Original subtitles

- Otvorte zvuk ako ústa.

- Máte drevené prsty!

- Nepočúvate čo hovorím a zrýchľujete!

- Začneme od začiatku. Prízvuk na prvú dobu.

- Dosť! Dosť! Majster niečo naznačil.

- Majster chce niečo povedať.

- Prosím, majstre.

- Každý nota má svoj koniec ako všetko.

VŠETKY RÁNA NA SVETE

- Počuli ste? Má svoj koniec.

- Má koniec! Prisilno ťaháte slákom.

- Ťah slákom musí byť ako milujúce sa osoby strácajúce sa v tieni.

- Keď sa nám odrazu stratia z dohľadu, oči nám zalejú slzy.

- Hráte stále rovnako! Hudba je ako poľovačka! Treba náhle zrýchliť za jeleňom, ktorého chcete uloviť.

- Artikulujte poriadne a kultivovane!

- Pred rozkošou sa treba na chvíľu zastaviť.

- Hudba uchvacuje dušu,

zbavuje zmyslov, vzrušuje, opája sladkosťou.

- Nie...

- Nie!!!

- Tiene...

- Dajte mi, dajte mi, dajte mi...

- Čo si želáte, majstre?

- Dajte mi violu!

- Majster zahrá! Viola pre pána Maraisa!

- Prosím, moja viola.

- Všetci odtiaľ rýchlo odídte.

- Nie, Brunet. Nech všetci ostanú.

- Chcem aby ste všetci ostali.

- Marin Marais vám dá lekciu.

- Prosím, sadnite si.

- Zatvorte niekto okenice!

- Surovosť.

- Bolo to surové a násilné.

- Mlčanlivé ako hrob.

- Som obyčajný podvodník, nikto.

- Nie som hoden ničoho.

- Nič som nedosiahol a nezískal.

- Sladký život, peniaze...

- Hanbu.

- To On bol hudba.

- Hľadel na svet v svetle smútočnej sviečky.

- Nikdy nebol som mnou spokojný.

- Mal som učiteľa.

- Tiene ho zobrali.

- Volal sa Mosieur Sainte Colombe.

Na jar roku 1660, istého popoludnia...

...pán de Sainte Colombe hral pri posteli svojho priateľa, pána Vauquelin,

ktorý chcel umrieť pri hudbe s vínom z Pouise.

V to isté jarné popoludnie umrela aj pani de Sainte Colombe.

Po smrti milovanej ženy nemohol nájsť nijaké potešenie. Miloval ju.

Na jej pamiatku zložil

"Le Tombeau de regret" ["Náhrobok nárekov"].

Môj učiteľ učil hru na violu, vtedy tak populárnu v Paríži aj Londýne.

Byl vychýreným učiteľom.

Bol jansenista.

Mal dve dcérky.

- Toinette, Madelaine! Pán de Bures na vás čaká!

Pán de Bures navštevoval spoločnosť v Port Royale v Paríži.

Učil deti literatúru, matematiku, životopisy svätých a základy latinčiny.

Noty učil pán Sainte Colombe svoje dcéry sám.

Spomienky na milovanú ženu ho stále znepokojovali.

Celý čas ju mal pred očami, jej hlas mu neustále šepkal do ucha.

Prestal sa stýkať s ľuďmi. Postupne sa uzavrel.

Predal svojho koňa.

Útočište našiel v hudbe.

- Toinette, vráť sa!

V svojej chatrči cvičil pätnásť hodín denne.

Vynašiel nový spôsob držania violy medzi kolenami.

Pridal siedmu strunu, aby zväčšil rozsah nástroja a tak dosiahol ešte melancholickejší zvuk.

Zdokonalil techniku sláčikovej hry.

Znížil tlak ruky na ukazovák a prostredník.

Hral s obdivuhodnou virtuozitou.

Le Blons tvrdil, že dokázal napodobniť každý odtieň ľudského hlasu:

Od povzdychu dievčiny,

po vzlykanie starca.

Od vojenského pokriku Henricha z Navarry,

po sladké dýchanie spiaceho dieťaťa.

Pán de Sainte Colombe sa obával, že sám dobre nezvládne výchovu dcér.

Bol surový, ale nebil ich.

Zamykal ich v pivnici, a neskôr na nich zabúdal.

Pri výbuchoch hnevu otca bola Madelaine ako ovečka.

Pochopiť jeho radosť nebolo vždy ľahké.

