Original subtitles

Downloaded from YTS.MX

Official YIFY movies site: YTS.MX

19. FEBRUÁR 2022

- A čo tam za tou stenou? - Nie.

NOVOLUHANSKE, VÝCHODNÁ UKRAJINA PÄŤ DNÍ PRED RUSKOU INVÁZIOU

Sú zamknuté?

Tu je Lynsey Addariová v dedine Novoluhanske.

FOTOREPORTÉRKA

Bombardujú nás.

Prečo tam len tak stojí tá žena?

To sú naše rakety?

To sú ich. Bombardujú nás.

- Idú od nich. - Áno.

Okej.

Bože môj, hrajú sa?

Neobáva sa o svoje dieťa?

Poďte.

Kde je frontová línia? Kde som?

Tamtým smerom.

Toto asi nie je najlepšie miesto, však?

Doriti.

Kde je tu protibombový kryt? Viete? V nejakom suteréne?

- Nerozumiem. - Kde sa môžeme ukryť?

Ukryť? Skúste žiť ako my, nie sa ukrývať.

My takto žijeme neustále.

Kde sa môžeme ukryť? Je to ďaleko?

- Choďte dolu. - Rozumiem.

- Ďakujem. - Vďaka.

Nechce tu dolu zostať?

Ale no tak.

Môžem ju odfotiť?

- Môže vás odvotiť? - Nech sa páči.

Ako sa volá?

- Ako sa voláte? - Ľjuba.

Dnes ráno sme sa v Európe prebudili do vojny.

24. 2. 2022 ZAČIATOK RUSKEJ INVÁZIE

Rakety s plochou dráhou a balistické strely

zasiahli ciele v hlavnom meste a okolí.

KYJEV POČET OBYVATEĽOV: 2,9 MILIÓNA

Ježiš.

Bastardi. Už to viac neznesiem.

Dievčatá, choďte do suterénu. Vstávajte a do suterénu.

- Je to chlapček. - Ako sa volá?

Nevieme sa rozhodnúť.

Je to chlapec. A stále nemá meno.

Budova vedľa môjho domu.

Prvýkrát v živote neviem, čo mám robiť.

Je to šialené.

- Sláva Ukrajine! - Sláva hrdinom!

A si učiteľka?

Si vystrašená?

Samozrejme.

Len som chcela žiť v našej krajine, to je všetko.

Lynsey, kde si teraz?

Som v Kyjeve.

Začína to byť napäté.

Si v centre mesta, ktoré je cieľom.

MAREC 2022

Prečo tam zostávaš?

Pretože sme zistili, že ak robíš túto prácu,

je lepšie byť tam,

kde sú všetci novinári spolu. Je v tom akási sila.

To je to, čo...

A aj tak tu nie je žiadne konkrétne bezpečné miesto.

Videli sme prípady po celej krajine, kde Ukrajinci naozaj...

Keď sa New York Times spýtali: „Ak bude na Ukrajine vojna,

chceš o nej informovať?“

Chopila som sa príležitosti.

Nemusela som dlho premýšľať,

lebo som vedela, že to bude historický moment.

A prebieha tam celá podzemná operácia.

Doslova v bunkri.

Letecký poplach sa skončil.

Čo povedal?

Hovorí, že čelia útoku, letecký poplach a...

Dobre, poďme dať...

UKRAJINSKÝ NOVINÁR

S Andrijom Dubčakom som začala pracovať ešte pred vojnou.

Zme v dedine Zolote.

Na Ukrajine je to veľmi známy fotograf a kameraman.

A ako sa volá tá zbraň?

Je to v podstate môj partner.

MANPADS.

Dobre, pozriem sa na to.

Máme nejaké sušené jedlo, sušienky,

pretože zakaždým, keď ideme do potravín, kupujem sušienky.

Rohožka na spanie pre prípad, že skončíte v bunkri.

Máme vodu vo vani pre prípad, že by prerušili dodávku.

Môžeme spláchnuť záchod.

Mohli by sme sa v nej okúpať.

Nejaké dobré správy, zlé správy?

Je tam dym, veľa dymu.

- Pozri. - Veľa dymu.

Pozri, vidíme ho.

- Opíšete mi situáciu, prosím? - Áno, takže prosím...

- Práve tu? - Správne.

Zjavne, tam je frontová línia.

BEZPEČNOSTNÝ PORADCA/NEW YORK TIMES

Počujete streľbu.

Znie to ako protitankové zbrane.

- Možno začiatok útoku. - Áno.

- Asi sa pohnime. - OK.

- Poďme. - Dobre.

Ideme.

MOST CEZ RIEKU IRPIN, KYJEV

Poďte.

Nechajte ľudí prejsť.

Oci, poď! Rýchlo!

Dopredu nasadili muža.

Neradi tu vidia ženy. Vždy ma pošlú preč.

Ty môžeš ísť, kam chceš.

Príbeh môjho života.

Rýchlo poď sem!

- Mieria na civilistov, doriti? - Hej.

Vraveli sme, s menej vecami môžete bežať rýchlejšie.

Poďme!

Doriti

Kde to dopadlo?

Čo sa stalo včera?

Evakuovali zranených, deti a civilistov...

Došľaka!

Dočerta.

Doriti. Krvácam?

Krvácam?

- Nie. - Okej.

- Zostaň tam! - Okej.

Kurva, je to človek.

Opatrne, sú veľmi citlivé.

Kurva!

Zabíjajú civilistov, doriti.

Neznášam tých bastardov!

Rýchlo!

Šance na ďalšiu eskaláciu a krviprelievanie rastú.

Napísala som svojmu editorovi a naliehala, aby túto fotku zverejnili,

pretože som bol svedkyňou zámerného útoku

na túto civilnú evakuačnú trasu.

To je vojnový zločin.

Ale nikto z nás nevedel, kto sú ľudia na fotkách.

Čo ak existuje člen rodiny, ktorý to zistí prostredníctvom vašej fotky?

Prezident Putin dnes vystúpil...

Museli sa rozhodnúť, či to riziko podstúpia alebo nie.

Pokiaľ ide o vojenskú taktiku, robia všetko pre to, aby sa vyhli stratám

na životoch civilistov v ukrajinských mestách.

Ja som tvrdila, že presne vtedy

Putin hovoril, že neútočí na civilistov.

Krvavý deň pre krajinu

Poviem len, že som hrdou súčasťou Ukrajiny.

Ja som pri tom útoku bola.

FOTOREPORTÉRKA TIMES

Bol to zámer.

- Zostaň tam! - Okej.

Táto fotografia nakoniec otvorila oči mnohým ľuďom na svete...

UKRAJINA ČELÍ PRESILE

...čo sa týka následkov toho, že Putin vkročil do suverénnej krajiny

a strieľal na civilné obyvateľstvo.

Vladimir Putin opakovane poprel, že jeho jednotky útočia na civilistov.

VEČERNÉ SPRÁVY CBS

Ale v nedeľu svet videl pravdu na vlastné oči.

Tento obrázok bol dnes zverejnený na titulke New York Times.

Je to priamy pohľad na...

Na Ukrajine jeden obrázok ostro

ilustroval cenu konfliktu.

Fotografiu nasnímala fotoreportérka s Pulitzerovou cenou Lynsey Addariová...

A stala sa jedným z definujúcich obrázkov tejto vojny.

...Dick Durbin ho dokonca použil ako dôkaz v prejave na pôde Senátu.

Informovala som o toľkých vojnách, ale toto bolo asi prvýkrát,

čo som vyvolala takú prudkú,

rozsiahlu reakciu fotografiou.

Celý svet to musí vidieť

Tá rodina potrebovala hlas

Fotografie povedia viac ako tisíc slov.

Svet potrebuje počúvať.

O 3 DNI NESKÔR

MANŽEL A OTEC

Pamätám, že bola v tomto.

Ježiši.

HRANICA MEDZI UKRAJINOU A POĽSKOM

- Zastavíme na čerpacej stanici, dobre? - Okej.

- Dáme si kávu, ak chceš. - Okej.

Ideme do Balice na letisko, dobre? Alebo do hotela?

Na letisko do Krakova.

Dnes večer sa snažím dostať na synov hudobný koncert.

Skvelé.

UVÁDZA

FILM Z PRODUKCIE

LITTLE MONSTER FILMS

E. CH. VASARHELYIOVEJ

A JIMMYHO CHINA

- Aký ste mali deň? - V pohode.

Fajn. Užívate si pekné počasie?

Neužívam. Práve som pristála.

Odkiaľ?

Z Ukrajiny.

Skutočne?

- Vitajte v Londýne. - Ďakujem.

Ste veľmi slušný.

