa vždy mala reformovať. S kultúrou sa menia aj potreby ľudí.

Pozrime sa, napríklad, na otroctvo. Cirkev sa k nemu nevyjadrila,

lebo v minulosti k nemu všetci pristupovali inak.

No dnes už nikto nehovorí o otroctve rovnako ako vtedy.

Cirkev si je toho vedomá. Myslím tým kresťanov.

Vedia, že dnes existuje otroctvo, ale v inej forme.

Vezmime si, napríklad, ženu, ktorá žiada o prácu.

Povedia jej: „Máme pre vás vhodnú prácu.

Budete pracovať 11 hodín denne a zarobíte 600 eur mesačne.“

Keď povie: „Z toho nevyžijem,“

povedia jej: „To je váš problém.“

Je to moderné otroctvo na trhu.

Alebo si vezmime ženu, ktorá nesmie otehotnieť,

lebo keď zistia, že je tehotná, hneď príde o prácu.

To je iná forma otroctva. Upierajú jej právo na materstvo.

Dnes existujú moderné formy otroctva, ktoré by sme ako cirkev,

ako kresťania, mali kritizovať.

Ja som sa narodila v Ekvádore.

Keď som mala tri roky, presťahovali sme sa do Seville v Španielsku.

Musela som čeliť šikanovaniu a rasizmu.

Prepáčte.

- Je to pre mňa citlivá téma. - Chápem. Neboj sa.

Ďakujem.

Po všetkom, čo som si prežila,

som trpela depresiou.

Mala som tiež nezdravý vzťah k svojmu telu,

ktorý prerástol do bulímie.

Mala som dokonca aj samovražedné myšlienky.

Moja viera sa úplne zosypala.

Teraz hľadám šťastie a na minulosť chcem zabudnúť.

Evanjelická cirkev mi veľmi pomohla,

ale chodím aj na terapiu.

Chcem sa teda spýtať, či ste šťastný, a či ste sa niekedy necítili byť osamelý.

Každý z nás sa v určitej chvíli cítil osamelo. Ja určite.

Keď sme osamelí, skúšame bizarné veci, aby sme ten pocit zahnali.

Osamelosť je ako zima života.

Keď je, takpovediac, zlé počasie,

nesmieme zmeniť svoj smer. Nikdy. Nesmieme si povedať, že je to naša vina.

Musíme sa zastaviť a počkať, kým sa počasie zlepší.

Až potom uvažujme nad tým, či treba niečo zmeniť.

Pomáha porozprávať sa s niekým.

Je dobré mať pri sebe láskavých ľudí. Niekedy to môžu byť rodičia,

inokedy zasa pastor alebo kamarát.

V takých chvíľach je dobré mať dôverníka. Pokiaľ ide o moje osobné skúsenosti,

aj tie najťažšie chvíle vždy viedli k niečomu dobrému.

Prežil som si strašné veci.

Keď nám život dá príležitosť

a Boh nám dá zmilovanie, aby sme ju využili,

môže to priniesť ovocie.

Zdá sa, že sa blíži búrka. Pozrite sa.

Čo sa deje?

Niekedy sa tak aj cítime. Všetko je pokojné,

ale potom príde búrka a rozmýšľame, čo sa to deje.

- Koľko máš rokov? - Prosím?

- Koľko máš rokov? - 22.

- Si ešte mladá. - Áno.

- Čo študuješ? - Budem profesionálna kozmetička.

- Zavolám ti a niekedy ma skrášliš. - Kedykoľvek.

Viacerí z vás chcú niečo povedať.

Áno, zdvihli ruky.

Som z robotníckej štvrte v Santiago del Estero.

Považujem sa za katolíčku a som aktívna v cirkevnom dianí.

Okrem toho som feministka.

Som členkou organizácie s názvom Katolíčky za právo na výber.

V roku 2019, keď som učila katechizmus,

prebiehala debata o interrupciách. Niečo mi ale nedávalo zmysel.

Prečo sa cirkev chce postaviť medzi ženu a jej práva?

Ježiš by podľa mňa kráčal s tou ženou.

Nesúdil by ju rovnako ako ju súdia v kostole na omši.

Poznám ženy, ktoré si tým prešli.

Namiesto toho, aby kázali Evanjeliá,

ich obviňujú, nazývajú ich vrahyňami a sú k nim krutí.

Ale tie ženy chodia do kostola nájsť lásku Božiu a počúvať Slovo Božie.

Rada by som vám niečo dala.

Je to niečo, čo mám pri sebe

a nosím vo svojom vaku.

Prepáčte.

Je to pre mňa ťažké.

Som hrdá, že to mám pri sebe.

Rada by som vám to s láskou a úctou darovala.

Ďakujem.

Ďakujem.

Ďakujem.

Vyjadrila si pochopenie pre ženu,

ktorá sa chystá podstúpiť interrupciu.

Pokiaľ ide o to, vždy hovorím kňazom,

že ak k nim príde niekto v takej situácii, kto sa cíti previnilo,

pretože interrupcia ženu vždy hlboko poznačí,

nemajú jej klásť otázky a majú byť zhovievaví, ako by bol Ježiš.

Ježiš privíta každého.

Je jedno, či je niekto hriešnikom, alebo ho všetci opustili.

Náš Pán ho nikdy neopustí.

Ku problému interrupcie by sme však mali pristupovať vedecky

a s určitým odstupom.