Mal veľa starostí.

- Kde je mama?

- Musíte byť dobré a pracovité.

- Chýba mi vaša matka.

- Bola mojou radosťou.

- Vedela hovoriť a smiať sa.

- Ja to nedokážem. Nemám rád spoločnosť ľudí ani kníh.

- Obe vás mám rád a to mi stačí.

Vídaval ich čoraz menej.

Celý čas trávil hraním vo svojej chatrči.

Pod jeho prstami sa rodili radosť aj žiaľ.

Keď ho trápili, zapisoval ich do svojho červeného notového zošita,

aby viac o nich nepremýšľal.

Keď Madelaine dosiahla vek aby sa mohla učiť hrať na violu,

naučil ju správne držať nástroj, akordy, behy i ozdoby.

- Ja chcem tiež!

- Otec, nie...

Hladovka ani pivnica nezmiernili smútok Toinette.

Bola príliš malá, aby mohla hrať na violu.

Isté ráno vstal pán de Sainte Colombe ešte pred svitaním.

Zamieril ku rieke,

a išiel pozdĺž Seiny až do Pont de la Delfine.

Celý deň sa zhováral s pánom Pardoux.

Na Veľkú noc našla Toinette v záhrade zvláštny obal.

Niekoľko rokov žili v spokojnosti a pre hudbu.

Madelaine prestala nosiť dievčenské sukničky,

a nechala Toinette svoju malú violu.

Ich koncerty pre tri violy sa stali slávne.

Pán Caignet a pán Chabonnieres si koncerty veľmi pochvaľovali.

Boli potešením pre šľachtu.

Tá hudba je ohromujúca.

- Hrá lepšie než ja! Isteže... lepšie.

- Dokonca lepšie než kráľovský violista.

- Pane, žijete v ruinách a samote.

- Závidím vám také ústranie.

- Toľko zelených stromov nad hlavou.

- Pane, ste majstrom v hre na violu a preto som dostal príkaz pozvať vás na kráľovský dvor.

- Jeho Veličenstvo si túži vypočuť kráľovskú hru.

- Ak budete chcieť, môžte sa stať dvorným hudobníkom.

- V tom prípade mi bude cťou byť vašim spoločníkom.

- Pane, svoj život som zasvätil

štyrom stenám ukrytým v sade,

zvuku siedmych strún mojej violy a dcéram.

- Priateľu, to sú spomienky.

- Môj dvor to sú vŕby, kvety a tečúca voda.

- Prosím, odkážte jeho Veličenstvu, že palác nie je pre takého čudáka.

- Asi ste ma nepochopili, pane.

- Som kráľovský dvoran.

- Želanie jeho Veličensta - to je rozkaz.

- Som až taký čudák, ktorý verí že patrí jedine sebe.

- Kráľovi odkážte, že bol príliš láskavý, keď uprel na mňa svoj zrak.

- Ešte sa tu vrátim! ...aj s dvorom a kráľovskými hudobníkmi!

- V službe kráľovi!

Kráľ podráždený neposlušnosťou túžil s ešte väčšou netrpezlivosťou

vidieť hrať hudobníka na vlastné oči.

Opätovne poň poslal pána Caigneta v spoločnosti kňaza Mathieu.

- Schovávate sa medzi kačkami a sliepkami, pane.

- Od Boha daný talent skrývate v prachu a biede.

- Vaša povesť je známa kráľovi aj dvoru.

- Už aby ste spálili tie úbohé háby a prijali dobrodenia kráľa.

- Je najvyšší čas nasadiť honosnú parochňu.

- Váš golier už dávno vyšiel z módy.

- To Ja som vyšiel z módy!

- Odkážte jeho Veličenstvu, že ďakujem.

- Radšej západ slnka než zlato a háby než parochne!

- Radšej sliepky než kráľovských huslistov a svine než vás!!!

- Ale pane... - Zastavte ma!

- Šialenec!

- Zhnijete v tom svojom bahne!

- Zhnijete v tom dedinskom smrade.

- Zhnijete ako slivka v sade.

- Váš palác je menší než moja chatrč

a vaše obecenstvo sotva jeden človek.

Kráľovi sa odpoveď páčila.

Nariadil, aby už nikto nevyrušoval chimérického skladateľa.

Zakázal dvoranom navštevovať koncerty tvrdohlavého hudobníka,

ktorý sa navyše kontaktoval s heretikmi v Port Roayle.

Roky ubiehali.