Ako to tam vyzerá?

- Oni... - Viem, úplne chápem.

Áno, je to drsné.

Ahoj.

Fajn. Možno by som mala rýchlo osprchovať.

- O koľkej chceš... - Pribral som, odkedy si preč.

- Nie, nepribral. - Ale áno.

- Skutočne? - Stres.

Čo, piješ?

- Nie, jem. - Niekto tu pil.

Nestravujem sa dobre.

Cvičím, ale...

Vtipné.

Áno, musím prejsť na diétu.

Môžeš skúsiť tú ukrajinskú, ak chceš.

- Áno, to hej. - Nazýva sa stres.

Tak si sa vrátila.

Živá. To bol výkon.

Tam je!

ALFRED TRI ROKY

Pozri na moje kolienko.

Poď.

Ahoj!

Ahoj, moja láska!

Ahoj.

Čau.

Páni, ešte nikdy si ma takto neobjal.

Ahoj.

To bol veľmi dobrý výkon.

- Veľmi dobrý. - Ako si to všetko môžeš pamätať?

Dnes ráno som odišla z Ukrajiny, šla som do Poľska autom,

odletela do Londýna, nasadla na vlak z Gatwicku

a prišla som sem včas na tvoje vystúpenie.

Môj bože.

Bože môj.

Páni.

- Spadni nahor. - Padá sa dole.

- Padni nahor! - Áno.

Lynsey, najskôr možno prečítaj príbeh na dobrú noc.

- Vezmi túto! - Si späť.

Vezmi toto!

- Máš len päť týždňov. - Ja ani neviem...

Asi rozprávku na dobrú noc nezvládnem.

- Stačí krátka a... - Paul.

- Alfred? - Čo? Nie.

Má ti mama prečítať rozprávku?

Áno.

Toto je nanič.

„Žila so svojou zlou nevlastnou matkou a dvoma hlúpymi nevlastnými sestrami.

Popoluška robila všetko pre svoju lenivú rodinu.“

Kedy sa Lucas naposledy kúpal?

To je dobrá otázka.

Sprchoval sa.

- Vážne, Paul? - Kriste...

- Áno, asi niečo má. - Áno, je to tak päť dní.

To bolo v nedeľu, Bože, však?

Okej. Chceš ísť zajtra do školy pešo?

Áno.

Ozaj?

Musela som ti naozaj chýbať.

To je Lucas alebo Alfred?

Lucas.

O koľkej chodí spať?

Osem pätnásť. 8.30.

Čo naňho teraz zaberá, aby zaspal?

Zabudla si.

Áno, zabudla som.

- Posteľ. - Takže, vieš...

Pozrieme si Modernú rodinu?

- Teraz? - Hej!

Choď po ocka.

Nie s iPadom.

Ja viem.

Bože. Deti sú oveľa ťažšie ako vojna.

Bože.

Mám tu všetky titulné strany.

- A tamtú. - Áno, tá sa mi páči.

Tu je ďalšia.

A táto je veľmi dobrá.

Táto, samozrejme.

Viete, video... keď ich utýrali.

MANŽEL LYNSEY

Nepovedala mi o tom a ja som to uvidel na Twitteri.

A ona mi hovorí: „Doriti, áno.

Áno, nemyslela som, že to uvidíš.“

Takže to bolo stresujúce.

Ale ak budete na tie veci myslieť,

zbláznite sa z toho.

Takže na to nemyslím.

- Použil by som tú druhú fotku. - Viem.

Bol som novinár, ktorý viedol Reuters.

Myslím, že ak by sme mali obaja robiť 24-hodinové správy, bolo by to ťažké.

Je len veľmi málo novinárov, ktorí majú zároveň rodinu.

A to ani nehovorím o práci v nebezpečnej zóne.

Je to proste cyklus správ.

Je to vlastne nemožné.

Bože môj, som taká unavená.

Nechcel som, aby sa zmenila, aby bola niekým iným.

Ahoj, mami. Pozdravuj Paula.

Ahoj, Camille. Ako sa máš?

Paul. Ahoj.

Si šťastný, chlapče?

Som. Je dobré mať ju späť.

Teraz nemusím vstávať každé ráno o 5.20.

Ja viem.

To je jediný dôvod, prečo je šťastný.

Keď som ho prvýkrát stretla,

pamätám si, ako som si vravela: „Kto je ten arogantný chlap?“

Myslel som si, že je veľmi hlučná Američanka.

Ale stali sme sa naozaj dobrými priateľmi.

Majú úplne iný pôvod.

MAMA LYNSEY

Lynsey vychovali kaderníci.

Paul pochádza z bohatej rodiny.

Jeho otec bol gróf a aj on je gróf alebo tak.

OTEC LYNSEY

Neviem.

Áno, boli sme veľmi privilegovaní.

Môj otec vyrastal celý život vo Francúzsku.

Ako dieťa žil vo veľkom mramorovom zámku neďaleko Monaka,

kde sme mali veľkú súkromnú zoo.

Byť vo vzťahu bolo niečo, čo som si vždy trochu romantizovala.

Ale spôsob, akým sa vrhám do svojej práce, celú ma to pohlcuje.

Väčšina to nedokáže spracovať.

Nikdy som nečakala, že si nájdem niekoho ako Paul.

Viedol som tímy, robil redaktora, písal a robil mimoriadne správy...

A ja som zvykla povedať: „Fajn, idem na mesiac do Afganistanu.“

A on na to: „Okej.“

Musela som si ho vziať.

Poslala hromadný e-mail skupine žien: „Hádajte čo?

Som tehotná.“

Ďalší e-mail bol len pre mňa: „A mimochodom...

BÝVALÁ FOTOEDITORKA

TIME A NATIONAL GEOGRAPHIC

...príbeh dokončím.“

To je proste Lynsey.

Máte 10-týždňové dieťa?

Mám.

ŽENY VO SVETE

Budete v tejto práci pokračovať?

Pýtate sa tú otázku mužov?

Je to otázka, ktorú som dostala asi 300-krát za posledných 10 týždňov.

Mám dieťa len 10 týždňov.

Začala som pracovať tri mesiace po pôrode.

No akosi som klesla v rebríčku ľudí,

ktorým volajú, keď ide o veľké príbehy.

Meniaca sa tvár saudských žien

Niektorí redaktori mi dávali úlohy,

príbehy, ktoré boli trochu jemnejšie a menej politické.

Ale ja som fotografka konfliktov.

Darfúr, Sudán 2004

Kongo 2008

Robím to, lebo chcem zapôsobiť

a chcem ovplyvniť politiku.

A vziať mi to ozaj znamenalo krízu identity.

Začala som o sebe a svojej kariére úplne pochybovať.

V roku 2018 som sa

spýtala zahraničného filmového editora, či môžem ísť do Mosulu. Povedal:

„Nepošlem ťa do Mosulu. Teraz si matka.“

Vravím: „Pozri, ak máš so mnou problém,

zajtra ti poskytnem zoznam desiatich žien,

ktoré musíš najať do New York Times.“

Oprel sa, v ruke mal whisky. Nikdy na to nezabudnem.

Takto sa oprel, s tou whisky,

a povedal: „Pracujem pre New York Times už sedem rokov

a na svete nie sú žiadne ženy dosť dobré pre New York Times.“

Dnes sa veľa hovorí o tom,

že tejto profesii dominujú muži.

Ale ženy fotografovali vojnu

už od začiatku vojnových fotografií.

Hlavnou výzvou je, že vás podceňujú.

Predpokladajú, že fotografka je horšie vybavená na pokrývanie

konfliktov a riskantných príbehov.

VEDÚCA FOTOGRAFIÍ

Naozaj sa usilujeme o to, aby vizuálni autori našej žurnalistiky...

verne zachytávali svet, ktorý sa snažíme čo najviac zaznamenať.

Čo znamená, že potrebujete čo najširšiu reprezentáciu.

Kamery dnes má v rukách oveľa viac ľudí ako kedykoľvek predtým.

To mení druhy fotiek, ktoré vidíme, príbehy, ktoré vidíme.

Vo vojne sa deje toľko vecí, ktoré nik nemá vidieť.

Pamätám si, že vo vojne v Iraku

som bola svedkom hroznej brutality.

Uvedomila som si základný význam žurnalistiky.

To bol moment, keď som si pomyslela: „Toto je pre mňa všetko.“

Vedela som, že už nikdy nebudem robiť nič iné.

Je veľmi dobrá v tom, čo robí.

V základnej podstate to znamená,

že idete na naozaj hrozné miesta,

kam by väčšina nešla ani za milión rokov.

