Original subtitles

V prvých rokoch druhej svetovej vojny

nacistické Nemecko prebralo kontrolu nad Európou.

Koncom roka 1941, zatiaľ čo Adolf Hitler ďalej rozširoval

svoju ríšu, udalosti v Tichomorí eskalovali,

keď sa cisárske Japonsko a Amerika zaplietli do konfliktu.

Po útoku na flotilu amerického námorníctva v Pearl Harbor.

Keď dym a oheň pohlcovali námornú základňu

na Havaji, Amerika a jej prezident Franklin D.

Roosevelt už nemohli zostať bokom

vojny, ktorá v Európe zúrila viac ako 2 roky.

7. decembra 1941 sa

konflikt rozšíril na skutočne globálnu vojnu.

Medzi Spojenými štátmi a Japonským cisárstvom bol vyhlásený vojnový stav.

Toto znamenalo začiatok novej fázy

v druhej svetovej vojne, keď sa Amerika pripojila

k boju za to, čo Roosevelt definoval ako 4 slobody.

Prvou bola sloboda prejavu.

Druhou bola sloboda vierovyznania a prejavu.

Treťou bola sloboda od nedostatku.

A napokon sloboda od strachu.

Príbeh o tom, ako národ, ktorý si cenil svoju

neutralitu a usilovne sa snažil

vyhnúť vojne v zahraničí, napokon vstúpil do boja.

Cesta Roosevelta, muža za americkým snom.

Narodený 30. januára 1882 v Hyde

Parku v New Yorku, Franklin Delano Roosevelt bol

synom Jamesa Roosevelta a Sarah Ann Delano,

obaja pochádzali z bohatých a dobre etablovaných newyorských rodín.

Z matkinej strany Franklin pochádzal z

francúzskeho pútnika, ktorý sa pokúsil o nebezpečnú cestu z

Anglicka do Ameriky, plaviac sa blízko lode Mayflower.

Zdržaný komplikáciami na ceste, Philippe Delanoy konečne

dosiahol americké brehy v roku 1621.

O 2 desaťročia neskôr Klaas Van Roosevelt, Jamesov

predok, priplával z Holandska a dorazil do Nového Amsterdamu, dnešného New Yorku.

Rooseveltovci boli mocná rodina a Franklin

viedol privilegovaný život, študoval na jednej z

najprestížnejších amerických univerzít, na Harvarde.

Počas štúdia, na prelome 20.

Storočia, sa jeho bratranec 5. stupňa Theodore

Roosevelt stal v roku 1901 prezidentom.

Theodore sa rýchlo stal hrdinom a vzorom

pre mladšieho Roosevelta, ktorého inšpirovalo

jeho rozhodné vodcovstvo.

Krátko po tom, ako jeho bratranec nastúpil do úradu, Franklin stretol

Theodorovu neter Annu Eleanor Rooseveltovú, ktorú si neskôr v roku 1905 vzal za ženu.

Eleanor učila talianske a židovské deti prisťahovalcov tancovať

v newyorskej štvrti Lower East Side, čím Franklinovi odhalila

problémy chudobných Američanov.

Bola to lekcia, na ktorú nikdy nezabudol.

Spoločne pár neskôr urobil významný pokrok v

zlepšovaní života znevýhodnených.

6 rokov po svadbe s Eleanor, Franklin nasledoval

kroky svojho bratranca a kandidoval do Senátu štátu New York.

Po úspešnej kampani vstúpil do Štátneho domu vo veku iba 28 rokov.

Keď ho Woodrow Wilson vymenoval za námestníka

ministra námorníctva v roku 1913, Roosevelt si vytvoril celoživotné

puto s námorníctvom, stal sa silným zástancom

ponoriek, ktoré boli kľúčové v boji proti

rastúcej nemeckej hrozbe pre lodnú dopravu.

Prvá svetová vojna začala v roku 1914, ale Amerika zostala mimo až do roku 1917.

Prezident Wilson dúfal, že udrží mier a

vyhne sa vystaveniu Američanov hrôzam zákopovej

vojny, ktorá sa už stala krutou.

To sa zmenilo v roku 1917, keď telegram odhalil,

že Nemecko sa snažilo presvedčiť Mexiko,

aby sa pripojilo k vojenskej aliancii proti Spojeným štátom,

sľubujúc vrátenie Texasu, Nového Mexika a Arizony.

Po mnohých bezsenných nociach Wilson

dospel k záveru, že vojna je nevyhnutná.

6. apríla 1917 USA

vyhlásili vojnu Nemecku, na veľkú úľavu Veľkej Británie.

Winston Churchill, Prvý lord admirality

pri vypuknutí vojny, slávne poznamenal: „Existujú len

2 spôsoby, ako vyhrať vojnu, a oba začínajú na A.“

Jedným bola Amerika, druhým letectvo.