Sainte Colombe koncertoval len raz za rok.

Čoraz menej skladieb zapisoval do červeného zošita.

Nechcel ich dať vytlačiť a tým ich podrobiť osudu kritiky verejnosti.

Považoval ich za momentálne improvizácie zapísané v danom momente.

Často myslel na manželku, na radosť, akú mu prinášala.

Na jej rozvážne rady,

jej boky i lono, ktoré mu dalo dve dcéry, čoskoro budúce ženy.

Raz sa mu snívalo, že sa ponoril do tmavej vody z ktorej už nevyšiel.

Zriekol sa všetkého čo na zemi miloval.

Keď sa zobudil spomenul si na "Náhrobok nárekov",

ktorý zložil po smrti manželky.

Taktiež ho trápil smäd.

Raz keď hral "Náhrobok náreku"

noty ku hre nepotreboval,

prsty sa mu na nástroji uložili samé.

Toto videnie nebolo jediné.

Chvíľu sa bál že zošalie - bola predsa jeho radosťou.

Musel to byť zázrak.

Láska jeho ženy musela byť stále veľká.

Keďže videnie nemohol vrátiť späť,

požiadal svojho priateľa maliara pána Baugina zo spolku maliarov, aby namaľoval stôl

pri ktorom videl svoju ženu.

Obraz ukryl vo svojej izbe.

O videní nikomu nehovoril.

Cítil ako ho nepokoj opúšťa.

Vo vnútri cítil, že sa niečo zavŕšilo.

V tom čase na dvere zaklopal 17 ročný mládenec,

s tvárou červenou ako hrebeň kohúta.

Bol som to Ja.

- Volám sa Marin Marais. Môj otec je obuvník.

- Keď som mal 6 rokov, spieval som v kráľovskom zbore v kaštieli blízko Louvre.

- Vyše 9 rokov som nosil červený spevácky odev.

- Kráľovi som spieval pri ofíciu, omšiach...

... i vešperách.

- Začal som však zarastať na tvári a nohách,

ale hlas sa mi nezmenil.

- Po skončení dohody ma zo zboru vyhodili.

- Posledný krát som zatvoril zlaté vráta a

bežal ulicou, ktorá viedla priamo ku rieke.

- Veľmi som plakal.

- Seina bola plná slnečných lúčov.

- Môj kamarát de Lalande mal ešte hlas

a ostal spievať v zbore naďalej.

- Cítil som sa osamelý.

- S tvrdým údom medzi stehnami.

- Vrátil som sa domov za otcom.

- Zamkol som sa v izbe nad dielňou.

- Otec ako vždy, pracoval.

- Po každom údere kladiva mi podskočilo srdce.

- Nenávidel som zápach moču, v ktorom sa máčali kože,

- Vŕzganie stoličky...

...otcov krik.

- Ďalej som to už nemohol vydržať.

- Rozhodol som sa že z domu odídem

- ...pomstiť sa za svoj stratený hlas.

- Chcel som sa stať slávnym violistom.

- Vyše roka som býval u pána Caigneta.

- Potom ma zveril pánovi Mogar.

- Opýtal sa ma, či som už počul o siedmej strune.

- Pán Mogar ma učil vyše polroka.

- Hral som na violu veľmi dobre, preto ma k vám poslal s týmto listom.

- Nech zahrá improvizáciu na tému "Folies..."

- Zahráte improvizáciu na tému "Folies d'Espagne"?

- Nemôžem vás prijať za svojho žiaka.

- Smiem vedieť prečo?

- Viete hrať, ale nie ste muzikálny.

- Počkajte, otče!

- Možno si pán Marais pamätá niečo vlastné čo zložil.

- Veľmi dobre!

- Čo vy na to?

- Príďte o mesiac.

- Vtedy vám poviem či ste hoden stať sa mojim žiakom.

Keď som prišiel na prvú hodinu, otvorila mi Madelaine.

Mala odhalený golier.

- Vlasy si viažem. Idem sa okúpať.

- To je chatrč v ktorej hráva môj otec.

- Pane, vaša hra bola obstojná.

- Máte svojské držanie tela. Hráte s citom.

- Slákom kĺžete ako úhor.

- Po strunách beháte ako veverička.

- Ozdoby hráte naozaj majstrovsky.

- Ale nepočul som v tom hudbu.

- Môžte hrať do tanca alebo sprevádzať spevákov.

- To, čo napíšte sa môže páčiť, ale nikoho to nerozplače.