Embryológia nám vie ukázať, že už mesiac po oplodnení

je štruktúra DNA jasná a všetky orgány sú „naplánované“.

Nie je to teda len zhluk buniek,

ale usporiadaný ľudský život.

Otázkou, ktorú by sme si mali položiť, ak zvažujeme morálku interrupcií,

je to, či je správne ukončiť ľudský život, aby sme vyriešili problém.

Môžeme ísť k lekárovi,

ale bolo by správne najať si vraha,

ktorý niekoho zabije, ak to vyrieši nejaký problém?

Samozrejme, že existujú náročnejšie situácie,

a niekedy je psychologicky takmer nemožné

prežiť celé tehotenstvo. Úplne to chápem.

Áno, ale sú reálne situácie. Interrupcie existujú.

Nemyslím si, že ženy to rozhodnutie robia ľahkovážne.

„Jasné, len pôjdem na potrat!

Bude to vyriešené!“ Nie. Robia to po zvážení.

Robia to po rozhovore s Bohom. Čo s tými ženami spravíme?

Čo ako cirkev, ako inštitúcia, spravíme? Vyženieme ich, odsúdime ich

a povieme im, že sú vrahyne? - Nie.

Alebo budeme stáť pri nich a pomôžeme im rozhodnúť sa?

Máme stáť pri nich a byť im oporou?

Bez ohľadu na ich rozhodnutie? Aj keď si zvolia interrupciu?

Chcem povedať, že ja sa tomu venujem presne z opačnej strany.

Každú sobotu chodievam k interrupčným klinikám

a rozprávam sa s dievčatami, ktoré tam idú.

Pýtam sa ich, čo potrebujú, a prečo sa tak rozhodli.

Často to robia preto, že sa boja,

že ich rodičia vyhodia z domu.

Hovoria: „Nebudem môcť študovať, nemám peniaze, bojím sa.“

Alebo: „Už mám veľa detí, nemôžem mať ďalšie.“

Ak vyriešime problém, ktorý ich tam priviedol,

interrupciu nepodstúpia. Videla som to už mnohokrát.

Nie až toľkokrát, ako by som chcela.

Nikdy som nepočula o žene,

ktorá by oľutovala, že dala dieťaťu šancu na život.

Pre kresťanov je to dar. A pre ateistov,

ktorí neveria vo večný život? Ako môžu vziať dieťaťu jeho jediný život?

Len preto, že mám to tričko, neodporúčam každému dievčaťu,

aby šlo na interrupciu. To ani náhodou.

Rovnako ako ty, aj ja som aktívna v cirkvi.

Ale ja stojím pri ženách bez ohľadu na to, ako sa rozhodnú.

Ak si obklopená ženami, ktoré podstúpili interrupciu,

nevidíš to utrpenie, ktoré interrupcia spôsobuje?

Som evanjelička, ale páčilo sa mi, čo María povedala.

Chodí sa s nimi rozprávať, ale k ničomu ich nenúti.

Ako povedal pastor… Prepáčte, nie pastor.

Ako povedal pápež František, mali by sme každého vítať.

Nezáleží na tom, či spáchali nejaký strašný čin,

náš Pán ich vždy privíta s otvoreným náručím.

Neznamená to, že sa necítia previnilo. Zvolili si interrupciu.

Majú právo rozhodnúť sa, ako chcú. Je to ich slobodné rozhodnutie.

Ale ako to môže byť slobodné rozhodnutie, ak ich za to niekto odsudzuje?

Ja nikdy nikoho neodsudzujem.

Poviem vám svoj názor. Som mama a ak mám byť úprimná,

som v šoku z toho, čo María povedala. Rozmýšľala som nad tým

a existujú situácie, keď si žena zvolí interrupciu.

Je to jej posledná záchrana, posledná možnosť.

Dieťa nestačí len nakŕmiť a poskytnúť mu strechu nad hlavou.

Niektorí ľudia nie sú pripravení vychovať ďalšiu ľudskú bytosť.

Ich prostredie, ich život…

Vždy to vedie k tomu, že dieťa je nechcené.

Počas tehotenstva som veľmi trpela,

lebo otec mojej dcéry ma opustil.

Aj môj otec sa mi vtedy obrátil chrbtom.

Nejde teda len o dieťa v maternici. Je to strašný pocit.

Keď ťa opustí celá spoločnosť, celý tvoj svet sa zmení.

Okrem toho máš zrazu aj istú zodpovednosť.

Všetko, čo hovoríš, sa nezmení, ale mnoho žien zbytočne zomiera.

A pokiaľ ide o feministické hnutie,

nemali by sme sa sústrediť na to, aby mali matky potrebné zdroje?

Samozrejme.

- Väčšina žien to chce. - Áno.

Namiesto toho, aby interrupcie boli bezpečné, legálne a zadarmo,

by sme sa mohli venovať ženám, ktoré chcú byť matkami.

Interrupcia je aj otázkou verejného blaha.

Vždy poznačí životy matiek.

Nie som zástankyňou interrupcií, nechcem, aby ich každý podstupoval.

Ale som za to, aby sme netrestali niečo, čo sa deje už veľmi dlho,

a čo sa nikdy neprestane diať.

Ak sú interrupcie trestané,

majú k nim prístup len privilegované ženy.

Sú to bohaté ženy z vyšších vrstiev.

A kto na to najviac doplatí?

Ženy na okraji spoločnosti.

Ženy, ktoré musia používať vešiaky alebo ihlice na pletenie,

aby si samy vyvolali interrupciu. A pravdepodobne pri tom zomrú.