KMEŇOVÝ REPORTÉR/NEW YORKER

Dostanete sa dnu

a behom sekundy zachytíte ľudskú drámu. Potom odídete.

A ona je v tom naozaj dobrá.

Dôkazom toho sú jej fotky a to, že je stále nažive.

IRAK 2003

Boli sme v Iraku počas najhorších fáz vojny.

Prišli Američania, krajina sa rozpadla do anarchie

a my sme boli uprostred nej.

Ľudia nemali elektrinu.

Nevedeli zohnať propán na varenie.

Nemohli si vybrať peniaze z bánk.

Chaos.

Protesty.

Akýsi zrod povstania.

USA TU NECHCEME

Chcem tento týždeň urobiť vzácny príbeh.

BÝVALÝ REPORTÉR

Žili sme spolu v jednom dome. New York Times.

Bolo tam asi päť reportérov a pár fotografov.

SENIOR FOTOGRAF/NY TIMES

Myslím, že to tam chránilo 45 ozbrojených strelcov.

Mali sme múry proti výbuchom, pásové guľomety.

Bola to pevnosť. Skutočná pevnosť.

Podľa očitých svedkov začali strieľať a vnútri zabili aspoň štyroch cudzincov.

Obete však mali na sebe civilné oblečenie a nepriestrelné vesty

bežne používané zahraničnými dodávateľmi, médiami a...

Pri invázii do Iraku

stále platilo také nepísané pravidlo,

že amerických reportérov nezabíjate.

Úplne sa to zmenilo.

Boli sme cieľom.

Išli po nás.

Lynsey a ďalší reportér, Jeffrey, nastúpili do auta.

Rozhodli sa ísť do Fallúdže.

Hrozné miesto, veľmi nebezpečné.

Uniesli ich.

Videli Jeffreyho a povedali: „Máme Američana.“

Vzali ho do auta.

To je koniec.

Môj prvý inštinkt bol... že ho zabijú.

A tak som vyskočila z auta po Jeffreym, schytila ho za ruku a povedala,

že je to môj manžel.

Je to môj manžel, takto.

Okamžite: „Odkiaľ ste? Čo tu robíte?“

No to posledné, čo ste vtedy chceli

byť v Iraku, bol Američan.

Tak som vzala svoje dva pasy

a podarilo sa mi ich strčiť si do nohavičiek pod abáju.

„Sme novinári. Ja som Talianka, on Grék.“

Zachránila ho.

Nevedeli, čo robiť. Vravia:

„Fajn, vypadnite odtiaľto.“

A nechali ho ísť.

Také tesné to bolo.

Než sa to stalo, myslel som si, že som neporaziteľná.

Za 10 rokov bolo pri práci zabitých 1 000 novinárov

Novinári sa rozhodne stávajú čoraz viac terčmi.

Sú nielen zabíjaní, ale aj unášaní, bití, vyhrážajú sa im.

To sa deje čoraz častejšie po celom svete.

ZABILI NOVINÁROV

Je to 12. novinárka z Al Jazeery, ktorá zomrela.

Podľa všetkého ho sťali militanti ISIS...

Pri bombardovaní sýrskou armádou.

UNESCO: Zabíjanie novinárov stúplo v roku 2022 o 50 %, polovica mimo služby

Choď!

UKRAJINA APRÍL 2022

Žiadna prilba?

Je nesmrteľný.

Doriti. To je ako...

To nehovor.

Kriste! Nie je tu žiadne drevo.

Kde sú ruské pozície?

Ideme priamo k nim.

Môžu tu byť míny.

Kriste.

Opatrne.

BÝVALÁ UČITEĽKA

Volám sa Julia Bondarenko a mám 30 rokov.

Povedz mi niečo o svojom živote, než si vstúpila do armády.

Teraz viem, že pred vojnou som mala naozaj skvelý život.

Veľa som čítala.

Bol to naozaj jednoduchý, ale naozaj skvelý život.

Julia je jedna z vojačok, ktoré som stretla v druhý deň vojny

a ktorá bola učiteľkou.

Reakcie na tú fotografiu boli enormné

a zachytávala veľmi veľa ľudí,

ktorí ponúkali sami seba napriek tomu, akí boli vystrašení,

takže môj nápad bol rok ju sledovať.

Predstavovala si si, že sa vydáš a budeš mať deti?

A ako vnímaš svoju budúcnosť teraz?

Nie, naozaj sa bojím mať deti,

pretože viem, že dokážem robiť iné veci.

Nebojím sa o seba.

Ale ak budem mať deti, bude to pre mňa ťažké.

Sme v kvadrante mesta,

- ktorý je neustále pod útokmi? - Áno.

- A sme vedľa vojenskej základne. - Áno.

Kurva.

INVESTIGATÍVNY REPORTÉR/NEW YORK TIMES

- Nie veľmi ďaleko. - Ani náhodou.

Veľmi blízko.

- Mali by sme zostať tu. - Asi áno.

Poďme do nemocnice.

Chceš ísť do nemocnice?

Niektoré z najlepších príbehov sú na najnebezpečnejších miestach.

Musím neustále zvažovať, pre čo budem riskovať život.

A často sú to civilisti.

Neustále sme tu v noci pod paľbou.

Už niekoľko dní.

Tie rakety, ktoré podľa vás nemajú šrapnel?

Preto sú bomby smrtiace,

lebo toto cez vás preletí a zomriete.

ZÁPOROŽIE, JUHOVÝCHODNÁ UKRAJINA

Zničili mi dom, zničili mi byt.

Nič nezostalo. Nič.

Boli sme v Záporoží a fotili sme exodus z Mariupolu,

vtedy bol Mariupol stále obkľúčený.

Boli tam rodiny, ktoré žili šesť týždňov v podzemí.

Väčšine ľudí sa nepodarilo uniknúť

a tí, ktorým sa to podarilo, boli zničení.

Počula som plakať dievča.

Ona a jej mama utiekli týždeň predtým

a nechali tam 18-ročnú sestru,

pretože tá tam mala priateľa,

ktorého nechcela opustiť.

Dievčatko si myslelo, že už nikdy neuvidí sestru

a jej sestra sa zjavila o týždeň neskôr.

Skutočná vojna nie je to isté ako vo filme.

Žartovať o smrti, o amputácii...

UKRAJINSKÝ NOVINÁR

Pomáha nám to prekonať moment strachu.

Zaspávam s myšlienkou: „Dúfam, že mi v noci nepreletí oknom raketa.“

Pretože všetci spávame v budovách,

ktoré sú hneď vedľa budov, kam dopadla raketa.

A iba náhodou sme boli len vedľa.

Vojna je nepredvídateľná.

Uvedomujete si, že každý okamih môže byť posledný.

Ahoj, Lyns.

Ahoj, mami.

Ako sa máš?

Dobre, zamrzla si mi.

Dnes som mala odísť, ale je zákaz vychádzania.

Mala si ísť domov?

Nezakríkni to. Povedala som Lise, že je...

Nie, nechcem to zakríknuť.

Len som šťastná, že vidím tvoju tvár.

Lebo nepúšťam televízor.

Áno, radšej nie.

Všetko je v poriadku.

Nič sa nedeje. Som okej.

Sme tu úplne v bezpečí.

Jedna z nás sa ozve a len povie „Lyns je v poriadku“,

a potom to pošleme rodičom, nám.

STARŠIE SESTRY LYNSEY

Robili sme to dvakrát denne, po celý čas, čo tam bola.

Áno. Takže ranné a večerné kontroly.

Som najmladšia zo štyroch dievčat,

takže som vždy vzhliadala k sestrám a chcela som byť s nimi.

- Bola trochu ufňukaná... - Ufňukaná.

Trochu osina v zadku.

- Ale nebojácna... - Áno.

odo dňa, keď sa narodila.

Neučila sa plávať,

proste skočila do bazéna a začala plávať.

Dve prostredné boli ako siamské dvojčatá a vždy si ju doberali.

Keď spala, okolo krku sme jej dávali cedule

s nápisom: „Som škaredá.“

Vraj som otvorila plechovku sódy a naliala jej ju na hlavu.

Ale často hovoríme, že to z nej spravilo to, kým dnes je.

- Áno, zocelilo ju to. - Zocelili sme ju

a boli sme neúnavné.

- Bola vo vojne. - Áno.

Moji rodičia boli obaja kaderníci v Connecticute.

Pracovalo pre nás veľa kreatívnych ľudí

a mali sme veľa kreatívnych priateľov.

Neustále mali večierky.

- Transvestitné kráľovné oblečené... - Bolo to veľmi pestré.

Všetci boli vítaní. Vždy vítaní.

Bez odsudzovania. Myslím, že to je viac než čokoľvek iné.