- Zarobíte si na živobytie, ale nikdy nebudete ozajstným umelcom.

- Máte citlivé srdce.

- Verím že viete čo obsahujú zvuky, ktoré neslúžia len na tancovanie.

- Mňa však zaujal vášj stratený hlas.

- Prijímam vás pre vašu bolesť,

nie pre vašu hru.

Mesiace ubiehali.

Ochladilo sa natoľko, že sme už v chatrči nemohli pracovať.

Prsty nám krehli, preto sme sa uchýlili v kuchyni.

- To víno mi riadne hreje hruď a pľúca.

- Počúvajte, prosím.

- Poznáte maliara Baugina?

- Nepoznám žiadneho maliara.

- Objednal som si u neho obraz. Rozumiete?

- Dal som mu namaľovať roh stolu, ktorý stojí v mojej izbe.

- Rozumiem.

- Navštívime pána Baugina.

- Počúvate ma?

- Ako sa dá melódia oddeliť od basov?

- Smrť vládne nad všetkým o čo nás oberá.

- Všetky príjemnosti na svete sa raz pominú.

- Počúvajte zvuk aký vydáva štetec pána Baugina.

- O tom je aj technika sláčika.

- Čo si to tam šuškáte?

- Porovnávam sláčik mojej violy s vašim štetcom.

- To sú len slová.

- Milujem zlato.

- Iba predmety majú hodnotu.

- Pane, tajomstvo nášho umenia tkvie v prekvapení.

- Pane, veríte že zlato naozaj smrdí?

- Pane, naučili ste sa oddeliť tóny od ozdôb.

- A to je chromatický pochod.

- Nie.

- Je pravda že hudba je spätá s tichom?

- Nie!

- Je už neskoro a je mi zima na nohy.

- Porúčam sa!

- Poďme! Poďme!

- Hrajte, pane!

- Teraz nám zahrajte tak, aby ste nás rozplakali.

- Hnevá sa, lebo som včera hral v kaplnke pre kráľa.

- Strážnik ma upozornil, že mi horí viola.

- Hrajte!!!

- Prečo ste to urobili, pane?

- Čo znamená nástroj? To ešte nie je hudba.

- To vám postačí na kúpu koňa do cirkusu, aby ste tancovali pred kráľom.

- Plač vychádzajúci z hrude moje dcéry

má bližšie k hudbe než vaše hranie.

- Odíďte navždy, prosím .

- Ste dobrý žonglér, taniere vám lietajú ponad hlavu a udržíte si rovnováhu,

ale hudobník ste priemerný.

- Mali by ste hrať za peniaze vo Versailles, alebo na Pont Neuf.

- Všetko čo ma naučil otec ťa naučím.

- Tvoj otec je zlý človek. - Nie!

Vrátil som sa.

Vošiel som do izby Madelaine tak, aby ma majster neuvidel.

Madelaine de Sainte Colombe mi predviedla všetko svoje umenie.

Spoločne sme sa ukryli pod chatrč, aby sme počúvali majstrovskú hru ozdôb a akordov.

- Keď som mal roku 1696 20 rokov, oznámil som Madelaine, že som bol vymenovaný za kráľovského hudobníka.

V ten deň sa strhla veľká búrka.

- Nie, otče! Ja ho milujem!

Búrka rýchlo pominula.

Do záhrady sme si doniesli kreslá.

- Nechcem vás už viac vidieť, pane.

- Je to posledný krát.

- Chcete si vziať moju staršiu dcéru?

- Ešte je čas na také rozhodnutie.

- Toinette pracuje u husliara so synom pána Pardoux.

- Vráti sa neskoro.

- Neviem či vám dám svoju dcéru.

- Zaujímate síce postavenie so slušným príjmom a

vydávate skladby s nápadmi, ktoré ste mi ukradli,

ale to nie je dôležité.

- Sú to len čierne a biele noty na papieri.

- To je príliš málo.

- Dôležité je ešte ako vášnivo žijete.

- Žijete vášnivo?

- Je to pravda, otče?

- Pane, už dlhšie ma trápi jedna otázka: prečo nevydáte svoje skladby?

- Ja nekomponujem. Nikdy som nič nenapísal.

Na Veľkú noc pán z Port Royale pozval môjho majstra

aby zahral na ofíciu počas ktorého sa hasia sviece.

Neprestával myslieť na manželku a bolelo ho,

že nebol pri nej, keď prekročila bránu smrti.