Trvalo rok, kým USA

nazhromaždili dostatok síl, aby zasiahli,

ale do polovice roku 1918 tisíce amerických vojakov

prichádzali denne do Francúzska, pomáhajúc Spojencom

zatlačiť Nemcov späť a prinútiť ich ku kapitulácii.

Počas tohto obdobia Roosevelt navštívil západný front

a Veľkú Britániu a 29. júla 1918

sa stretol s Winstonom Churchillom, vtedy ministrom pre muníciu,

na bankete v Gray's Inn v Londýne.

Stretnutie nebolo pre Roosevelta príjemné,

ktorý si neskôr spomínal na Churchillovo

hrubé správanie, hovoriac, že sa správal

ako hulvát, netušiac, ako sa ich vzťah

v budúcnosti vyvinie.

Len 3 mesiace po Rooseveltovej návšteve Nemecko kapitulovalo

a svet sa radoval, keď bolo prímerie

podpísané 11. novembra 1918.

Ale dovtedy zomreli milióny ľudí.

Zahynulo vyše 100 000 Američanov a viac ako

200 000 bolo zranených, čo mnohých v

USA presvedčilo, že európske

záležitosti by mali zostať európske.

Keď sa Amerika vrátila k mieru, Roosevelt

čelil osobnej kríze.

Eleanor objavila jeho aféru s jeho spoločenskou sekretárkou,

Lucy Mercerovou, a do roku 1917 sa presťahovala

so svojimi 5 deťmi do samostatného domu v Hyde Parku.

Avšak škandál prekonali, a keď Lucy

vzťah ukončila, Eleanor zostala lojálnou a

oddanou manželkou a neskôr sa sama stala dôležitou politickou postavou.

Zatiaľ čo Rooseveltovci riešili svoje osobné boje, povojnová

Amerika vstúpila do ekonomického rozmachu s príchodom

Búrlivých dvadsiatych rokov, čím sa krajina stala centrom pôvabu a vzrušenia.

S prekvitajúcou ekonomikou si viac ľudí mohlo dovoliť

luxus ako rádiá a autá, a Hollywood sa stal

ikonickou súčasťou americkej kultúry.

Pokroky vo filmovaní urobili filmy veľkolepejšími ako

kedykoľvek predtým, čo viedlo k vzniku novej triedy

celebrít, keďže diváci sa hrnuli, aby videli hviezdy ako

Rudolpha Valentina na Broadwayi a na filmovom plátne.

Ale bola tu aj temnejšia stránka.

Prohibícia podnecovala zločin a gangstri sa stali rovnako slávnymi

ako najjasnejšie hviezdy Hollywoodu.

Napriek americkej prosperite sa 20.

Roky ukázali pre Roosevelta ako ťažké.

V roku 1921 na dovolenke na ostrove Campobello

so svojou rodinou dostal detskú obrnu.

Zrazu nemohol chodiť a strávil nasledujúcich

7 rokov hľadaním liečby na obnovenie pohyblivosti.

Opäť raz Eleanor bojovala za neho.

Jeho matka Sarah Delano verila, že bude

žiť životom invalida, ale Roosevelt a Eleanor

odmietli prijať porážku.

S oceľovými dlahami na bokoch a nohách

sa naučil chodiť na krátke vzdialenosti pomocou palice alebo s pomocou druhých.

Jeho odhodlanie bolo také silné, že keď kandidoval na

úrad v roku 1928, len málo jeho podporovateľov

vedelo, že v súkromí používa invalidný vozík.

Ale práve keď si Roosevelt zabezpečil zvolenie za guvernéra,

osud Ameriky nabral dramatický spád.

Najničivejší krach burzy v histórii

otriasol národom v októbri 1929.

Kráach na Wall Street znamenal začiatok

búrlivej éry, ktorá ovplyvnila celý svet.

Nezamestnanosť prudko stúpla, milióny ľudí stratili svoje domovy a keď

žiarivé 20. roky ustúpili Veľkej

hospodárskej kríze, svetová ekonomika sa potácala.

Nemecko, ktoré už zápasilo s obrovskými vojnovými reparáciami, upadlo

do ďalšej krízy.

Na tomto pozadí Roosevelt zahájil

svoju kandidatúru na prezidenta v roku 1932.

Hoci Amerika nebola vo vojne v

tradičnom zmysle, Roosevelt pristupoval k hospodárskej kríze

ako veliteľ na bojisku.

Sľubujem vám, zaväzujem sa

k Novému údelu pre americký ľud.

Toto je viac ako politická kampaň, je to výzva do zbrane.

Jeho Nový údel bol komplexný súbor

opatrení na boj proti kríze, ktorý zmobilizoval

verejnosť k volebným urnám.

V roku 1933 víťazný Roosevelt vstúpil do Bieleho

domu, odhodlaný poskytnúť úľavu chudobným, finančnú

reformu a hospodárske oživenie.

Zaviedol systém sociálneho zabezpečenia, ktorý zostáva

pilierom amerického života dodnes, a urobil

všetko, čo bolo v jeho silách, aby pozdvihol krajinu zo zúfalstva.