Nevyrastala som v rodine, kde sme cez víkend chodili do múzeí alebo galérií.

Boli sme všetko len nie intelektuáli.

Keď sme vyrastali, nemali sme doma ani knihy.

Pamätám si, že naša rodina bola veľmi šťastná.

A potom, keď som mala osem rokov,

pamätám si, ako nás mama naložila do auta

a na parkovisku povedala:

„Váš otec bude bývať s priateľom v New Yorku

a už sa nevráti.“

A ja som si pomyslela: „Bude bývať so spolubývajúcim.

Bude bývať s priateľom.“

Vôbec som to netušila. Nedala som si to dokopy.

Bol ženatý, tak som predpokladal, že nie je gay,

ale, jasné, vedel som, že je gej, keď ma oslovil.

NEVLASTNÝ OTEC LYNSEY

Jeho prerod z najlepšieho priateľa našej mamy

na frajera nášho otca

- bol drsnejší pre našu mamu, jasné. - Áno.

Pre nás to nevyzeralo ako zrada, pretože to bolo veľmi priateľské.

No hovorili o tom všetci.

A tá časť bola naozaj ťažká.

Ja som s otcom veľmi bojovala.

Vždy sme boli v kontakte, chodila som k nemu domov,

ale bolo tam veľa skrytej nevraživosti.

Jeden z klientov dal môjmu otcovi foťák

a on mi ho dal, keď som mala asi 12 alebo 13 rokov.

Bola som posadnutá

a po nociach som vyvolávala fotky.

O fotožurnalistike som nič nevedela.

Študovala som medzinárodné vzťahy a taliančinu na Wisconsinskej univerzite.

Ale po promóciách som chcela jediné. Fotografovať.

Uvedomila som si, že príbehy sa dajú rozprávať obrázkami.

A potom sa môj foťák stal výhovorkou,

aby som sa mohla dostať do každej situácie a von z nej.

Mohla som povedať: „Chcem si to odfotiť. Smiem vojsť?“

OBCHOD S ALKOHOLOM

A tak som cestovala

a stretávala sa s ľuďmi, lebo som mala foťák.

FAJČENIE CIGARY HAVANA, KUBA

Mami!

Mami!

Alfred.

Chceš viac chleba, Alfie?

Áno!

Alfred, budeš fotografom ako mama?

Áno!

Nesmie byť fotografom.

Strach z obnovenia útokov ruských síl.

Predpokladá sa, že v boji bolo zabitých viac ako 5 500 civilistov.

Lucas?

- To je čo? - Nič.

Čo je to?

- Čo je to? - Tanier.

Pre mojich najlepších.

Lucas si to rozhodne začína uvedomovať.

Ale má veľa ochranných mechanizmov,

kde sa buď vypne, alebo predstiera, že na tom nezáleží.

Proste sa o ničom nerozpráva.

Učiteľ povedal, že Alfred plakal,

keď iné dieťa povedalo, že po škole

- ide k mame, a Alred... - Super.

Len mi zhoršuj vlastné výčitky.

Do toho.

- Došľaka. - Plakal

- a Sarah ho šla utešiť. - Bože.

Bolo to trochu citlivé.

Keď nefotím, som akoby rozotretá v priestore.

Snažím sa uzavrieť príbehy, upravovať, pridávať popisky.

Vždy tu ide o termín.

Od začiatku vojny je preč už dosť dlho.

Jeden mesiac na Ukrajine, potom možno dva týždne späť,

potom možno niekde reční

alebo má výstavu a potom je zasa na chvíľu späť.

Voláš sa mamka?

Áno, volám sa mamka.

Potom Ukrajina a potom niečo iné.

KMEŇ KANAMARI, BRAZÍLIA

Ak chcete zostať relevantný, musíte byť stále k dispozícii.

Bojí sa o to.

Starne, ak to nebude robiť...

Aj keď je úžasná fotografka, nepridelia jej to.

Jeden z nás musí byť konštantou v živote detí.

Paul odišiel z Reuters.

Začal robiť konzultanta, čo nám umožnilo mať rodinu.

- Dobré? - Hej.

- Chutí ti? - Komunikuje so školou.

Chodí na rodičovské.

Berie ich ráno do školy.

Nastavila som to tak, že ak sa mi niečo stane, majú Paula.

Takže trénuješ každý deň?

Áno.

A stále sa bojíš?

Vieš, ja...

Niekoľko týždňov som nemohla plakať.

Neviem prečo, pretože som...

Videla som hrozné videá,

fotky mŕtvych ľudí, detí.

Ale teraz som len nahnevaná a už sa nebojím.

Oľutujem, ak nepôjdem

- na pozíciu do lesa. Ak nepôjdeme. - Idete.

Áno, samozrejme.

Vždy všetko ľutujem.

Ako to oľutuješ, ak prídeš o nohy?

Viem.

Obsluhuje niekto túto zbraň, alebo tu len je?

Čakáme na členov...

Budeme čakať. Dávajú si mejkap.

Pravdepodobne.

Bože.

Rozhodne, nie, ste príliš ďaleko od frontu.

Ak si vojaci musia obliecť vesty pre médiá.

Chcú vidieť naše denné činnosti a čo tu robíme.

Nezvládam to.

Nepôjdeme niekam inam?

Odfotím ich, aby boli šťastní, lebo si obliekli...

Pózujú pred kamerou, lebo sem asi každý deň vodia novinárov.

Mám zlú náladu a to svetlo je veľmi zlé.

Nechcem byť na fronte.

Musím tam byť.

Na fronte je to príliš nebezpečné.

Prečo nie sme na fronte?

Vitajte vo vnútri môjho mozgu.

Vojnová zóna neznamená, že sa v každej časti krajiny

aktívne bojuje.

Na Ukrajine sú určité miesta, ktoré sú cieľom viac ako iné.

Ale tak ako v Kyjeve, život ide ďalej.

Ukrajina bola vždy jedným z najlepších miest

pre náhradné materstvo po celom svete.

Keď sa začala vojna, tieto rodiny nemohli prísť a vyzdvihnúť svoje deti.

A bolo tam toľko žien,

ktoré čakali deti iných ľudí.

Odkiaľ sú rodičia?

- Je to chlapec či dievča? - Dievča.

Tieto ženy, ktoré rodia pre iné ženy, sú niečo ako anjeli.

Prichádzajú a prinášajú život v situáciách, kde nie každý môže.

Alfreda vynosila náhradná mama,

takže som, samozrejme, cítila to spojenie.

V roku 2009 som mala veľkú autonehodu.

- Hlboký nádych. - Vyletela som z auta

na diaľnici v Pakistane.

Chrbát sa mi za tie roky postupne zhoršoval

a keď som porodila Lucasa, všetko sa rozpadlo.

Keď sme rozmýšľali, že budeme mať ďalšie dieťa,

pre mňa to ani nevyzeralo ako možnosť.

- Okej? - Áno.

Väčšinu voľného času

trávim tým, že sa snažím znova nabrať silu.

Dokázal som to!

Len 20 kíl.

Cvičenie je dôležitou súčasťou môjho života.

Tri, dva, jedna.

Je mojím kontaktom s realitou.

Dávam si vtedy priestor na spracovanie vecí.

Je to jediný spôsob, ako môžem zostať

v tejto profesii dlhšie ako pár rokov.

Toto je môj život.

Vždy je na misii.

Sústredená na jediné a hnaná tým, čo potrebuje vo svete urobiť.

Urobí to za každú cenu.

Keď sme my všetky povydávali,

otcovia nám dali 10 000 dolárov ako svadobný dar.

Lyns šla za otcom a Bruceom a povedala: „Ja sa nikdy nevydám, preto chcem

desaťtisíc na nákup fotografického vybavenia.“

Koncom 90. rokov som pracovala pre AP.

Ale môj záujem bol vždy v zahraničí.

Tak som sa v roku 2000 presťahovala do Indie.

Kašmír 2000

modliace sa ženy ╰+ deti

Začala som si uvedomovať problémy žien.

A skutočnosť, že väčšina žien po svete

nemá žiadne základné práva.

Kábul, Afganistan

Ísť do Afganistanu za vlády Talibanu...

Dievčatá môžu chodiť do školy len do 12 rokov.

Ženy nemohli odísť z domu bez dovolenia svojho manžela

alebo pracovať mimo domu.

Mnohé z nich boli zneužívané alebo nútené do dohodnutých manželstiev.

Keď som prvýkrát prišla do Afganistanu,

nemohla som fotky rozdávať.

Máj 2000. ©lynsey Addario

A potom prišiel 11. september.