Miloval ju stále rovnako.

Bol presvedčený, že je to tá istá láska.

Každá noc mu pripomínala tú predtým.

Cítil rovnaký chlad ako predtým.

- Bude lepšie ak pôjdeme.

- Chcela by som ti opäť dať broskyňový džem.

- Nemôžem.

- Nemôžem...

- Neviem akoby som to povedal.

- Prešlo dvanásť rokov, ale lôžko v spálni nevychladlo.

Čo raz menej som k nim chodieval.

Madelaine sa mi so všetkým zdôverila.

Priznala, že jej otec zložil najkrajšie skladby na svete.

Nikomu ich nehral.

Boli to: "Loď Charon", "Náhrobok nárekov", "Slzy"

- Madelaine! Áno! Naše triá a arpeggia!

- Áno, otče!

- Páčim sa vám?

- Chceš sa napiť?

- Dala si priveľa mäty.

- Ako pekne bolo v kaplnke...

- Chytila som ju!

- Odchádzam, lebo ti už nemám čo dať.

- Odchádzam, lebo som spoznal iné ženy.

- Život je zaujímavý len vtedy keď je divoký.

- Nepokračuj. Choď už!

Madelaine de Sainte Colombe veľmi zoslabla a ostala ležať v posteli.

Bola tehotná.

Porodila mŕtveho chlapca.

- Ako tu môžeš byť keď si mŕtva?

- Kde je tvoj čln a moje slzy?

- Nesnívam?

- Načisto som zošalel?

- Neznepokojuj sa, láska moja.

- Náš čln odpočíva na dne rybníka.

- Tamten svet je ako dobre zatesnený čln.

- Trpím, lebo sa ťa nemôžem dotknúť.

- Dotkol by si sa len vzduchu.

- Možnože to nie je len vzduch.

- Vzduch môže niekedy priniesť aj hudbu.

- A svetlo prelud.

Madelaine ťažko ochorela.

Toinette mi tajne donielsa správy o Madelaine.

- Povedal, že jeho otec ich urobil presne ako si chcela.

- Prestal som tam chodiť.

Čoskoro som úplne stratil kontakt s rodinou de Sainte Colombe.

Toinette sa vydala za syna pána Pardoux, mojim husliarom.

Mali spolu päť detí.

Po smrti Caigneta som bol vymenovaný za kráľovského kapelníka.

Oženil som sa s Catherine d'Amicour.

Keď mi pán de Lully zveril svoje orchestere, vrátil som sa k "Fantastke", ktorú som zložil pre Madelaine de Sainte Colombe.

Pán de Sainte Colombe vychádzal iba kvôli svojej chorej dcére.

Nevedel čo jej má povedať.

- Otče...

- Mohli by ste pre mňa niečo urobiť?

- Zahrajte "Fantastku", ktorú pre mňa zložil Marin.

Požiadal Toinette aby ma vyhľadala vo Versailles.

Mal som sa zastaviť pri posteli jeho umierajúcej dcéry.

Nie!

- Otec nepríde.

- Madelaine nespoznáte. Nevládze chodiť.

- Otec ju kŕmi lyžicou.

- Neviem prečo, ale stále chce jesť broskyňový džem.

- Máš veľkolepé stuhy.

- Pribral si.

- Som ti vďačná že si prišiel až z Versaille.

- Chcela by som si vypočuť tvoju skladbu, ktorú si zložil pre mňa, ...neskôr dokonca vydal.

- Myslíš "Fantastku"? - Áno.

- Vieš prečo?

- Áno.

- Máme violu? - Violu máme vždy!

- Máš vpadnuté líca aj oči, vychudnuté ruky.

- Aký si pozorný!

- Máš nižšie položený hlas než predtým. - Ty zase vyššie.

- Ako ti mám veriť že ťa nič nebolí

keď si tak schudla?

- Nepamätám sa...

- Nepamätám sa žeby ma v poslednej dobe niečo bolelo.

- Ešte za mnou smútiš? - Áno Marin.

- Stále ma nenávidíš?

- Nielen teba.

- Ani seba neznesiem.

- Najprv so schudla spomínaním na teba a neskôr zo smútku.

- Ostala zo mňa len kosť a koža.

- Nikdy si nebola príliš tučná.

- Pamätám si, že vždy so mohol objať tvoje údy.

- Aké povznášajúce slová!

- Keď pomyslím na to, že som sa chcela stať tvojou ženou!