Nanešťastie, Roosevelt nebol jediným novým lídrom,

ktorý využíval ekonomické ťažkosti na politický zisk.

A ďaleko od západného pobrežia USA, nemeckí

občania pozorne počúvali prejavy

horlivého nového vodcu, Adolfa Hitlera.

Sľuboval nielen ekonomické oživenie, ale aj

odvetu voči tým, ktorých považoval

za zodpovedných za utrpenie

Nemecka po prvej svetovej vojne.

Na rozdiel od Rooseveltových altruistických

reforiem, Hitler sledoval seba-agrandizáciu

a pomstu, obviňujúc Židov a komunistov z pádu

Nemecka a mobilizujúc násilné nacistické sily na ich vyhladenie.

Cez Atlantik tieto udalosti zväčša unikali americkej

pozornosti, ale čoskoro mali čeliť hrôzam vojny.

Globálne nepokoje eskalovali, najmä v roku 1935, keď taliansky

diktátor Mussolini napadol Habeš, dnešnú Etiópiu.

O rok neskôr, uprostred zúrivej španielskej občianskej vojny

a bojov, sa Kongres snažil ubezpečiť americkú verejnosť

o nezasahovaní, čo viedlo k prijatiu Zákona o neutralite.

Medzitým nezamestnanosť klesla,

ekonomika sa stabilizovala a Rooseveltova

popularita mu zabezpečila znovuzvolenie v roku 1937.

Medzinárodné napätie sa však prehĺbilo,

keď Japonsko napadlo Čínu.

Čo viedlo k exodu Američanov zo Šanghaja.

Roosevelt reagoval pomocou a 5. októbra

1937 predniesol prejav odporujúci americkému izolacionizmu.

Mier, sloboda a bezpečnosť 90 %

sveta sú ohrozené 10 %, ktorí

hrozia zrútením práva a poriadku.

Snažíme sa vyhnúť vojne, ale nemôžeme

sa zabezpečiť proti jej dopadom.

Jeho slová naznačovali, že pre Roosevelta môže byť vojna nevyhnutná.

Do roku 1938 sa nestabilita Európy zhoršila, keď nacisti

obsadili Rakúsko, Porýnie a

Československo, pričom narazili na minimálny

odpor zo strany vojnou unavenej Veľkej Británie a Francúzska.

Britský premiér Neville Chamberlain, pre ktorého bol mier prioritou, bojoval

s tým, ako čeliť Hitlerovi.

Roosevelt medzitým čelil Chamberlainovmu pohŕdaniu Američanmi,

ktorých považoval za drzých a neskrotných.

Opakované pozvania z Bieleho domu

odmietal, čo naštrbilo americko-britské vzťahy.

Je iróniou, že Chamberlain považoval

Hitlera za prístupnejšieho, dokonca cestoval

do Nemecka na prvé rokovania o politike ústupkov.

Nacistické zhromaždenie sledovali milióny Američanov.

Hitlerova jačavá rétorika a organizované pochody nacistov

a pokriky „Heil“ znepokojili Roosevelta, ktorý vojnu považoval za nevyhnutnú.

Len o 2 mesiace neskôr prišli šokujúce správy.

Pogrom Krištáľovej noci v novembri 1938.

Rozhorčený Roosevelt verejne odsúdil konanie Nemecka.

Správy z posledného dňa šokovali americkú verejnosť.

Nemohol som uveriť, že sa niečo také môže diať v 20. storočí.

Kým svet desila nacistická brutalita

a Hitlerovo pohŕdanie Versaillskou zmluvou, Roosevelt zisťoval,

aké sú jeho skutočné ambície.

V apríli 1939 poslal Hitlerovi telegram, v ktorom žiadal uistenie,

že Nemecko nemá v úmysle napadnúť 31

národov. Pýtal sa, prečo sa nacisti uchýlili k taktikám

pripomínajúcim Hunov a Vandalov spred 1500

rokov.

Kópiu poslal aj Mussolinimu.

Správa bola odvysielaná v Amerike

v nádeji, že ovplyvní verejnú mienku.

Hitlerovou odpoveďou bol zúrivý dvojhodinový prejav,

v ktorom popieral agresívne úmysly a zároveň

spustil zdrvujúci útok na Roosevelta.

Hitlerova dvojtvárnosť bola zrejmá, ale Roosevelt nemohol

urobiť viac, než len pozorovať a čakať.

Napriek napätým americko-britským vzťahom sa Roosevelt snažil

posilniť väzby. V júni 1939 hostil kráľa Juraja

VI. a kráľovnú Alžbetu.

Ich návšteva posilnila obraz Británie v Amerike,

keď navštívili Svetovú výstavu v New Yorku

a Hrob neznámeho vojaka z prvej svetovej vojny.

Roosevelt aj kráľ chápali hrozbu, ktorú Hitler predstavoval.