A na druhej strane je zvláštne,

že existuje táto debata, ktorá v ženách vyvoláva vinu.

Ak sa žena rozhodne ukončiť tehotenstvo,

mala by mať podporu. Dokonca sme ich prirovnali k vrahom.

Ženy, ktoré podstúpili interrupciu, sme prirovnali k nájomným vrahom.

- To je trochu zjednodušené. - Áno.

Je zaujímavé, akí citliví všetci ste. Ďakujem vám za to.

Ste si vedomí, že to nie je rovnica, ale ľudský problém.

Vaše najsilnejšie argumenty sú založené na tejto citlivosti.

A mimochodom, to nie je urážka. Nemyslím tým sentimentálnosť.

Myslím tým, že je to ľudský problém.

Ženu, ktorá podstúpila interrupciu, nesmieme opustiť. Máme stáť pri nej.

Rozhodla sa. Podstúpila interrupciu.

Nemali by sme ju poslať do pekla a opustiť ju. Nie.

Mali by sme stáť pri nej. No buďme k sebe úprimní.

Stáť pri nej je jedna vec, ale schváliť jej čin je niečo úplne iné.

Rád by som sa na to pozrel

z pohľadu cirkvi ako inštitúcie.

Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca, ale vidím množstvo pokrytectva,

hlavne v takýchto otázkach.

Hovoríme, že život si zaslúži ochranu, že máme právo na život,

že je to hriech. Ale pokiaľ ide o iné veci…

Napríklad, čo pederastia v cirkvi?

Mnohí ľudia v cirkvi odmietajú obete

alebo stoja pri páchateľoch.

Tam je život na druhom mieste. Volám sa Juan Cuatrecasas.

Študoval som na Opus Dei v Bilbau.

Počas školského roka 2008 až 2009,

keď som mal 11 a 12 rokov,

som bol sexuálne zneužívaný jedným z členov.

A potom…

Prepáčte.

Neboj sa, je to v poriadku.

Vyjadri sa, akokoľvek chceš. Ak chceš, pokojne plač.

Neboj sa, synak.

Toho muža nakoniec odsúdili.

Provinčný súd ho odsúdil na 11 rokov,

ale z istých dôvodov, o ktorých nebudem hovoriť,

bol jeho rozsudok skrátený na dva roky.

Preto nikdy nebol vo väzení.

Dokonca ani…

Mohol naďalej vyučovať.

Môžem vám niečo dať? Je to list.

Tento list

je odpoveďou na list môjho otca.

Môj otec vám raz napísal.

V roku 2014 sa rozhodol, že napíše priamo vám

a požiada vás o podporu.

Možno si už na ten list nespomínate. Môžem vám ho ukázať.

Áno.

Toto je vaša odpoveď.

Dostal si odpoveď od Dikastéria pre náuku viery?

Áno.

Poslal som to tam, aby rozhodli.

-A potom… -Ďakujem.

…nasledujúci rok škola,

na ktorej sa to stalo,

dostala od Dikastéria pre náuku viery

ďalší list.

Informovali ich, že vyšetrovanie bude archivované

a učiteľ si zachová povesť.

Asi už viete, na čo sa chcem spýtať.

Prečo tak rozhodli?

A teraz, keď už bol vynesený rozsudok

a všetky skutočnosti sú známe,

zmení cirkev ako inštitúcia svoj postoj

alebo nejako napraví to,

čo Dikastérium spravilo?

Rozhodnutia v prípadoch zneužívania detí nie sú preskriptívne.

Aspoň teda pre cirkev.

Ak áno, automaticky ich ruším.

Nikdy nechcem, aby boli preskriptívne.

Zneužívanie detí je vážny problém.

Nielen v cirkvi, ale všade.

V prípade cirkvi je to o to škandalóznejšie,

že cirkev je miesto, kde sa ľudia majú cítiť v bezpečí.

Sú muži a ženy, ktorí ničia iných. Títo páchatelia ničia deti.

Ak je to cirkevný činiteľ, je to strašné pokrytectvo.

Ďakujem, že si ho nahlásil, pretože niečo také si vyžaduje odvahu.

Nie je to jednoduché.

Sociálna stigma je veľmi silná.

Niekedy sa stáva, že ten, kto to nahlási, je obvinený z klamstva.

Stáva sa to.

Mrzí ma, že dostal taký mierny trest.

Zdá sa, že to bolo dôkladne preskúmané, no opak je pravdou.

Teraz, keď už máme konečný rozsudok,

by som prípad rád prešetril.

Tým si môžeš byť istý.

Musíte si byť vedomý, že máte pod sebou množstvo kňazov a biskupov,

ktorí sú zlí ľudia.

Nie je to diskutabilné. Sú to zlí ľudia.

Je možné, že niektorí ľudia nie sú dobrí.

Preto je mojou úlohou vyčistiť cirkev.

Ak niekto robí niečo zlé, malo by sa to nahlásiť.

My nič také netolerujeme. To je naše pravidlo.

Ak dôjde k zneužívaniu v rodine, zvyčajne to zostáva tajomstvom.

Je to tak 42 až 50 percent prípadov.

Ľudia takéto skúsenosti stále taja.

Aj cirkev bola v pokušení tajiť to,

ale uvedomili sme si, že to nie je dobré.

Nedokážem vyjadriť, ako silno súcitím s obeťami zneužívania.

Je to veľmi bolestivé.

