All language subtitles for Touching.the.Void.2003.1080p.BluRay.x265-RARBG

Slovak Subtitles by O:-) SADE
alias EDAS enjoy...

Liezli sme pre zábavu a
väčšinou to zábavné aj bolo.

Pre nič iné sme to nerobili.

Boli sme takí anarchisti,
dosť nezodpovední

a všetko a všetci
nám boli ukradnutí.

Chceli sme jednoducho zliezť
celý svet a bola to zábava.

Fakt skvelá zábava.

A občas sa to poriadne
zvrtlo, a to už išlo o hubu.

V roku 1985 dvaja
mladí Briti, Joe Simpson a

Simon Yates, odcestovali
do zapadnutého kúta Peru.

Cieľom týchto dvoch
ctižiadostivých horolezcov

bolo zdolať doposiaľ
nepokorenú západnú stenu

neslávne známeho
vrcholu hory Siula

Grande, vysokej 6300
metrov nad morom.

Ich príbeh sa zaradil
medzi horolezecké legendy.

Keď sme išli do Peru,
bolo mi 25 a Simonovi 21.

Ale predtým sme dosť našli v Alpách.

Slovak Subtitles by O:-) SADE
alias EDAS enjoy...

Vyliezť na horu, ktorú ešte nikto
nezdolal, alebo nájsť novú cestu

hore, po tom som vo svojom
horolezeckom živote túžil najviac.

Jeden náš kamarát, ktorý
toho v Južnej Amerike veľa

zliezol, videl túto stenu
v polovici 70. rokov.

Mám dojem, že povedal,
že dá poriadne zabrať.

Bola to posledná stena v tomto
pohorí, ktorú ešte nikto nezdolal.

Bola to veľká neznáma.

A taká neznáma si
človeka úplne podmaní.

"P Á D DO T I C H A"

Bola to taká izolovaná
oblasť, 2 dni cesty od chodníka,

a tie hory všade naokolo vyzerali
v porovnaní s Alpami oveľa väčšie.

Keď sme nakoniec došli k
miestu, odkiaľ sa dalo na Siula

Grande vyliezť, došlo nám, že
ďalej už by sa somári nedostali.

Povedal by som, že to bolo
tak 7 alebo 8 km od úpätia.

Vedeli sme, že tam hore je Siula
Grande, ale jej vrchol sme nevideli.

Stretli sme v Lime Richarda
Hawkinga, ktorý cestoval

sám, a navrhli sme mu, či
by sa k nám nechcel pripojiť.

O horolezectve nevedel vôbec nič.

Ani som nevedel, kde práve som,
nieto do čoho sa to vlastne púšťam.

Potrebovali sme Richarda, aby nám postrážil
základný tábor, keď budeme v horách.

So Simonom sme sa celkom spriatelili.

Neviem, či to bolo vďaka
jeho povahe, alebo kvôli

tomu, že bol ku mne ako k
neskúsenému zhovievavejší.

Ale bolo veľmi ťažké spriateliť sa s Joom.

Mal som oveľa väčšie
ambície to zvládnuť ako Simon.

Siula Grande pre mňa veľmi znamenala.

Vedeli sme, že množstvo
expedícií na nej stroskotalo.

Keby sa o to nikto nepokúsil,
to by bola iné, ale keď sa

o to pokúšali a neuspeli,
tak sme vedeli, že je to ťažké.

A mne tak napadlo: ''Ideme do toho.

Sme lepší ako oni.''

Od 70. rokov sa ľudia
pokúšajú zdolať hory vo

vyšších pohoriach
takzvaným "alpským štýlom".

Alpský štýl v podstate
znamená, že máte batoh

s oblečením, jedlom a
horolezeckým vybavením.

Začínate od základného tábora a
pokúšate sa zdolať horu čo najrýchlejšie.

Nezaisťujete sa vopred
a nemáte rad zásobených

táborov, medzi ktorými
by ste sa pohybovali.

Je to taký čistý štýl. A tým sme
s Joom liezli na Siula Grande.

Je to veľmi náročný štýl lezenia,
pretože nemáte žiadne istenie.

Keby sme urobili chybu,
mohlo by to dopadnúť veľmi zle.

Nikto vás nezachráni,
žiadny vrtuľník, žiadni ľudia.

Nesmiete urobiť chybu.

Ak sa vážne zraníte, je asi po vás.

Z tohto uhla som ju ešte
nevidel a stena vyzerala strmo.

Napadlo ma...

viete... ''Bože, to je výška.''

Je to ťažšie, než som si myslel, než
som očakával. A to ma povzbudilo.

1. DEŇ

To, že sme vôbec liezli, bolo úžasné.

Preto sme žili.

Zbožňujem to vypätie, keď leziem.

A keď sa vám lezie
dobre, je to jednoducho

neskutočný pocit, niečo
medzi baletom a gymnastikou.

Je to taká zmes sily a ladnosti pohybu.

Pre mňa sú hory
najkrajším miestom na svete.