Keď kráľovský pár odchádzal, Roosevelt im zaželal

všetko dobré. Len o 11 týždňov neskôr však bola Británia vo vojne.

1. septembra 1939 Roosevelta zobudil

telefonát amerického veľvyslanca vo Varšave.

Nemecko napadlo Poľsko.

Roosevelt si uvedomoval vážnosť situácie

a jednoducho odpovedal: „Nech nám Boh všetkým pomáha.“

O 2 dni neskôr vyhlásili Británia a Francúzsko vojnu,

čo znamenalo začiatok 6-ročného globálneho konfliktu.

Hovorím k vám z Cabinet Room na Downing Street.

Dnes ráno britský veľvyslanec v Berlíne odovzdal

nemeckej vláde konečnú nótu, v ktorej sa uvádza,

že pokiaľ od nich nebudeme počuť do...

Musím vám teraz povedať, že nie.

Takáto odpoveď neprišla, a preto

je táto krajina vo vojne s Nemeckom.

Hoci Roosevelt ubezpečoval Američanov o neutralite, naliehal

na nich, aby nezostali nestranní v myšlienkach.

Väčšina Američanov však odmietala

európsku intervenciu. Súcitili

s Britániou a Francúzskom, ale považovali to za ich problém.

Hovorím, mali by sme sa do toho nemiešať.

Nech sa o seba postarajú sami. So mnou nepočítajte.

Anglicko-americké vzťahy však našli

nečakaného záchrancu vo Winstonovi Churchillovi.

Znovu vymenovaný za Prvého lorda Admirality v deň vyhlásenia vojny.

Napriek minulým nezhodám

si Roosevelt horlivo dopisoval s Churchillom,

s úľavou, že našiel proaktívneho spojenca v Chamberlainovej vláde.

Hoci Rooseveltovo vyhlásenie neutrality oficiálne držalo Ameriku

mimo vojny, začali sa tajné prípravy.

V októbri 1939 sa americkí lídri stretli v Paname

a vytvorili bezpečnostnú zónu siahajúcu míle do mora.

V tom istom mesiaci Albert Einstein, utečenec

z nacistického Nemecka, varoval Roosevelta pred nemeckými jadrovými ambíciami,

čo podnietilo vznik Poradného výboru pre urán.

Medzitým ďalšie európske národy padali pod nacistickú

kontrolu a Amerika sledovala neefektívne pokusy Británie a Francúzska

zastaviť nemecký postup v Dánsku

a Nórsku, zatiaľ čo Stalinova Červená armáda pochodovala do Fínska.

Zintenzívnili sa aj správy o prenasledovaní Židov.

Spisovatelia ako John Steinbeck a Eugene O'Neill

odsúdili nacistický antisemitizmus, pridali sa k nim hollywoodske hviezdy Fred

Astaire a Bette Davis.

Do júna 1940 nacistické sily prevalcovali

Holandsko, Belgicko a Francúzsko,

čo viedlo k rezignácii Nevilla Chamberlaina.

10. mája 1940 sa Winston Churchill stal britským vojnovým premiérom.

Keď padol Paríž, Churchill apeloval na Roosevelta.

Hlas a sila USA nebudú

znamenať nič, ak prídu príliš neskoro.

Keď sa Hitler zameral na Britániu,

Churchill zúfalo žiadal americkú

vojenskú pomoc, najmä po ťažkých

stratách vybavenia pri evakuácii z Dunkerque

od mája do júna 1940.

Hoci Roosevelt vyhovel Churchillovým žiadostiam, pochyboval,

či aj Churchillove strhujúce prejavy

dokážu udržať britskú morálku

tvárou v tvár nacistickej agresii.

Churchillov rozhodujúci útok na francúzsku flotilu

v Orane, ktorý zabránil jej zajatiu

Nemeckom, urobil na Roosevelta dojem.

Odpovedal ponukou 50 torpédoborcov Churchillovi

výmenou za 99-ročný prenájom britských základní v Karibiku a Newfoundlande.

Ale zatiaľ čo Roosevelt bol ochotný pomôcť,

americká verejnosť zostávala nepresvedčená.

Charles Lindbergh, letecký hrdina a presvedčený izolacionista, viedol

hnutie Amerika na prvom mieste (America First), ktoré bolo proti zapojeniu USA.

Navštívil Nemecko v 30. rokoch

a prijal vyznamenanie od veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa,

Lindbergh považoval Sovietske Rusko za väčšiu hrozbu ako

Hitlera a obával sa, že európska krížová výprava

zničí západnú civilizáciu.

Jeho postoj našiel podporu u prominentných podnikateľov, autorov

a celebrít, vrátane Walta Disneyho a herečky Lillian Gishovej.

Dokonca aj budúci prezident John F.

Kennedy poslal Lindberghovi telegram podpory.

Roosevelt, presvedčený o Lindberghových sympatiách k nacistom, nariadil

vyšetrovanie FBI, ale neobjavili sa žiadne usvedčujúce dôkazy.