Hovorili ste niekedy s kňazom, biskupom alebo iným zástupcom cirkvi,

ktorý bol odsúdený alebo o kom viete, že niekoho zneužíval?

Áno.

Čo si o tom všetkom myslíte?

Videl som rôzne reakcie. Niektorí všetko popierajú,

dokonca aj napriek dôkazom. Vôbec tomu nie sú otvorení.

Hovoril som aj s tými, ktorí to ľutujú

a nesú bremeno viny za všetko, čo spravili.

Hovoril som aj s niekoľkými, ktorí si odpykali trest.

Vaše slová o znovuotvorení daného prípadu

podľa mňa nie sú riešením.

Nie je to demokratické ani spravodlivé.

Musel prísť až sem, aby sa prípad znova otvoril.

Čo tí, ktorí sem nemohli prísť?

Nezačíname s tým dnes. Pracujeme na tom už celé roky.

Vyjadrili sme sa veľmi jasne. Potrestali sme semináre,

vinných kňazov aj nevysvätených zástupcov, ktorí zneužívali mladých ľudí.

Usilovne na tom pracujeme, ale je to proces.

Nezačíname s ním až dnes.

Ľudia sú však naďalej zneužívaní.

Niečo také, nanešťastie, existuje všade. Cirkev sa snaží zabrániť zneužívaniu

zo strany kňazov a mníšok. Verím, že dnes ideme príkladom

v boji proti zneužívaniu. Pracujeme na tom v každej diecéze aj vo Vatikáne.

Vo väzeniach je mnoho kňazov.

Myslím si, že to nestačí. Mnoho ľudí, ktorí si to prežili,

musia celé roky čakať, kým vôbec dostanú odpoveď.

Kňaz, ktorý niekoho zneužil, má za sebou celú inštitúciu.

A jeho obeť musí bojovať o spravodlivosť úplne sama.

Ako teda môžete povedať, že pre to robíte dosť?

Len pokračujete v niečom, o čom vieme, že je zbytočné.

Keď zvyšujeme verejné povedomie o tom,

že toto je názor vedenia cirkvi,

obete už nie sú samy.

Vedia totiž, že sme na ich strane. Stojíme pri nich.

Keď sú v cirkvi skazené skupiny ľudí,

ako tí ľudia, ktorí týrali tohto chlapca, je ťažšie cítiť podporu cirkvi,

lebo obeť bola zneužívaná a týraná.

Mali by sme podporovať cirkev v tom, čo robí.

Nehovorím, že toto úsilie vyrieši problém,

pretože je to otázka ľudskej skazenosti.

Je to vážny sociálny problém. Cirkev by mala verejne priznať:

„Áno, stalo sa to v našich domoch. Spravili sme takéto rozhodnutia.

A takto budeme napredovať.“

Možno to nie je najlepšie riešenie,

ale zvyšujeme verejné povedomie, čo je veľmi dôležité.

- A teraz? - Nie.

- Určite? - Nie.

- A teraz? - Áno.

Neverím.

- Učešem ťa. - Dobre.

To preto, že som sa sprchovala večer.

Viete, čo znamená byť nebinárny?

Áno.

Áno? To ma teší.

Pre prípad, že to niekto nevie, nebinárna osoba je niekto,

kto nie je ani muž, ani žena. Teda, aspoň nie úplne.

A nie vždy. U niektorých ľudí sa to mení. Volám sa Celia a som nebinárna osoba.

A som tiež kresťanka.

Niekedy je výzvou zladiť obe tieto veci.

Chcem sa opýtať, či podľa vás majú v cirkvi miesto

aj trans ľudia, nebinárni ľudia alebo celkovo členovia LGBT komunity.

Každý človek je Božie dieťa. Každý z nás.

Boh nikoho nezavrhne. Boh je Otec.

Nemám právo vyhodiť niekoho z cirkvi.

Je mojou povinnosťou vždy všetkých privítať.

Cirkev nemôže pred nikým zavrieť dvere. Pred nikým.

Aký je váš názor na cirkevných predstaviteľov alebo kňazov,

ktorí používajú Bibliu na kázanie nenávistnosti?

Čítajú Evanjeliá a hovoria: „Nezatracujem ťa ja, ale Biblia.“

Už nevládzem opakovať, že toto nie je Ježišovo posolstvo.

Títo ľudia sú infiltrátori.

Sú to infiltrátori, ktorí využívajú cirkev na vlastné účely,

na vlastné motívy.

Je to jeden z problémov v cirkvi.

Sú to malicherné ideológie.

Títo ľudia žijú s hlbokými vnútornými protikladmi.

Odsudzujú ostatných, lebo nedokážu priznať svoje nedostatky.

Ľudia, ktorí odsudzujú ostatných, sú zvyčajne rozpolení.

Majú v sebe nejaký nesúlad. Cítia sa slobodne, keď odsudzujú iných.

Mali by sa radšej pozrieť do svojho vnútra a priznať si vlastné viny.

Keď cirkev prestane prijímať všetkých, dobrých či zlých,

už to nebude cirkev. Každý v nej má svoje miesto.

Ja mám podobnú otázku.

Považujem sa za feministku a som aktívna v kostole.

Keby som nebola feministkou, bola by som lepšou kresťankou?

Keď sa opisujeme, používame prídavné mená, ale mne viac záleží na podstatných menách.

Podľahli sme opisnej kultúre. Všetko je relatívne,

vždy pridávame viac prídavných mien. Ale my nekrstíme prídavné mená.