Keď som v horách,
mám úžasný pocit

priestoru, úžasný
pocit slobody, utečiem

všetkému tomu zhonu,
ktorý je v našom svete.

Prekvapilo nás, ako rýchlo
sme prekonali ľadovcové pole.

Asi po 300 metroch
sme sa dostali

na miesto, kde sa
ľad strieda so skalami

a kde sa nachádzajú zvislé kaskády.

A my sme ich začali zložito zdolávať.

To, že ste pripútaný k svojmu
spolu-lezcovi, znamená, že máte

obrovskú dôveru v schopnosti
a schopnosti niekoho iného.

Niekedy vás ale môže napadnúť:
''Bože môj, Simon, hlavne tu nespadni.

Hlavne tu nespadni.''

Občas vás lano skôr o život
pripraví, ako by vás zachránilo.

Keď váš kolega spadne a skoba sa

mu vytrhne, tak je
po vás, idete s ním.

Keď leziete týmto
spôsobom, musíte

sa úplne spoľahnúť
na svojho partnera.

Na konci prvého dňa sme boli

spokojní, veľa
sme toho vyliezli.

V tej chvíli sme verili, že
by sme to mali zvládnuť.

2. DEŇ

Ale kvôli tej výške ste úplne dehydrovaní.

Musíte vypiť veľa
tekutín, 4 až 5 litrov denne.

Jediný spôsob, ako ich
získať, je nechať roztopiť sneh.

Všetko je časovo náročné.

Uvariť jeden nápoj v
tejto výške trvá veľmi dlho.

Zhruba hodinu, než uvaríte dva hrnčeky.

A kvôli tomu sme toho
neuvarili toľko, koľko by sme mali.

V bombe sme nemali
dostatočné množstvo plynu.

V normálnom živote človek veľmi neriskuje,

lenže práve vďaka takémuto
riskovaniu unikáme jednotvárnosti.

V určitom zmysle sa cítime byť viac nažive.

Nikdy predtým som nebol tak vysoko.
Je veľmi vyčerpávajúce liezť v takej výške.

Nielenže je to technicky náročné,
nič poriadne nedrží a naháňa

vám to hrôzu, ale vaše srdce
kvôli tej výške bije ako o preteky.

Zrazu sa ochladilo.
Strašne ochladilo.

Boli sme tak 6000, možno
6200 metrov nad morom.

Bol hrozný vietor,
začalo snežiť a zo steny

sa na nás hrnula
lavína snehu... krupica.

Ten sneh sa vám doslova lepil

na oblečenie, ku
ktorému primrzol,

takže ste si pripadali ako v brnení.

Posledný úsek steny znamenal necelých
100 metrov toho najčudesnejšieho lezenia.

Úplne nespoľahlivá krupica,

žiadne skoby.

Bolo to fyzicky veľmi vyčerpávajúce.
Bolo treba každého svalu.

Trvalo nám 5 alebo 6 hodín,
kým sme zdolali tých 60 metrov.

Pokračovali som ďalej, aj keď bola tma.

Začínala mi byť hrozná
zima, pretože som

len tak sedel a čakal,
kým vylezie Simon.

Bol som na pokraji podchladenia.

A vy jednoducho viete, že ak to takto
bude ďalej pokračovať, zle to skončí.

A tak sme si vykopali záhrab.

3. DEŇ

Ráno bolo pekné počasie, takže sme
konečne videli, čo sa pokúšame vyliezť.

Bola to andská
nočná mora. Všetko

bolo pokryté tou
najhoršou krupicou.

Všade boli morény,
snehové previsy a preveje.

Niečo sme o týchto zvláštnych
snehových podmienkach v

Andách počuli, ale ešte
sme sa s nimi nikdy nestretli.

Nechápem, ako sa taká krupica
dokáže udržať na takých strmých svahoch.

V Alpách by sa zviezla dole,
akonáhle by svah prevýšil 40 stupňov.

Bolo to najnamáhavejšie a najnebezpečnejšie
lezenie, aké som kedy podnikol.

Celkom sme sa báli, že
by sme sa mohli dostať do

bezvýchodiskovej situácie,
kedy by sme nemohli liezť ďalej,

ale zároveň ani ísť späť
tou cestou, ktorou sme

hore vyliezli, a tak sa
vlastne dostali do pasce.

A to nebolo všetko, pred nami na
nás čakal 1300 metrový prudký svah.

Takže sa nám celkom dosť
uľavilo, keď sme sa o druhej

popoludní dostali na severný
hrebeň blízko západnej steny.

Zaprisahali sme sa, že tieto andské
podmienky už nechceme nikdy vidieť.

Boli sme naozaj unavení,
keď sme vyliezli na hrebeň.

Bol som uťahaný.

A hovoril si: ''Ty brďo,
zliezli sme tú stenu.

Predsa ťa ten výstup nemohol tak zničiť.''

A potom... sme si
povedali, že keď už sme

toho toľko ušli, tak na
ten vrchol vylezieme.

- Pozri.
- Čo?

- To je paráda, čo?
- Áno.