Kým Roosevelt bojoval s verejnou opozíciou, Hitler nasadil

Luftwaffe proti Británii.

Milióny Američanov sledovali udalosti prostredníctvom rozhlasového vysielania,

uchvátení Bitkou o Britániu.

Novinár Edward Murrow zohral kľúčovú úlohu

v priblížení bombardovania americkým domácnostiam, keď naživo vysielal

z londýnskych striech uprostred bômb, náletov

a sirén, dokonca zachytával rýchle kroky

civilistov utekajúcich do krytov.

V čase, keď bolo prežitie z jedného dňa na

druhý tak neisté a záviselo od šťastia,

„veľa šťastia“ sa stalo štandardnou britskou rozlúčkou.

To si čoskoro našlo cestu do Murrowových programov,

keď každé vysielanie končil dojímavou

frázou: „Dobrú noc a veľa šťastia.“

Američania boli viditeľne dojatí ťažkou situáciou Británie

a verejná mienka sa pomaly menila.

Niektorí odmietli čakať na zmenu

americkej zahraničnej politiky a riskovali všetko, aby bojovali

za slobodu dávno predtým, než sa takáto nezištná služba žiadala.

Medzi júnom 1940 a decembrom 41 sa niekoľko stoviek

Američanov dobrovoľne prihlásilo do

RAF a pomohli Británii brániť sa v Bitke o Britániu.

Stíhací piloti, navigátori a palubní strelci čelili

10-ročnému trestu odňatia slobody, strate amerického občianstva

a pokute 20 000 dolárov podľa amerického práva.

Mnohí statoční dobrovoľníci tvrdili, že sú Kanaďania,

aby sa vyhli odhaleniu.

Niektorí padli v boji a patrili k tým

nemnohým, ktorým Briti vďačili za svoje životy.

Kým Británia bojovala, Roosevelt sa pripravoval doma.

Podľa Zákona o selektívnej službe sa všetci muži

vo veku 21 až 36 rokov museli registrovať.

Vyše 6 000 miestnych odvodových komisií

rozhodovalo o zdravotnej spôsobilosti a nárokoch na odklad.

Kým muži stáli v radoch na odvod, Roosevelt verejnosť

ubezpečoval a trval na tom, že Američanov nepošle do

európskej vojny, pričom to prezentoval ako prípravu

na národnú obranu.

Nemohol si dovoliť stratiť priazeň verejnosti.

Mal pred sebou voľby, ktoré chcel vyhrať.

Po dvoch funkčných obdobiach sa Roosevelt uchádzal o tretie,

čo bolo v histórii amerických prezidentských volieb bezprecedentné.

Zo 48 štátov vyhral vo všetkých okrem 10,

pričom 27 miliónov voličov ho podporilo.

Vrátil sa do Bieleho domu v novembri 1940.

Keď Roosevelt predstúpil pred Kongres, zostal odhodlaný

pomôcť Británii a označil USA za arzenál demokracie.

Jeho povznášajúci prejav začiatkom roku 1941 sa stal synonymom amerického sna.

Vo svojej Správe o stave Únie navrhol 4

základné ľudské slobody.

Slobodu prejavu a vyjadrovania, slobodu vierovyznania,

slobodu žiť bez nedostatku a slobodu žiť bez strachu.

Svet postavený na týchto slobodách, veril Roosevelt,

bol protikladom takzvaného nového poriadku tyranie.

Zásady, za ktoré sa oplatí bojovať za každú cenu.

Roosevelt čoskoro dostal príležitosť konať,

keď o mesiac neskôr Churchill vášnivo apeloval:

„Dajte nám nástroje a my dokončíme prácu.“

V reakcii na to v marci 1941 Kongres schválil Rooseveltov

Zákon o pôžičke a prenájme, ktorý urobil presne to, čo Churchill žiadal.

Dovtedy Británia neúnavne bojovala 9

mesiacov a naliehavo potrebovala zásoby.

Minister vojny Henry L.

Stimson povedal Senátu: „Nepožičiavame, kupujeme.

Kupujeme si vlastnú bezpečnosť, kým sa pripravíme.“

Politika pôžičky a prenájmu bola neoceniteľná pre

Spojencov, neskôr rozšírená aj na Rusko, keď Hitler napadol Stalina.

V polovici roku 1941 sa USA angažovali v pomoci Spojencom,

hoci ešte neboli vo vojne.

Americké konvoje chránili spojeneckú lodnú dopravu a americké

lietadlové lode tajne dopravovali britské stíhačky

do nebezpečných stredomorských vojnových zón, čo eskalovalo konflikt celosvetovo.

Kým Európa a Amerika vytyčovali bojové línie, Japonsko

sa stávalo rastúcou hrozbou na severnej pologuli,

čo vyvolalo dramatické zmeny v americkej zahraničnej politike.

Keď Japonsko napadlo Francúzsku Indočínu, americké

trasy pomoci do Číny boli ohrozené a americké

tichomorské územia čelili obkľúčeniu.