Krstíme ľudí. Ja verím v ľudí.

Viete si predstaviť, že by raz na vašom mieste bola žena?

Ako ženy sme aktívne a podporujeme cirkev,

tak čo bráni v tom, aby bola žena raz na vašom mieste?

Teda, ak si to viete predstaviť.

To je teologický problém.

V cirkvi existujú dva hlavné princípy.

Kazateľstvo je pre mužov.

Materstvo, čo je oveľa dôležitejšia úloha, je pre ženy.

Ženy majú svoje vlastné úlohy ako ženy,

nie ako kazateľky medzi mužmi.

To by ženy podceňovalo.

Ženy majú v cirkvi miesto, veď aj samotná cirkev je ženského rodu.

V jazykoch, ktoré majú gramatický rod, je zvyčajne ženského rodu.

Cirkev je Kristova manželka, nie manžel.

Kristus je manžel. To je naša viera.

Ženy by sme mali podporovať. Vo Vatikáne je viceguvernérkou žena.

- Áno. - Ekonomické otázky riešia ženy.

Takže žena by nemohla byť kňažkou?

Nie, pretože je to kazateľstvo.

Za tvojou otázkou sa skrýva… Neuraz sa.

Dobre.

Je založená na tom, že si viac ceníš mužov,

lebo ťa trápi, že žena nemôže byť kňazom. Rozumieš?

To preto, že ženy sú na všetkých ostatných pozíciách.

Učíme katechizmus a…

Trápi ťa niečo, čo je dogmaticky nemožné.

Ženy by tým stratili svoju najväčšiu výhodu.

Nechcem ženám nič upierať a obrať ich o ich úlohy.

Chcem, aby mohli robiť čokoľvek, ako muži.

Zmenilo by to úplne všetko. Je to vážna dogmatická otázka.

Nie je to urážka voči ženám. Zdôrazňuje to ich hodnotu v úlohách,

ktoré majú zastávať. Byť kňazom nie je hodnotnejšie.

Rešpektujem, že existujú iné názory. Je to v poriadku, ale nie je to pravda.

- Nie je to názor cirkvi. - Áno.

Mimochodom, nie je to urážka.

Úloha žien je v cirkvi veľmi dôležitá.

Viete, čo je Tinder?

Neviem, moja milá.

Je to trápne. Cítim sa staro.

Je to mobilná aplikácia, kde ľudia môžu niekoho spoznať

a možno nadviazať vzťah.

Zvyčajne je cieľom sex, ale niekedy tam ľudia niekoho stretnú.

Spoznali sme sa tam s partnerkou. Mám tam svoje fotky

a niečo o sebe a o svojich záujmoch.

Tak sme sa spoznali.

Nie, nepoznám to.

Nemám taký telefón. Dnes tie telefóny vyzerajú úplne inak.

Nikdy ste nechceli mať vzťah?

- Prosím? - Vzťah.

Predtým, ako som vstúpil do seminára, som mal vzťah.

Naozaj?

Áno, ale vybral som si celibát.

A čo si myslíte o tom Tinderi?

Neviem. Je dobré, že sa ľudia spoznávajú. Tak to má byť.

Čo poviete na takýto aspekt života mládeže?

Je to zaujímavé. Mladí ľudia sa vždy chcú spoznávať, čo je dobré.

Jednou z vecí, ktoré na mládeži obdivujem, je to, že nemajú hranice.

Myslím to v dobrom.

Všade existujú nejaké hranice. V rodine, v krajine, aj v náboženstve.

Ako ľudia ich ale vieme prekročiť. Jednou z najsilnejších stránok mládeže

je niečo, čo volám Komplex Krištofa Kolumba.

Chcete objavovať, prekračovať hranice, riskovať.

Je to dobré, pretože vás to naučí,

že ideologické hranice sú relatívne. Je jedno, či pochádzajú

zo spoločnosti, politickej strany alebo cirkvi.

- Teraz som na rade ja. - Iste.

Som Alejandra. Tvorím videá pre dospelých. Ide o pornografiu.

Robím to naživo cez internet. Zapnem si počítač, pripojím sa

a potom sa prihlásim na sociálnu sieť,

kde predávam svoje videá. Celé to funguje cez sociálne siete.

Vedeli ste, že to existuje?

Myslím si, že je to dobrý aspekt vývoja komunikačných technológií.

Tieto komunikačné systémy by mali zabrániť tomu,

aby sa komunikácia vytratila.

Komunikácia cez sociálne siete by mala byť individuálna.

Je to určitý vzťah. Používajú sa na prácu,

ale aj na komunikáciu. Je však rozdiel

medzi bohatstvom sociálnych sietí a morálnosťou tvojej práce.

Záleží na tom, čo pre teba morálnosť znamená.

Napríklad, ak ich niekto používa na predaj drog,

škodí tým mladým ľuďom a podporuje zločin.

Ak ich niekto používa na získanie zločineckých kontaktov,

je to nemorálne. Záleží teda na tom, ako sociálne siete využívame.

Zvyčajne mám istý počet členov.

Žiadajú si odo mňa konkrétne veci, nie vždy sexuálne.

Niekedy je to ale veľmi sexuálne.

Niekedy ma chcú vidieť v bielizni alebo chcú špeciálne videá,

ale mám isté hranice. Ja rozhodujem, čo spravím a čo nie.

Ak sa mi niečo nepáči, nespravím to.