Práve keď sa všetky spravodajské organizácie snažili prísť s rôznymi

príbehmi o následkoch toho, čo sa stalo...

VEDÚCA FOTOREDAKCIE/NY TIMES

...dostala nápad.

Povedala, že chce vyrozprávať príbeh o ženách džihádu.

Ženy džihádu

Ukázať skutočný obraz tejto komunity,

že veľmi málo ľudí vedelo, čo sa skutočne deje za zatvorenými dverami.

Práca, ktorú robí,

mnohí siahajú po čiernobielej,

čo nám umožňuje dodať fotke rozmer metafory či poetickosti.

No ona nie.

Skvelého fotoreportéra definuje sčasti

oko a schopnosť vytvárať nezabudnuteľné obrazy.

Ale tiež schopnosť ísť von

a nájsť príbeh, získať prístup k príbehu.

V západnom Afganistane

to bolo veľmi bežné pre ženu, ktorá chcela spáchať samovraždu,

že sa poliala benzínom alebo inou horľavinou

a zapálila sa, no často nezomrela.

Strávila som asi týždeň v nemocnici na jednotke popálenín.

Sledovala som ženu za ženou, niekedy dievčatá,

ako prichádzajú spálené na uhoľ, ktoré ste cítili skôr, než ste ich zbadali.

Všetky boli zneužívané.

A uvedomila som si, že to je dôvod, prečo sa ženy zapaľujú,

pretože všetko je lepšie ako ich životy.

A pamätám si, ako som bola hrozne ohromená.

Nemôžem to urobiť. Nemôžem prijať túto bolesť

a toto zneužívanie.

Bola som ohromená pocitom nespravodlivosti.

Uvedomila som si, že sa môžem naozaj dostať do života žien

s fotoaparátom a ako reportérka.

Lynsey má veľmi výraznú schopnosť ísť na miesta,

kde muži nie sú vítaní, však?

Aby mohla zachytiť obrovské časti príbehu, ktoré oni nemôžu.

Madagaskar 2006

Chce robiť fotky, ktoré sú neúprosné, a ukázať realitu tak verne, ako sa len dá.

Dúfajúc, že to bude mať efekt.

Keď som stretla Mamu Sessayovú, porodila prvé dvojča v dedine

a druhé dieťa nevychádzalo.

Musela ísť na kanoe k sanitke.

V sanitke šli po hrboľatých cestách asi šesť hodín,

aby došli do nemocnice.

Môj Bože.

Konečne porodila druhé dieťa.

Čo je to?

Odkiaľ je všetka tá krv? Z placenty?

Vtedy som nevedela nič o pôrode.

Šesťdesiat-štyridsať?

Stáva sa čoraz neoblomnejšou.

Tak som prestala fotiť a vravím pôrodným babám: „Kde je doktor?“

Nuž, v celej provincii je jeden doktor a pravdepodobne operuje.

Tak som bežala na chirurgiu a vravím: „Myslím, že tam umiera žena.“

V tejto chvíli som do toho zjavne zapletená, čo ja...

Viete, asi by som nemala byť. Ale pozerám sa, ako umiera žena.

Doktor vyšiel von, zmeral jej tlak.

A bola mŕtva.

V tom čase viac ako 500 000 žien ročne umieralo pri pôrode.

A väčšine z týchto prípadov sa dalo úplne predísť.

Nebezpečenstvo tehotenstva: Príbeh jednej ženy o úmrtí pri pôrode

Chcela som, aby to uverejnili, aby...

možno mohla nastať nejaká zmena.

Fotografie od Lynsey Addariovej

Ahoj, Alfred.

Ešte máš spať.

- Je len 6.30. - Nechcem.

- Poď. - Nechcem.

Nie. Je 6.30, Alfred.

Poď, vezmem ťa do izby.

Som hladný.

Áno, ale o chvíľu. Poď, Alfred.

Kde je mamička?

Mamka pracuje, Alfred.

Je dole?

Je v inej krajine. Ale čoskoro sa vráti.

Nech sa páči.

Musíš povedať „Na zdravie“.

- Na zdravie. - Na zdravie.

Let British Airways...

Dĺžka jej misií.

V našom vzťahu to bola vždy výzva.

Ak je to týždeň, dva, nie je to veľký problém.

Ale keď sa to predĺži nad tri týždne,

je to vždy... Doma sa to začne komplikovať.

Opatrne.

Okej, cvak, cvak.

V srdci chcem len fotiť.

Je to frustrujúce.

Mám neustále muky...

...že nie som na správnom mieste.

Ale keď sa vrátim,

mám byť naozaj šťastná a mám pocit, že by som tam mala byť

a cítim sa ako zlá novinárka, lebo nie som.

Moja hlava je vždy tam, kde nie som.

Ahoj, Lucas.

Kedy sa vrátiš?

Asi o desať dní.

Viem, láska.

Je to kompromis, viete?

Chce robiť všetky tie veci

a byť tiež doma, a to jednoducho nie je možné.

Všetko sa oneskorilo.

Možno prídem domov až v sobotu.

Ako rodič som hrozná. Ako novinárka som nanič.

Vždy robím kompromisy.

Nemôžem to urobiť.

S niekým sa vymením.

Nie.

- To je Alfredov... - Panebože.

Neustále sa na to pýta.

Toto je Alfredov deň. Vážne nebudeš...

Prečo nie si iba matka?

Ocko. Áno.

U Alfreda sa zrazu objavila obrovská regresia.

Pomočuje sa v noci a tak.

Ukrajinu tento víkend zasiahla nová záplava rakiet.

Tento obytný dom bol zasiahnutý najviac...

S Lucasom nastávajú chvíle,

keď vidí rakety Ukrajiny v televízii.

A ja naozaj neviem, čo robiť,

aby som zabránil vzniku tej úzkosti, viete.

Úplná temnota. Záchranári čakajú cez noc.

Bože môj.

...tá vec.

Tamto.

Bude to pre ňu oveľa ľahšie.

Tu môžeme nakrúcať, však?

Áno. Poďte.

Nebolo, áno.

NOVINÁRI

- Zdravím. - Zdravím.

Rusi vstúpili do tohto mesta?

Bože. Vybrali sme si nesprávny deň, kurva.

Keď pracujete vo vojnovej zóne,

naozaj všetko časujete na minútu.

Lynsey si je vedomá týchto limitov.

Ale chce sa dostať až na tú hranicu,

kde sa obaja cítime dosť nepríjemne,

že na danom mieste sme.

Lynsey bude naďalej tlačiť a tlačiť,

kým nedostane, čo potrebuje.

Ježiši.

Poď.

Neznášam to.

Ľudia sa ma vždy pýtajú a ja viem, že sa pýtali Lynsey to isté.

Ste závislý od adrenalínu? Ste posadnutý vojnou?

Len málo ľudí to dokáže robiť

dlhodobo bez toho, aby si zničili život.

Stačí sa pozrieť na výsledkovú listinu.

Rozvedený, rozvedený, rozvedený, má pomer, príliš veľa pije...

RUSI V BIELORUSKU

Najväčšia ukážka sily od studenej vojny...

Myslím, že sme závislí od rozmerov tých udalostí.

Zrejme najväčšia vojna, akú Európa...

100 DNÍ VOJNY

...zažila od roku 1945.

Tieto krajiny sa menia hrozne rýchlo.

Ukrajinci znovu obsadili Cherson.

UKRAJINA V TEMNOTE

Je to ako zrýchlená história.

Všetko je zrýchlené.

Je úžasné byť uprostred toho.

Celý čas dýchate čistý kyslík.

Najviac som prítomná, keď pracujem.

Cítim sa, akoby som bola doma.

Cítim sa najviac inšpirovaná a nadšená, keď sa venujem niečomu,

o čom viem, že to prispeje

k historickému obrazu toho, čo sa stalo.

Pád Talibanu,

vojna v Iraku,

údolie Korengal v Afganistane.

Keď sme požiadali o vstup do údolia Korengal,

USA tam zhadzovali

najviac bômb v krajine.

Pentagon nedovolil vojačkám byť v prvej línii.

No tá požiadavka sa netýkala novinárov.

EXTERNÁ REDAKTORKA/NEW YORK TIMES

Čaty museli ísť hliadkovať každý deň.

Namiesto nosenia zbraní mala Lynsey...

PLUKOVNÍK KEARNEY

...po sebe samé kamery a objektívy.

Vždy keď sa vracali, takmer ako hodinky, po nich strieľali.

Ak by neboli dostatočne fit, vystavili by nás nebezpečenstvu.

Ale tie dve ženy sú... Sú fakt drsné.

Veľmi rýchlo si získali našu dôveru.