Filipíny, americké od španielskej porážky koncom

19. storočia, boli v ohrození.

Historické stretnutie z roku 1935 medzi Rooseveltom a filipínskym

prezidentom Manuelom Quezonom vytýčilo cestu k nezávislosti do roku 1945.

No s postupujúcim Japonskom čelil tento malý národ

vážnemu nebezpečenstvu a Rooseveltova reakcia spustila

udalosti, ktoré mali zmeniť priebeh vojny.

V júli 1941 Roosevelt zmrazil všetky japonské aktíva v USA.

Veľká Británia a Holandsko ho nasledovali,

čím Japonsku takmer znemožnili nakupovať ropu,

nevyhnutnú pre jeho expanziu.

Keďže Amerika dodávala 95 % japonskej ropy,

embargo bolo katastrofálne.

V reakcii na to sa 14. augusta 1941

Roosevelt a Churchill stretli tvárou v tvár

a odložili predošlé nezhody bokom.

Nakoniec Churchill zvolal a potriasol Rooseveltovi rukou.

Bolo to ich prvé stretnutie od roku 1918 a

znamenalo začiatok veľkého priateľstva.

Ich 4-dňové stretnutie na palube lode pri pobreží

Newfoundlandu sa sústredilo

na vojnové ciele, čo viedlo k vzniku Atlantickej charty.

Táto historická dohoda vyhlasovala, že ani Spojené štáty

ani Spojené kráľovstvo nebudú usilovať o územné zisky.

Churchill si Roosevelta hlboko vážil a neskôr povedal: „Cítil som,

že som v kontakte s veľmi skvelým

mužom, ktorý bol aj srdečným priateľom

a hlavným zástancom vznešených cieľov, ktorým sme slúžili.“

Napriek tomu toto stretnutie nezatiahlo Ameriku do

vojny, ako Stalin a Churchill dúfali.

Avšak pre Japonsko Atlantická charta a

ropné embargo boli považované za vyhlásenie vojny.

Japonsko, čeliace existenčným hrozbám,

usporiadalo cisársku konferenciu v Tokiu

v septembri 1941, ktorej sa zúčastnil cisár

a ďalší vysokí predstavitelia.

Hitler sa snažil naplniť svoje európske ambície,

ale všetko, čo odďaľovalo zapojenie USA,

bolo preňho výhodné.

Nabádal Japonsko, aby zaútočilo na Britmi okupovaný Singapur

a Indiu, a tým odklonilo pozornosť Ameriky od Európy.

Hitler preto sľúbil, že vyhlási Amerike vojnu,

ak Japonsko zaútočí. Bol to krok, ktorý sa

preňho nakoniec ukázal ako katastrofálny.

Veril, že Amerika s prominentnými pronacistickými postavami,

ako Lindbergh, a s verejnosťou, ktorá uprednostňovala neutralitu,

nebude predstavovať žiadnu hrozbu.

Bola to vážna chyba v úsudku.

Medzitým americko-japonské mierové rozhovory miatli nemeckého

veľvyslanca, ktorý pochyboval o ich úprimnosti.

USA ponúkli Japonsku posledný návrh mierovej dohody,

Sľúbili zrušenie embárg na ropu a oceľ,

ak sa Japonsko stiahne z Indočíny.

Premiér Konoe sa ponúkol, že sa stretne

s Rooseveltom na Havaji napriek rizikám.

Dokonca navrhol pakt, podľa ktorého by Japonsko

sa vyhlo vojne s Amerikou, aj keby naše

kroky viedli k vojne s Nemeckom, čím by porušilo

Pakt troch mocností s Hitlerom a Mussolinim.

Ale Konoeho snahy zlyhali.

Japonská armáda sa pripravila na vojnu.

7. decembra 1941 Japonsko poslalo oznámenie o tom,

že všetky rokovania stroskotali.

Keď to dorazilo do Bieleho domu,

Roosevelt a americký ľud už vedeli,

že mier už neprichádza do úvahy.

V nedeľu 7. decembra o 8:00 ráno, keď

havajské slnko lenivo ožarovalo Pacifik,

na obzore sa objavil zlovestný tieň.

K Pearl Harboru sa blížili húfy japonských bojových lietadiel.

Skôr než námorníci stihli zorganizovať obranu,

výbuchy a streľba rozbili ranný pokoj.

Bomby, torpéda a strely ničili americké námorné sily.

Uprostred dymu a chaosu zahynuli tisíce vojakov

a civilistov.

Roosevelt mal teraz mandát viesť Ameriku do vojny.

Pretrvávajú špekulácie, že útok nebol pre neho

úplným prekvapením, keď dorazila správa o masakri.

Na druhý deň ráno vo Washingtone sa tisíce ľudí

zhromaždili pred Bielym domom, čakajúc na Rooseveltovu odpoveď

na tento hrozný útok.

Jeho slová mali byť vryté do histórie,

rovnako ako samotná udalosť.