Páči sa mi, že si vieš sama stanoviť isté hranice.

Pornografia je veľmi škodlivá, lebo využíva ľudí ako objekty.

Niekto ti hovorí, čo máš robiť,

akoby si bola iba nejakou vecou.

Neviem, či si uvedomuješ, ako ti to škodí.

Okrem toho škodí aj ľuďom, ktorí pornografiu konzumujú.

Myslím to po sexuálnej stránke.

Je to vedecký fakt. Pri sexuálnom styku

sa uvoľňujú hormóny,

ktoré nás k sebe viažu. Ak teda máš sex s niekým neznámym,

aj keď je to len cez obrazovku,

viažeš na naňho. Keď masturbuješ, viažeš sa sama na seba.

Izoluješ sa od sveta a sústredíš sa na obrazovku.

Som kresťanka, takže verím, že moje telo je svätyňou Ducha Svätého.

Zneužívaš svoje telo.

Podľa mňa ťa tá pornografia ničí.

Taký je môj názor.

Je to jediná závislosť, ktorú neliečime ako závislosť od drog,

alkoholu alebo iných látok.

Samozrejme, že pornografia je škodlivá.

Nenapomáha osobnému rastu.

Ľudia, ktorí konzumujú pornografiu, sú po ľudskej stránke poznačení.

Spomenuli sme drogy. Aj tie sú škodlivé.

Ľudia, ktorí sú závislí od pornografie,

sa nemôžu ďalej vyvíjať.

Mám otázku. Je tvoja práca spojená s násilím?

Stránky majú veľmi prísne pravidlá.

Niektorí ľudia napríklad chcú vidieť krv,

ale to nie je povolené a kvôli tomu ich zablokujú,

takže si nebudú môcť otvoriť účet na žiadnej inej stránke.

Cítiš sa tam bezpečne a príjemne?

Áno, úplne. Keď zapnem kameru, spravím si mejkap

a nasadím si umelé mihalnice, cítim sa ako kráľovná.

No musím povedať, že ma to zmenilo. Predtým som bola veľmi hanblivá.

Nikdy by mi ani nenapadlo, že sa tu s vami o tom budem rozprávať.

Bola by som vydesená.

To, že som si osvojila tú postavu

a som verejnou osobnosťou,

mi umožnilo prevziať kontrolu nad svojím telom a osobnosťou.

- Posilnilo to moje názory. - Áno.

Myslíte si, že aj masturbácia je niečo zlé?

Ja si myslím, že nás núti sústrediť sa len na seba

a izoluje nás od ľudí okolo nás.

Ak chceme cítiť pôžitok, nepotrebujeme nikoho iného.

Myslím si, že masturbácia a pornografia sú veľmi škodlivé.

Stiahnu nás do diery, z ktorej sa dá len ťažko vyliezť.

Nepoznáš nikoho, pre koho je masturbácia dobrá alebo prínosná?

Tvrdíš, že si videla, ako ľudia kvôli masturbácii a pornografii trpia.

Stretla si sa s pravým opakom?

Pravý opak?

Ľudia majú radi pôžitok a sexualitu.

Myslím si, že väčšina adolescentov masturbuje.

V poriadku. Rád by som spomenul niečo,

čo nám pomôže nestratiť sa v tomto labyrinte.

Sex je jedným z krásnych Božích darov.

Prejavy sexuality sú veľmi cenné.

Čokoľvek, čo znevažuje prejavy sexuality,

znevažuje aj človeka a upiera nám to bohatstvo.

Sex má svoje miesto. Má istý účel. Je prejavom lásky.

Toto je kľúčovým prvkom sexuálnej aktivity.

Čokoľvek, čo nás od toho vzďaľuje,

sexuálnu aktivitu znevažuje.

Niekedy mi pri spovedi niekto povie: „Spravil som niečo nechutné.“

Nepovedia: „Zneužil svoju sexualitu. Namiesto prejavu lásky k niekomu inému

som bol sebecký.“

Katechizmus je v otázke sexuality ešte stále v úplnom počiatku.

Náš kresťanský katechizmus v tejto otázke nebol taký vyspelý.

Sex je jeden z krásnych Božích darov.

Hovorím o tom veľmi otvorene,

lebo sa nehanbím za svoje telo.

Mám partnera a sex s ním nie je to isté ako masturbácia.

Je o mojom tele a o tom, čo chcem.

Keby som nevedela, čo chcem, aké dotyky alebo pohľady mám rada,

ako by som to niekomu vysvetlila? Mám len dúfať, že to bude vedieť?

Táto práca ma teda prinútila zbúrať isté bariéry,

spoznať skutočnú Alejandru

a zbaviť sa viny a strachu. Milujem svoju prácu.

Povedala si, že sme ako veci. Vždy sme boli ako veci,

ale teraz tým zarábame. Je to najlepšia práca, akú som kedy mala.

Mám slobodu, môžem byť doma a byť matkou svojho dieťaťa.

Som s dcérou od rána až do chvíle, kým ide spať.

Vždy vie, že som tam. Často doma pomáham.

Nie som neprítomná matka,

ako keď som pracovala od ôsmej ráno do desiatej večer, hlavne v decembri.

Raz som ju celý mesiac videla, len keď spala.

Táto práca mi poskytla slobodu.

Je to jedna z najlepších prác, aké som kedy mala,

lebo komunikujem s mnohými ľuďmi a môžem byť sama sebou.

Poďme pekne do postieľky. Ide sa spať!