Strávili sme s nimi viac-menej dva mesiace

a viedli sme rôzne rozhovory, rozprávali o svojich životoch,

čo chceli robiť, keď odídu domov.

Rock Avalanche bola najnáročnejšia operácia,

ktorej boli obe súčasťou.

Myšlienka bola skočiť z helikoptér

uprostred noci do srdca územia Talibanu,

za predpokladu, že Taliban na nás bude strieľať,

aby armáda USA mohla opätovať paľbu, čo by vlastne odhalilo ich pozíciu...

Keby sa nám podarilo dostať jednu zo západu na východ do...

Prepínam.

FILM T. HETHERINGTONA A JUNGERA

Mali sme Tima Hetheringtona. Bol s jednou čatou.

Mali sme Lynsey a Elizabeth, ktoré boli so mnou.

Vedeli sme, že sa niečo stane.

Otázka bola kedy. Nevedeli sme, odkiaľ to príde.

Stromy blokovali výhľad, nevideli sme nepriateľa.

Takže ste bojovali akoby s duchmi.

Po celý čas Lynsey...

Nechcem povedať, že žobrala, ale bola veľmi vytrvalá.

Chcela byť tam, kde by mohla byť tá bitka.

A skoro akonáhle sa tam Lynsey dostala,

údolie vybuchlo.

V tej chvíli to bolo hrozne chaotické. Všade lietali guľky.

Prepadli nás z troch strán.

Padli traja ľudia.

A potom som ich videla vychádzať s vrecom na mŕtvoly.

Začala som plakať.

Prestala som a pýtam sa: „Je to v poriadku?

Môžem si to odfotiť?“

Povedal: „Áno.“

Od našich vojakov žiadame veľmi veľa v mladom veku.

Pravdepodobne si kládol tie otázky, čo ja, každú noc.

„Čo tu robím?“

Náš národ musí pochopiť, čo je cena vojny.

To, čo robí Lynsey a všetci v tejto profesii.

Myslím, že je to rozhodujúce.

Je to viac ako len profesia.

Je to takmer povinnosť alebo poslanie.

Vojna je vždy taká vzdialená,

pretože je zákaz fotografovania rakiev vracajúcich sa do Ameriky.

Cena, ktorú tisícky rodín platia,

ktorú nikto nikdy nezdokumentoval,

buď pre cenzúru alebo preto, že tam nie sme

alebo nezískame povolenie publikovať.

Nesúhlasím s cenzúrou vojny.

Keď sa rozhodneme napadnúť krajinu,

ľudia musia pochopiť dôsledky.

UKRAJINA NOVEMBER 2022

Držali tu ženy a mužov.

Obsadili sme to, aby sme získali stopy DNA.

Dali im takéto masky.

Obušky, rúry...

V jednom kuse vypočúvali.

Tu si značili dni, ktoré tu strávili.

V Chersone sa objavili známky mučenia

Toto všetko poskytuje medzinárodnému spoločenstvu dôkaz

o tom, ako Rusi zaobchádzali s ľuďmi,

čo s nimi robili a že ich zabíjali.

- Vykopal si odtiaľ príbuzných sám? - Pomohol mi jeden vojak.

Striedali sme sa.

Momentálne máme zaznamenaných viac než 5000 vojnových zločinov.

Prokurátor pre VOJNOVÉ ZLOČINY Cherson

Ako sa teraz cítiš? Myslela si si, že tu ešte budeš?

Prvé dni som dúfala, že sa vojna skončí

do niekoľkých mesiacov.

Teraz chápem, že...

Môžu to byť roky a roky.

Prvé dva týždne alebo desať dní som nevedela, kto som.

Bolo to pre mňa hrozné, pretože viem, že som učiteľka.

Som Julia.

Som priateľka a dcéra.

Čo povedať? Do ďalšieho stretnutia.

Aby ste mohli raz znova povedať: „Vitaj späť v domovine.“

- Nech Boh dá. - Čo najskôr.

Modlím sa každý deň.

Taká veľká tvár.

Ja tiež. Keď som bola v tom veku, tiež som ju mala veľkú.

Teraz viem, kto som.

Mám nových priateľov, novú rodinu.

Myslím, že som iný človek.

Som iná osoba než pred inváziou, samozrejme.

autor fotografií ANDRIJ DUBČAK

Musíte si uvedomiť, že ak budete venovať pozornosť

všetkej bolesti, naozaj sa zbláznite.

Takže ju proste odmietnete.

Množstvo zložitých príbehov, ktoré som spracovala, je veľa.

A tak premýšľam, kde to všetko v mojej hlave a mojom srdci žije, viete.

Je to ako... viem, že to tam je, a viem, že o tom hovorím metodicky,

ale je ťažké sa na to pozerať.

Je to zvláštny spôsob...

Je to zvláštny spôsob života, pretože...

Napríklad Lynsey vidí...

Vidí veľa bolesti, často každý deň.

Takže sa v podstate naučíte odkladať to bokom.

Viete, pod zámok.

- Možno by to mal mať Lucas na večeru. - Nie.

- Mamke sa večera bude páčiť, Alfred. - Nejde to dobre.

- Teraz... - Tešíš sa, že ju uvidíš?

- Koľko? - Viac.

- Viac ako čo? - Čokoľvek.

Pracuje. Je fotografka a pracuje.

- Kto je to? - Mama.

Ty si to vedel?

Vedel si, že prídem?

Bože môj.

Mama!

Si nadšený, Alfred?

Rýchlo sa stal superhrdinom.

To bolo rýchle. Inovatívne.

Je taký, odkedy som odišla, alebo...

Je nadšený.

Nie.

Moje očné buľvy.

Čo by bola mama bez očných buliev?

Nebola by si nič.

Veď práve.

Lucas.

- Ahoj, mami. - Ahoj!

Tak veľmi si mi chýbala.

Mama.

Ahoj.

Je to ten najlepší deň na svete.

Chcem ťa mať navždy.

Chceš ma mať?

- Doma? - Aby si tu už zostala.

Ja viem, ale mama musí pracovať.

Už nikdy nemusíš ísť do práce.

Skutočne?

Musím, moja láska.

- To bolo naposledy. - Už nikdy?

Áno.

Čo tak jeden deň a to je všetko?

Jeden deň je trochu ťažký.

- Ale... - Čo tak tri dni? Viac nie.

Tri. Jeden, dva, tri a už dosť.

- Vrátiš sa. - A vrátim sa?

Áno.

Nuž, podľa toho, kam pôjdem.

Niektoré miesta, kam idem, sú veľmi ďaleko.

Takže ak tam idem, niekedy len cesta

trvá tie tri dni, vieš?

Dáva to zmysel?

- Ako sa dostaneš na to najbližšie miesto? - Tu máš.

Chceš povedať, že mám pracovať v Londýne?

- Áno. - To nemôžem.

Krásne.

Potrebuje diazepam. Presne to potrebuje.

Vieš...

Neviem, ako ho niekto zvládne nepretržite.

Je naozaj veľmi energický.

Myslím, že potrebuje zmenu.

Potrebuje pokojné prostredie.

Hej.

Áno.

Podrobne sme hovorili o dôležitosti spravodajstva z Ukrajiny

a ja som s tým súhlasil a povedal, že je to dobrý nápad a má do toho ísť.

Nemyslel som si, že to bude trvať tak dlho. Poviem to takto.

Hlavný problém, s ktorým musíme byť veľmi opatrní, je,

že začneme viesť úplne oddelené životy.

Paul, ja proste...

Už sa to stalo, keď sa uzavrel, a prešli sme si ťažkým obdobím.

Začali sme chodiť na párovú terapiu a veľa sme na tom pracovali.

Phoebe, milujem ťa, ale moja práca je môj život,

a to musím robiť práve teraz.

- A hovorím... - Tvoja práca?

Ako to môžeš povedať?

A potom povieš, že ťa to trhá na kusy.

Znie to ako náš rozhovor z minulosti.

Lucas, čo máš zajtra po škole?

Chceš v sobotu na večeru znova čiernu tresku?

Prečo, čo sa deje?

Prečo máš kŕč?

Ako to, že si taký šteklivý?

Poď si sadnúť.

Alfred sa neustále pýta, kedy prídeš.

Ahoj, cukríček môj.

Už rozumie času.

A je k tebe veľmi pripútaný, čo je zvláštne.

Už si mal 10. narodeniny bezo mňa?

Koľko máš teraz rokov?

Ešte nie.

Hovoríš všetkým, že máš päť? Máš skoro päť.

Mám kontrolu len nad istým množstvom vecí, vieš?

Áno.

Ale neplánujem už ďalší výjazd na štyri až šesť týždňov.