A Spojencov nesklamal, zhromažďujúc

svoj arzenál demokracie, aby pozdvihol zbrane proti

Ríši vychádzajúceho slnka.

A vypočítavo napadnuté Japonskom v nedeľu 7. decembra

1941, vojnový stav nastal

medzi Spojenými štátmi a Japonským cisárstvom.

8. decembra Roosevelt vyhlásil, že Spojené

štáty boli náhle a úmyselne napadnuté

japonskými námornými a vzdušnými silami a že bez ohľadu na to,

ako dlho to potrvá, Amerika sa bude brániť

až do krajnosti, aby zabezpečila, že tento akt zrady

už nikdy nebude ohrozovať USA.

Rooseveltovi najostrejší kritici teraz podporovali vojnu a národ,

ktorý dlho zachovával neutralitu, sa zjednotil za

prezidentom, keď Amerika vstúpila do druhej svetovej vojny.

Bojujúc na európskom kontinente a proti

Japoncom na ázijskom kontinente a na ostrovoch v Pacifiku.

No aj keď Roosevelt hovoril, tisíce míľ

ďaleko sa Filipíny náhle ocitli pod japonským útokom,

a pripadlo na poľného maršala Douglasa MacArthura,

aby viedol americké a filipínske jednotky, ktoré bojovali

spoločne, aby bránili tieto strategicky dôležité ostrovy.

Spojenci Japonska, mocnosti Osi, teraz

Nemecko a Taliansko, vyhlásili 11. decembra vojnu Amerike.

A keď sa USA pripojili k Spojencom, Churchill

sa dychtivo chcel stretnúť s Rooseveltom, aby prediskutovali vojnové plány.

Krátko pred Vianocami 1941 sa títo dvaja veľkí vodcovia

opäť stretli a v Bielom dome si Churchill

vytvoril vlastnú vojnovú miestnosť a pokryl steny

mapami, zatiaľ čo britskí úradníci zaplnili chodby.

Počas konferencie Arcadia Roosevelt a Churchill strategicky plánovali

svoje ďalšie kroky a vytvorili neformálnu alianciu medzi

USA, Veľkou Britániou, Čínou a Sovietskym zväzom.

Ich cieľmi bolo zastaviť nemecký postup v

Rusku a severnej Afrike, spustiť západoeurópsku

inváziu, rozdrviť Nemecko medzi dvoma frontmi

a tiež pomôcť Číne a poraziť Japonsko.

Štedrý večer 1941 bol jedinou príležitosťou,

kedy Roosevelt a Churchill spoločne prehovorili k verejnosti, zjednotení

vo svojom sľube bojovať za slobodný

a slušný svet a pripomenúť si tých,

ktorí slúžia v ozbrojených silách.

Skutočne vznešené city, ale v Pacifiku bola bitka neúprosná.

Hongkong padol Japoncom na Vianoce.

Rýchlo nasledovala Manila, hlavné mesto

Filipín, hoci ťažké boje trvali 4 mesiace.

Japonci tiež postupovali smerom na Malajsko a

Holandskú Východnú Indiu alarmujúcim tempom.

Napriek tomu bol pre Churchilla a Veľkú Britániu vstup Ameriky

do vojny veľkou výhodou.

Do januára 1942 začali prichádzať americkí vojaci

do Veľkej Británie, pričom ich počet v nasledujúcich rokoch dramaticky narástol.

Americkí vojaci mali značný vplyv na

britský život, najmä keď prichádzali s darčekmi pre ženy,

ako pančuchy, čo viedlo rozhorčených britských mužov k ich opisu

ako „presexovaní, preplatení a priveľa ich tu“.

Američania však reagovali štipľavou poznámkou

na Bernarda Montgomeryho, známeho

neortodoxného britského veliteľa, tvrdiac, že

„Tommies“ (britskí vojaci) boli „málo sexuálni, málo platení a pod Montgomerym“.

Hoci mnoho amerických jednotiek bolo umiestnených vo Veľkej Británii,

väčšina bola v tom čase poslaná do

Pacifiku čeliť pokračujúcemu japonskému útoku.

Začiatkom roku 1942 začali Japonci bombardovať Singapur,

jedno z najdôležitejších obchodných a vojenských centier Britského impéria.

8. februára zaútočilo 23 000 japonských vojakov

na ostrov a na Churchillovu hrôzu Singapur padol

do 15. februára, čo nazval najväčšou porážkou Británie.

V Pacifiku americký generál Dwight D.

Eisenhower robil všetko, aby dostal pomoc

bojujúcim Filipínam, ale neuspel.

Prezidentský palác v Manile bol obsadený a

80 000 vojnových zajatcov bolo zajatých. Hrozné

správy o brutálnom zaobchádzaní s nimi čoskoro dorazili do USA.

Filipínski a americkí vojaci museli pochodovať

105 km do zajateckého tábora na severe.

Toto utrpenie je dnes známe ako Bataanský pochod smrti.