Dobrú noc, zlatko. Som na teba veľmi hrdá.

Áno, a je to.

Školský rok sa skončil. Ako sa cítiš? Už nemusíš tak skoro vstávať.

Áno, už nebudeme vstávať tak skoro.

- Tešíš sa do novej školy? - Áno.

- Páčilo sa ti to? - Áno.

Ľúbim ťa.

Sladké sny, chrobáčik. Ľúbim ťa.

Zhasnem.

Bola si na oslave? Aká bola?

Tetina oslava? Dobrá. Zabavili sme sa.

Kde bola?

Niekde na dedine. Nebol to Madrid.

Bolo to na vidieku.

Bol tam José?

- Áno. - Naozaj?

Bol na oslave s celou rodinou?

Áno, bol tam aj predtým.

Drahý Bože, pomôž mi. Pane, podaj mi pomocnú ruku.

Sláva Otcu i Synu, i Duchu Svätému.

Ako bolo na počiatku, tak nech je i naveky vekov. Amen.

Spievajme s radosťou a vzdajme vďaku Bohu,

ktorý je naším svetlom.

Pane, modlím sa za svojich rodičov. Žehnaj im.

Modlíme sa za svojich katechumenov a katechétky,

za Tvoju cirkev, Pane, za všetkých, ktorí trpia

a nepoznajú ťa. Modlíme sa za všetkých v núdzi.

Volám sa María. Som najstaršia zo šiestich súrodencov.

Som z kresťanskej rodiny,

uprostred ktorej je Kristus.

Od detstva žijem vierou svojich rodičov. Nemala som na výber.

Patríme do Neokatechumenátu.

V sobotu prijímame eucharistiu.

Rodičia vždy hovorili, že kým žijeme pod ich strechou, musíme.

Už som dosť dospelá na to, aby som si vybrala inú vieru,

ale videla som, že Boh existuje.

Neviem, či je to dobré alebo zlé,

ale ja sa na všetko pozerám cez vieru.

Videla som, že cirkev ma miluje a privíta, aj keď sama seba nemilujem.

Všetko, o čom sme hovorili, je veľmi dôležité,

lebo to ovplyvňuje naše životy.

Všimla som si však,

že postupne strácam vieru, čo ma dosť znepokojuje.

Je to podľa mňa…

Nechcem povedať, že je to irelevantné, lebo to nie je pravda,

ale mne stačí to, že cítim lásku Božiu.

Nič iné nepotrebujem.

Chápem utrpenie ženy, ktorá chce interrupciu.

Chápem utrpenie imigrantov.

Chápem utrpenie niekoho, kto sa cíti byť zavrhnutý.

To všetko je ale na druhom mieste, keď cítim lásku Božiu.

Utrpenie nás zbližuje s Kristom, ktorý nám prináša šťastie.

Som obklopená ľuďmi, ktorí sú aktívni v cirkvi,

ale nevidím skutočnú vieru.

Áno, chodia do kostola a veria v Boha,

ale mám pocit, že nemajú skutočnú vieru,

ktorou by sa riadili vo všetkých aspektoch svojho života.

Neviem.

Tvoje vyznanie viery je veľmi dojemné. Vyžaduje si odvahu povedať to,

čo si nám všetkým povedala.

Urobila si dobre. Ďakujem ti za to.

Páči sa mi, čo si povedala, lebo je to tvoja životná skúsenosť, tvoja pravda.

Viera je nádherný dar.

Keď si rozprávala,

pocítil som potrebu povedať ti, čo Ježiš povedal Šimonovi.

Čo Ježiš povedal Šimonovi? „Šimon, Šimon, hľa, Satan si vás vyžiadal,

aby vás preosial ako pšenicu.“ Toto ešte nie je koniec tvojej cesty.

Tvoja cesta ešte pokračuje.

Viera sa potvrdí, ak je pravdivá.

Nechcem ťa vystrašiť.

Ja viem.

Vezmi si to k srdcu a priprav sa na skúšku viery.

Ďalej ži tak, ako žiješ, ale nezľakni sa, keď príde skúška.

Náš Pán sa v časoch temnoty skrýva.

Vidím ľudí, ktorí nemajú vieru

a ich životy sa rozpadávajú. To ma desí.

Máš pravdu, je to škoda.

Bolí ma prizerať sa, keď nedokážu…

Nádej ťa nikdy nesklame.

Ak sa spoľahneš na nádej, bude tvojou kotvou.

Ak ju hodíš na pobrežie, pomôže ti pritiahnuť sa až na súš.

Kotva vždy zostane na mieste.

Nádej ťa nikdy nesklame. Niekedy je ale ťažké udržať si ju.

Koľko máš rokov?

20.

Dvadsať. Budeš mať krásny život. Nevzdávaj sa.

Dovoľ Pánovi, aby stál pri tebe. Jeho láska nás preoseje.

- Ďakujem. - Ďakujem.

Volám sa Lucía. Mám 25 rokov a som z Peru.

Pred pár rokmi som bola mníškou. Bola som hlboko veriaca katolíčka.

Moja viera vždy vychádzala z lásky

a úprimného hľadania.

Nechcela som len vzťah s Bohom, ale aj s ľuďmi.

Mala som veľmi blízky vzťah s bolesťou. Ešte stále ho mám.

Teraz však už nie som katolíčka ani veriaca.

Neviem, čo existuje a čo nie. Som oveľa pokojnejšia.

Som pokojnejšia a šťastnejšia.