- Tvoja láska nebola väčšia než obruba na mojej košeli!

- Klameš!

- Chcem, aby si hral. Tak hraj!

- Pomalšie.

- Nechcel byť obuvníkom.

- Nechcel byť obuvníkom.

Všetky rána na svete sa nenávratne pomíňajú.

Polroka neprehovoril ani slovo. Taktiež sa nedotkol violy.

Bolo to prvýkrát čo sa ho zmocila táto nechuť.

Po smrti Madelaine som sa budil každú noc plný strachu.

Neustále som premýšľal o skladbách, ktoré mi Madlaine v súkromí vyrozprávala.

"Peklo", "Loď Charon", "Náhrobok nárekov","Slzy"

Po smrti majstra sa predsa jeho diela nemôžu s ním stratiť.

Nevedel som si predstaviť žeby som ich nikdy nepočul.

Po jeho skladbách som prahol. Za snehu a dažďa som vyrazil z Versailles do Bieve.

Šiel som cestičkou, ktorú mi kedysi ukázala Madelaine.

Tri roky som sa pýtal sám seba: "Zahrá ich v dnešnú noc?"

Nezahral.

Dlho mlčal alebo si niečo hovoril pre seba.

Počul som ako, utieral prach buď z violy alebo zo stola.

Kde je tvoj čln? Kde sú moje slzy?

V noci 23 januára roku 1689 bola zima.

Zem bola zasnežená, oči mi slzili od vetra. Obloha bola jasná.

Do konca svojho života na to nezabudnem.

Povedal som si: Noc je jasná, vzduch svieži, obloha chladná a nekonečná, mesiac v splne.

Zem znela pod kopytami.

Snáď ich tejto noci zahrá.

Premrzol som. Úd sa mi úplne scvrkol.

Ponúknem ti broskyňový džem...

Chcem odísť starých tieňov, ktoré sú večné.

Keby sa našiel ešte niekto kto by vedel oceniť hudbu...

Porozprávali by sme sa a ja by som už mohol umrieť.

Kto tam tak ticho vzdychá uprostred noci?

Človek, ktorý opustil palác a hľadá hudbu.

Čo hľadáte v hudbe, pane?

Hľadám nárek a slzy.

- Posaďte sa.

- Pane, môžem vás poprosiť o poslednú lekciu?

- Či zvládnem vôbec prvú.

- Chcem vám niečo povedať.

- Hudba hovorí rečou, ktorú slová nevedia vyjadriť.

- Preto nie je čisto ľudská.

Už ste prišli na to, že nie určená pre kráľa?

- Zistil som, že je pre Boha.

- Potom sa mýlite. Boh hovorí.

Je teda pre uši?

To čo sa nedá povedať nie je pre uši, pane.

Pre peniaze? Slávu? Ticho?

- Ticho je opakom reči.

Súperiacich hudobníkov?

- Nie.

Lásku?

- Nie.

- Žial za stratenou láskou? - Nie.

- Opustenosť? - Nie, nie.

Je oplátkou čo podáva neviditeľná?

- Taktiež nie. Čo je oplátka? Dá sa chytiť, má chuť, dá sa jesť. To nič nie je.

- Tak teda neviem, pane.

- Naozaj neviem.

- Posledným hltom vody pre umierajúcich.

- Veď vy celý horíte.

- Kvapkou pre tých, čo nevedia hovoriť. Potešením pre deti.

- Aby zmiernila úder obuvníckeho kladiva.

- Stav pred našim narodením, keď sme nedýchali...

....boli bez svetla.

- Pred chvíľou ste počuli môj nárek.

- Čoskoro zomriem a so mnou aj moje umenie.

- Iba sliepky a kačky budú za mnou smútiť.

- Zverím vám hudbu, ktorou môžete zobudiť mŕtvych.

- Musíme sa napiť.

- Pohľadám violu mojej nebohej dcéry Madelaine.

- Zahrám vám "Náhrobok nárekov". Nikdy som nemal žiaka, ktorý by ho počul.

- Budete ma sprevádzať.

- Prosím, pane.

- A tak sme zahrali "Slzy" z "Náhrobku nárekov".

- Som hrdý na to, že som mohol byť vašim učiteľom.

- Prosím zahrajte tú skladbu, ktorú moja dcéra tak veľmi milovala.

Preklad: palogm@post.sk !!!Všetkým milovníkom skvostnej hudby!!!