Teraz nie.

Hneď po tom, čo sme sa vzali,

vraví: „Založme si rodinu.“ Ja na to: „V žiadnom prípade.“

Bez môjho nástojenia by to neurobila.

Vždy som si predstavovala, že si založím rodinu,

lebo som vyrastala v takej milujúcej rodine.

Ale nie dnes, viete. Bola som trochu spätá so svojou kariérou.

LYNSE ADDARIOVÁ OCENENÁ PULITZEROVOU CENOU V ROKU 2009

Nepoznala som žiadnu fotografku, ktorá mala deti.

Najnovší fotogénius „Odhodlaná a odvážna“

Nevedela som si predstaviť svoj život.

„Verím, že ľudia to potrebujú vidieť.“

Paul to myslel naozaj vážne. Mali sme večeru

a vraví: „Vieš, ja chcem rodinu.“

„Vykreslenie základnej

reality vojny

a životov žien.“

Úplne som nechápal, aké je to ťažké, najmä pri jej type práce.

Pre chlapa je ľahké mať dieťa.

Vediete úrad. Nemusíte nikam ísť.

Žiadny problém, však?

A myslím, že aj ja som to v tom čase tak vnímal.

Okej.

Povedala som, že by sme mali byť manželmi aspoň rok.

Tak som sa dohodla na tom, že 1. januára 2011

prestanem brať tabletky.

Tak aj bolo. No nevrátila som sa domov.

Šla som do Južného Sudánu, do Iraku.

A potom sa začala Arabská jar.

Masívne protesty proti vládnej korupcii, politickej represii.

Podobné demonštrácie v Jemene a v Alžírsku.

ALŽÍR, ALŽÍRSKO

KÁHIRA

Šíri sa po regióne, najmä do Líbye, kde Muammar Kaddáfi

vedie jeden z najrepresívnejších režimov...

TRIPOLIS LÍBYA

...v celom regióne.

Roky som pokrývala Blízky východ a severnú Afriku.

Vravím, že chcem ísť do Líbye.

LÍBYA 2011

Bol koniec februára 2011.

Umiestnili ma v Bengázi

a písala som o paralelnej vláde, ktorú založili mladí ľudia

z východnej Líbye.

My sme sa tam tak nejak pretlačili s prvou skupinou dobrovoľníkov.

Kaddáfího armáda mala exponenciálne

viac zbraní, technológie, vyškolených bojovníkov.

Počujem lietadlo.

Nebolo sa kde schovať.

Krajina bola úplne plochá.

A vedľa nás spadla bomba.

Každý deň bol desivý.

Dva týždne som bola v prvej línii.

Každý jeden deň pod neustálym bombardovaním.

Zavolala som svojmu editorovi

a vravím: „Musím sa odtiaľto dostať.“ Povedal: „Okej.“

A tímom v tom bode boli Anthony Shadid,

Steve Farrell, Tyler Hicks.

Tyler Hicks je pre zvyšok sveta...

autor TYLER HICKS

... jeden z najznámejších, neohrozených vojnových fotografov.

Tyler Hicks je pre mňa niekto, s kým som vyrastala.

Poznám ho od 13 rokov.

Som na voľnej nohe, no Tyler je zamestnanec

a je hlavný fotograf pre New York Times

a editor mu povedal, že si myslí, že by mal zostať.

Tak som mu povedala: „Dobre, zostanem s Tylerom.“

Nenechám Tylera samotného.

Z nejakého dôvodu som v ten deň mala hroznú predtuchu.

V prvej línii to začalo byť veľmi napäté.

A dopadali všetky tie delostrelecké náboje,

doslova nás prikovali na pozícii, kde sme boli.

Mohammed, náš vodič, začal dostávať telefonáty od brata.

„Kaddáfiho jednotky sú v meste. Musíš vypadnúť.“

POVSTANIE V LÍBYI STRACH NA ULICIACH

A Kaddáfi opakovane povedal svojej armáde,

že ak uvidia novinárov, sú to špióni a mali by ich proste popraviť.

„SMRŤ ZRADCOM!“

Šíria klamstvá v rádiách a televíziách.

Sme novinári, ktorí tam vstúpili nelegálne.

Bola som vydesená.

No nechcela som nič povedať, lebo som bola jediná žena.

A Mohammed začal kričať. „Musíme sa odtiaľto dostať.“

A ako sme prišli na hlavnú cestu, v diaľke

som zbadala malé postavy vojakov

a vravím: „Páni, pred nami sú Kaddáfiho jednotky.“

Dostali sme sa na kontrolný bod.

Kaddáfího vojaci mieria zbraňami a kričia: „Vystúpte!

Zastavte auto!“

Mohammed zastavil auto, otvoril dvere,

zdvihol ruky a povedal: „Novinári.“

Všade sú Kaddáfího vojaci.

Pozerala som do hlavne zbrane a pozrela som sa doprava

a videla som Tylera, Anthonyho a Steva, ako žobrú.

A nášho mladého šoféra Mohammeda popravili.

Viedol som Reuters v Indii v Dillí.

Volala mi... tuším, že večer,

Tylerova priateľka Nikki,

ktorá sa spýtala: „Počul si niečo o Lynsey alebo Tylerovi?“

Vravím: „Nie.“

To bolo... ja...

Bola som doma, ale bola som na ceste k svojej mame.

Skontrolovala som si hlasovú schránku.

Generálny riaditeľ New York Times mi nechal správu, aby som sa mu ozvala.

Tak som zavolala a hovorí:

„pani Addariová, máme pre vás smutnú správu.“

Vypadol mi telefón z ruky.

S ľuďmi z New York Times som nechal hovoriť recepčnú,

pretože som sa s nimi nemohol rozprávať a potom sa vrátiť.

Zákazníčka mi povedala: „Prosím, prestaň. Je to v poriadku.

Len choď domov. Je mi jedno, kedy ma ostriháš.“

Vravím: „Musím to urobiť.“

Moje prsty na pravej nohe, kde som vyvinul tlak

sú natrvalo stočené,

pretože som tú nohu stále tlačil do podlahy.

To čakanie je neznesiteľné

4 novinári sa neozvali.

sú to už 3 dni

Addariová je medzi nezvestnými.

Porozprávam sa s jej manželom v exkluzívnom rozhovore.

Vyzývam Muammara Kaddáfiho a jeho syna

a ostatných, aby ich našli a bezpečne priviedli späť.

A priviedli moju Lynsey späť.

Nebol to prvý únos a zomrelo niekoľko ďalších ľudí.

Nemohol som vôbec spávať.

Poviem len, že sa sem musíš vrátiť,

lebo musíme mať deti.

Vieš, to je môj...

Snažil som sa ju...

V deň, keď Paul...

Chcela som len povedať...

Až do toho momentu som vôbec neplakala.

Prišiel a uvidela som Paulovu tvár

a počula som ho to povedať a proste som sa rozplakala.

Nevedieť, či je mŕtva, žije, či ju sexuálne nezneužívajú...

...to bolo asi najhoršie obdobie môjho života.

Prvé tri dni boli veľmi násilné.

Všetci sme mali zaviazané oči a putá.

Skutočne mlátili Tylera, Anthonyho a Steva.

Bol tam chlapík, ktorý ma hladil po tvári

a stále niečo opakoval.

Vravím: „Anthony, čo hovorí?“

A on na to: „Dnes večer zomrieš.“

Celé hodiny nás viezli pozdĺž frontovej línie

cez veľmi nepriateľské dediny verné Kaddáfímu.

Vždy keď sme spomalili na kontrolnom bode,

davy prišli a snažili sa nás vytiahnuť z auta a zmlátiť nás.

Vedľa mňa stál vojak a všade sa ma dotýkal.

Moja prvá myšlienka bola, že nechcem byť znásilnená.

Editori vravia, že naposledy...

4 NEZVESTNÍ NOVINÁRI

so svojimi novinármi hovorili v utorok ráno.

Manžel: „Je ťažké nevedieť“

Nevedeli sme, či sú nažive alebo mŕtvi.

Zisťujeme podrobnosti

Vôbec nespali.

Addariová a kolegovia.

Hovorili s kontaktmi,

s tureckým prezidentom a premiérom.

Aby najprv zistili, či sú nažive, a potom sa ich pokúsili dostať von.

Priviedli nás do miestnosti a posadili na koberec.

Zložili nám pásku a všetci sme sa na seba pozerali.

A on na to: „Dobre, už ste v bezpečí.“ Už vás nebudeme biť.

A všetci len plakali. V podstate boli všetci zničení.

Boli to najdlhšie minúty, hodiny,

dni môjho života

Jeden z líbyjských predstaviteľov mi podal mobil.