Pýtali sa nás, či sme už boli v Ríme.

Ja som tu bola pred pár rokmi.

Jasne si pamätám ten deň. Navštívila som Sixtínsku kaplnku.

Bola to duchovná návšteva Vatikánu.

Navštívila som aj Lurdy a Fatimu.

V ten deň som ale bola tu. Mala som za sebou mnoho kríz viery.

V cirkvi nedochádza len k sexuálnemu, ale aj psychologickému týraniu.

Myslím si, že cirkevné vzdelanie je založené na psychologickom týraní.

Študovala som na mieste, kde som sa nemohla stretnúť s rodinou

a nemohla som s nikým komunikovať.

Monitorovali naše správy, emaily aj telefóny.

Nemala som prístup k informáciám a nemohla som odísť.

Snažila som sa zo všetkých síl bojovať o svoju vieru.

Nakoniec som prišla do Ríma, do Vatikánu, a bola som znova na začiatku.

Uvedomila som si, že mi to nedáva zmysel. Hľadala som lásku a ľudí.

Chcela som nejako zmierniť ich utrpenie.

Nedáva zmysel robiť to z miesta, ktoré je plné bohatstva a moci.

Je jednoduché hovoriť o utrpení,

o chudobe a iných problémoch.

Podarilo sa mi nájsť lásku v mnohých podobách.

Až keď som opustila cirkev a prestala veriť,

našla som skutočnú lásku.

Vždy ma teda úprimne zaujímalo,

čo pre cirkev znamená láska.

Čo je z cirkevného pohľadu láska,

keď je všetko okolo Boha založené na násilí?

V poriadku. Počúvaj.

Skutočná cirkev je na okraji spoločnosti.

V jej srdci sú dobrí ľudia,

ale aj množstvo korupcie. Mali by sme si to priznať.

Naša inštitúcia, ktorú tvoria muži aj ženy z cirkvi,

výrazne utrpela.

To, čo hovoríš o zneužívaní moci, je pravda.

Počul som mnoho príbehov a nariadil som množstvo inšpekcií.

Objavili sme kláštory, v ktorých bola zneužívaná moc

a kde mníšky nemohli zavolať svojim rodinám.

Ako si hovorila, bola to izolácia a zneužívanie moci.

Niekedy, keď sa niekto ocitne v takej situácii,

a verím ti, že sa to, nanešťastie, v cirkvi niekedy stáva,

je najodvážnejšie utiecť.

Je odvážne povedať si: „Domov, Izrael,“

alebo: „Toto je zlé miesto. Tento kláštor je neľudský.

Vrátim sa na začiatok, ku svojim koreňom.“

Nie som z toho zhrozený. Je dôležité nazvať veci pravým menom.

Nesnažím sa presvedčiť ťa a rešpektujem ťa.

Vidím v tebe utrpenie mnohých,

ktorí si prešli takýmto zneužívaním.

Nevnímam to ako utrpenie.

Je to asi to najlepšie, čo sa mi kedy stalo.

Samozrejme. Zachránila si si život a unikla si zo situácie,

kde si po psychologickej a morálnej stránke bola väzenkyňou.

Zachránila si sa, ale tvoj život sa ešte neskončil.

Život ide ďalej a aj keď to necítiš, niekto stojí pri tebe.

Niekto kráča s tebou.

Dovoľ mu to, aj keď si ho nebudeš všímať.

Chcem ti poradiť.

Daj si pozor, aby si sa nezaplietla do nejakej ideológie.

Buď sama sebou a zachovaj si svoje ja.

Nepodľahni žiadnej ideológii.

Vyberaj si vlastné ideály a snaž sa v živote o súlad.

Súlad medzi tým, čo si myslíš, čo cítiš, a čo robíš.

Je to jazyk mysle, jazyk srdca

a jazyk rúk.

Si v dobrých rukách, tak len kráčaj ďalej. Hovorím to v dobrom.

- Samozrejme, beriem to tak. - Kráčaj ďalej.

Ďakujem vám všetkým. Odvážne ste sa podelili o svoju pravdu

a páčilo sa mi, že ste to všetci spravili vlastným spôsobom.

Bolo to založené na vašich skúsenostiach a vnútorných konfliktoch,

ktoré všetci máme,

rovnako ako máme traumy a nedostatky.

Keď som bol študentom v Buenos Aires, jeden starší kňaz mi hovorieval:

„Brat môj, mal by sa starať o svoje traumy a nedostatky ako o psa.

Nebojuj s nimi, kým nie je správny čas. Život ich vyrieši.“

Veľa som sa od vás naučil. Bolo to pre mňa prínosom.

Ďakujem vám za to. Ďakujem, že ste mi všetci bez výnimky

poskytli vlastný uhol pohľadu.

Odvážim sa dokonca povedať, že toto je budúcnosť cirkvi.

Všetci sme bratia a sestry.

Každý má iný pohľad a názor

a možno sme si niekedy vzdialení, ale sme bratia a sestry.

Kráčame spoločnou cestou a naša jednota je nespochybniteľná.

Môžeme diskutovať o myšlienkach, ale nie o jednote. Ďakujem vám všetkým.

Ďakujeme.

Kráčajte ďalej. Život je skutočne krásny.

Mali by sme ho využiť.

- Áno, určite. - Ďakujem.

PÁPEŽ: ODPOVEDE

Pozor, štart!

Empanadas!

Empanadas!

Preklad titulkov: Júlia Trličová