Odhaduje sa, že 10 000 Filipíncov a 1200

Američanov zomrelo cestou od hladu, smädu a mučenia.

Americká tlač rozsiahle

informovala o tomto zverstve a vyvolala pobúrenie.

V priebehu niekoľkých mesiacov Japonci kontrolovali Barmu, Malajsko,

Thajsko, Francúzsku Indočínu a Malajské súostrovie.

Filipínsky prezident a jeho kabinet utiekli do

Washingtonu, aby vytvorili exilovú vládu.

Zatiaľ čo vojna zúrila v Pacifiku, Eisenhower bol

vymenovaný za veliteľa Európskeho bojiska.

Jeho prvou misiou bolo uskutočniť operáciu Torch.

Plán, vyvinutý Rooseveltom a Churchillom, mal za cieľ

zmocniť sa francúzskej severnej Afriky ako základne,

aby vytlačili Taliansko z vojny.

Z Gibraltáru riadil Eisenhower operáciu Torch zameranú na Alžírsko,

Maroko a Tunisko, čo znamenalo prvú veľkú spoločnú

operáciu medzi americkými a britskými silami.

Tu sa Eisenhower stretol s generálom Bernardom

Montgomerym, ktorého jeho muži láskyplne volali Monty.

Do februára 1943 bol Eisenhower poverený velením

britskej 8. armády pod vedením Montgomeryho, čo odhalilo

napätie nielen medzi britskými a americkými jednotkami,

ale aj na najvyšších postoch.

Montgomery frustroval Američanov

ignorovaním stratégií, ktoré mu nevyhovovali,

čo viedlo k stretom s americkými generálmi Georgeom Pattonom a Omarom Bradleym.

Hoci Bradley zostal zdvorilý, Patton bol rovnako kontroverzný

ako Montgomery, a vyslúžil si prezývku

„Stará krv a odvaha“ od svojich vojakov.

Raz musel Eisenhower zasiahnuť, aby zachránil Pattonovu kariéru.

Pri návšteve zranených amerických vojakov v nemocnici Patton

šokoval prítomných tým, že udrel dvoch mladých vojakov

a obvinil ich zo zbabelosti.

Hoci ich zranenia neboli viditeľné, trpeli

tzv. „shell shockom“, dnes známym ako posttraumatická stresová porucha.

Verejné pobúrenie viedlo mnohých k požiadavke Pattonovej rezignácie.

Ale na Eisenhowerovu radu sa ospravedlnil, načo bol

bol dočasne oslobodený od povinnosti, aby sa neskôr vrátil ako

kľúčový generál pri oslobodzovaní Európy.

Po víťazstve v Severnej Afrike Eisenhower nasmeroval sily

do Talianska, ktoré čoskoro padlo Spojencom.

Do roku 1943 Roosevelt a Churchill, uznávajúc Eisenhowerovu taktickú

brilantnosť, ho poverili velením operácie Overlord,

európskej invázie, ktorá sa začala Dňom D.

Eisenhower dostal za úlohu zorganizovať 1 milión bojových

vojakov a 2 milióny príslušníkov podporného personálu.

6. júna 1944 sa pláže Normandie, Sword,

Juno, Gold, Omaha a Utah stali svedkami začiatku

poslednej kapitoly druhej svetovej vojny.

Začiatkom roku 1945 bolo víťazstvo Spojencov neodvratné.

Bola to len otázka času.

Osud si však pre Roosevelta pripravil krutý zvrat,

pre muža, ktorý toho toľko urobil,

aby porazil Hitlerovu Os zla.

30. marca 1945 Roosevelt odcestoval do Warm

Springs, aby si oddýchol pred účasťou na

zakladajúcej konferencii Organizácie Spojených národov.

12. apríla ho s prudkými bolesťami hlavy odviedli

do spálne a neskôr zomrel

v ten deň na masívne krvácanie do mozgu.

O necelý mesiac neskôr, 8. mája

1945, Amerika a Európa oslavovali Rooseveltovo dlho očakávané

víťazstvo, keď Nemecko kapitulovalo.

V Spojených štátoch boli oslavy Dňa víťazstva v Európe venované

Rooseveltovej pamiatke, pričom vlajky boli spustené na pol žrde

počas 30-dňového obdobia smútku.

Churchill ho velebil ako najväčšieho amerického priateľa

a najväčšieho zástancu slobody.

Bol to koniec jednej éry a začala sa nová doba.

Mužom, ktorý teraz niesol ďalej Rooseveltov odkaz

demokracie, bol viceprezident Harry Truman,

ktorý mal previesť Ameriku poslednými kapitolami vojny.

Konflikt v Pacifiku sa skončil v auguste 1945

zvrhnutím atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Západ sa radoval z mieru, ale skaza

na východe znamenala úsvit

novej éry vojenstva, keď najsmrtiacejšia zbraň v dejinách

nakoniec prinútila Japonsko ku kapitulácii.

Preložil: .::Ojvih777::.