Ja som si ho vzala. Priložila som si ho k uchu a bol to Paul.

V podstate len povedal,

„Prepustia ťa a stretneme sa v Tunisku.“

Čoskoro budem znova so svojou láskou, áno!!!!!!!!!!!!!!!!

Všetci štyria novinári z New York Times,

ktorých zajali a držali v zajatí šesť dní, boli prepustení.

Bola úplne hotová. Myslím, že my všetci.

Veľa plakala a bola veľmi emotívna.

Čelili ste strachu, že prídete o život

počas výkonu svojej práce.

Sexuálne vás napadli.

Obchytkávali ma.

- Opakovane... - Ako často?

Zakaždým keď sme...

Vždy keď sme sa dostali k novému chlapovi.

Je veľmi otvorená o tom, čo sa stalo, a myslím, že to veľmi pomohlo.

ZVIAZANÍ A ZBITÍ

Hovorili sme o myšlienkach, o vplyve,

ktorý máte snímaním dojímavých fotiek

a informovaním sveta o nebezpečenstvách,

najmä pre ženy, ale aj ľudí, ktorí sú v ohrození. Stojí to za to?

Je to ťažká otázka. Keď som bola tam...

Keď som mala zaviazané oči a putá

a bili ma do tváre, pýtala som sa seba: „Prečo to robím?“

Koho zaujíma Líbya? Prečo ma zaujíma Líbya?“

Viete, toto sú otázky, ktoré si kladiem opakovane.

Robím to, pretože v to verím.

Ale stojí to za môj život?

Stojí to za to robiť to ľuďom, ktorých milujem?

Je to ťažká otázka.

Chvíľu to trvalo.

Myslím, že je na Zemi veľmi málo ľudí,

ktorí dokážu pochopiť, ako žijeme naše životy a prečo robíme to, čo robíme.

Sledujeme vývoj príbehu dvoch novinárov, ktorí

položili život, aby nás informovali.

Včera ich zabili vo vojne v Líbyi.

Chris Hondros a Tim Hetherington boli zasiahnutí...

S Timom Heatheringtonom som bola v Korengale

a Chris Hondros je niekto, koho poznám odjakživa.

Pretože je nominovaný na Oscara...

Smrť Tima a Chrisa ma dostala na hranu viac než náš únos.

Nechápala som, prečo sme my prežili, no oni nie.

Povedala som si: „Srať na to!“

Dosť, dosť smrti.

Musela som sa stiahnuť a dať sa dokopy.

Emocionálne zistiť, ako veľmi sa s tým dokážem vyrovnať,

a nielen ja, ale ako sa s tým dokáže vyrovnať moja rodina.

Jedného dňa mi niekto zavolal.

Vraví: „Som členom predstavenstva vo farmaceutickej spoločnosti Merck.

Chcem vám povedať príbeh Mamy Sesseyovej.“

Príbeh smrti ženy počas pôrodu

Povedal, že keď ten príbeh vyšiel,

dal kópiu príbehu pred každého člena rady

a oni sa jednohlasne rozhodli

dať 500 000 000 dolárov bokom, aby bojovali proti smrtiam matiek.

Lekári bez hraníc tiež videli tento príbeh

a zaviedli program záchranných služieb v provincii Bo.

Len v tej jednej provincii

znížili úmrtnosť matiek o 60 percent.

Pre mňa to bol jeden z tých momentov.

Vidím umierať veľa žien.

Vidím umierať veľa ľudí.

A mala som pocit, že to konečne na niečo bolo.

A že to môže pomôcť ďalším.

NOVINÁR

Nikdy si nezvyknete na to, že vaša sestra fotí vo vojne.

Nemôžete nad tým príliš premýšľať, inak...

- Inak nebudete môcť fungovať. - Áno.

- Skoro ako: „Aký to má zmysel?“ - Tak.

To je na mäso alebo kura?

Na zdravie.

Vie, že sa o ňu bojím.

Spýtala som sa jej: „Nevrátiš sa späť, však?“

„Áno. Možno v auguste.“

Takže sme ne... Rozhovor sa tam skončil,

pretože čo urobíte?

„Nie, nemôžeš ísť“?

Aj keď nemáme peniaze

Ďalšia. Loggins.

Som do teba taká zaľúbená, zlatko

Všetko prinesie láska

Ráno, keď vstanem

Prines slzu radosti do mojich očí

Povedz mi...

Plačeš?

Už je tu posttramuatický syndróm.

Takto to býva.

Raz za čas, keď to najmenej čakáte,

sa zrúti.

- Spievame ako Kenny Loggins. - Nie, to nie je...

- No... - Je to...

- Áno. - A je po nálade.

Ako bolo v škole?

- Dobre. - Áno?

Áno.

Zavolá nám pán Bullard?

- Nie. - Pollard.

Nevolá sa Paison Bullard?

- Áno. - Áno, vidíš.

Niečo viem.

Jedna z mála vecí o škole.

Luke, zastaň sa ma.

Aspoň vieš, kde je škola.

Viem, kde je škola. Vždy som vedela, kde je škola.

Neviem, kde majú triedy, ale viem, kde je škola.

Keď je mama v práci, ty pozeráš Netflix.

Áno, vďaka, Lucas.

Teda, tvrdo pracujem.

Je často na telefóne.

Lucas, ako to, že nedvíhaš, keď volám?

Jediný raz si mi napísal, keď som bola na Ukrajine,

chcel si len, aby som ti dala peniaze na účet.

A potom som sa spýtala, ako sa máš.

„Chýbam ti?“

„Ľúbim ťa.“ Neodpovedáš.

Lucas povedal: „Nechcem, aby si šla.“ A či sa musím vrátiť na Ukrajinu.

Ak sa to opýta Lucas, ktorý sotva niečo vyjadruje,

určite ho to ťaží.

PAS

Ľudia si myslia: „Ako môžeš ako matka stále ísť do vojny?“

SUDÁN/DARFÚR

Existujú veci, ktoré sú oveľa väčšie než my.

A myslím, že tak trochu preberajú kontrolu.

Niečo, čo sa začína tak, že si to len chcete skúsiť.

Trochu to skúšate a potom sa to stane vaším poslaním.

A potom vaším životom.

A potom zodpovednosťou.

Irak 2003

Sudán 2005

Libanon 2006

Kongo 2007

Keňa 2011

869 mŕtvych za 8 rokov vojny.

Bojisko viac ako 20 rokov.

Desaťtisíce utečencov utiekli pred bojmi.

V Jemene zomrelo viac ako 10 000 ľudí.

Milión ďalších bolo vysídlených...

Milióny ľudí takmer vyhladovali,

všetci sú obeťami vojny, ktorú svet ignoruje.

Somálsko 2022

Ľudia majú tendenciu ísť ďalej.

Mojou prácou je primäť ľudí, aby naďalej dávali pozor.

Väčšinu svojej kariéry som venovala Afganistanu.

A zrazu som tam znova bola.

Keď sa Taliban vrátil a znova sa to vymklo spod kontroly.

Všetky tie veci, ktorým som sa tam venovala.

- Ako sa volá? - Salah.

Programy, financovanie a výučba.

Zo dňa na deň im to vzali.

Deväť dní po brutálnom teroristickom útoku Hamasu sa Izrael

chystá na pozemnú vojnu v Gaze.

„ĎALŠIE FÁZY“ VOJNY

EGYPT NEVPUSTIL USA

Humanitárna kríza sa stále zhoršuje,

pretože je tu 1,1 milióna ľudí...

Prinášam správy z vojny viac ako 20 rokov

a nemôžem uveriť tomu, čo teraz sledujeme.

Zahraniční novinári majú vstup do Gazy takmer úplne zablokovaný.

LEKÁRI BEZ HRANÍC: CHÝBAJÚ POTRAVINY, VODA

Niekedy sa cítim naozaj bezmocne.

Stále fotím a idem ďalej.

Amazónia 2023

Musím sa stále presviedčať, že to stojí za to

a že to niečo zmení.

Nemohla by som totiž pokračovať

v tejto práci, keby som v ňu neverila.

Ukrajina 2024

A keby som neverila,

že stojí za obetu, ktorú si to vyberá na mojich milovaných.

Je to tu dosť zničené.

- Počkať. - Fotia tam. Pozri.

Zastav.

To je úžasné.

Proste milujeme Ukrajinu...

Pozor, kam stúpaš.

Drahí mladomanželia, pozývam vás do slávnostnej miestnosti.

Smelo a odvážne vykročte. Spolu.

Oficiálne vás týmto vyhlasujem za muža a ženu.

Preklad titulkov: Michal Papák