Pozri sa dole.

Nie, žeby som mal vrcholy zvlášť v obľube.
K 80% nehôd dochádza práve pri zostupe.

Ešte predtým, než sme
stenu zliezli, sme sa rozhodli,

že sa pokúsime stretnúť
zo severného hrebeňa hory

do sedla medzi Siula Grande a
ďalšou horou - menom Uraphaha.

Potom by sme mohli zlaniť
jeden menší úsek steny.

Ale od východu sa na nás
valili mraky, veľké mraky.

Čakali sme, že by sa po
hrebeni dalo ľahko zostúpiť.

Dúfali sme, že sa po
ňom bude dať skoro ísť.

Ale nakoniec to bolo veľmi ťažké.

Bolo to príšerné.

Západná strana úplne
kolmá, viseli z nej kusy snehu.

Na východe zase na strmom svahu
schádzali kusy ľadu o kilometer nižšie.

Bol to fakt šok.

Dosť nebezpečné...

Vtedy sa nám to
začalo vymykať kontrole.

Počas pol či jednej hodiny,
ako sme schádzali z vrcholu,

sme sa stratili v snežnej
búrke. Nevideli sme ani na krok.

Potom sa objavila
diera medzi mrakmi a

zazreli sme hrebeň.
Začal som k nemu liezť.

Myslel som si, že som
na hrebeni, ale bol

som na obrovskom
snehovom previse,

na preveji z ľadu a snehu.

A ja som si to vykračoval po jeho vŕšku.

Ostal som visieť a pozeral
som sa dole, ako padá

všetok ten sneh a ľad po
západnom svahu Siula Grande.

Dostal som sa späť na
hrebeň a zavolal na Joea:

''Našiel som hrebeň!''

Dúfali sme, že zlezieme ešte v ten deň.

Ale keď sa zotmelo, boli sme ešte
stále vysoko, asi v 6000 metroch.

A tú noc, keď sme si
varili vodu, nám došiel plyn.

4. DEŇ

Hneď ráno nám došlo, že sme
zliezli najhorší úsek hrebeňa.

Bol som si celkom istý, že sa ešte v
ten deň dostaneme do základného tábora.

Myslel som si, že to už máme
vo vrecku, myslím ten zostup.

Išiel som pred Simonom.

A zrazu tam bola tá kolmá
stena, ktorá hrebeň rozdeľovala.

Musel som na všetky štyri,
zaseknúť sa oboma cepínmi

do ľadovca a spúšťať sa
z toho ľadovcového zrázu.

Keď zasekávate cepín, musíte počúvať
zvuk, ktorý vydá a miesto si prezrieť.

Visel som za oba cepíny a
hovoril som, že jeden vyberiem.

Chcel som ho
zaseknúť do tej steny,

tak som sa zhupol,
zasekol a počul som

taký zvláštny zvuk.

Tak som si povedal: ''Vyberiem
ho a nájdem lepšie miesto.''

Chcel som sa celú
cestu dole pevne istiť.

Práve som sa chcel
zhupnúť na ten ľadovec.

Kurva! Bože!

Celé moje telo zaplavila strašná bolesť.
A úplne najhoršie to bolo v kolene.

Kurva, kurva, kurva!

Ten pád spôsobil, že mi lýtková
kosť prešla kolenným kĺbom.

Keď sa zarazila o stehennú
kosť, ostala tam zapichnutá.

A navyše sa mi rozštiepila holeň.

Najprv som tú bolesť
nemohol vôbec zniesť.

Zhlboka som dýchal.

Pozrel som sa na
západ a videl, že sme

v rovnakej výške ako
vrcholok hory Irasa.

Takže som vedel, v akej výške sme.

Povedal som si: ''Kurva, predsa
nemôžem mať zlomenú nohu.

Ak je zlomená, tak je po mne.''

A potom sa lano uvoľnilo.

To znamenalo, že sa blíži Simon.

Necítil som koniec kosti, vôbec nič.

Ohmatal som to miesto, ale nekrvácalo.

Bolesť sa trochu stíšila
a ja som si hovoril, že len

panikárim, že som si len
natrhol sval alebo tak niečo.

Pokúsil som sa postaviť na nohu.

Cítil som, ako o seba tie kosti

škrípu, a došlo
mi, že sú zlomené.

Nikdy nezabudnem na ten jeho pohľad.

Ten šok v očiach, zúfalstvo a zdesenie.

Toľko vecí v jednom jedinom pohľade.

A spýtal sa ma: ''Si v poriadku?''

Mám pocit, že som chcel povedať: ''Hej, som.''

Došlo mi ale, že to je hlúposť.

A povedal som: ''Nie, zlomil som si nohu.''

Napadlo ma, že je koniec, vážne.

Pomyslel som si: ''Bože...''
Viete... ''To je... sme v háji.''

''Bude dobre, keď sa z
toho jeden z nás dostane.''

A potom ma naozaj napadlo,
že keby som zišiel zo svahu,

mohol by som jednoducho
odísť, opustiť ho a dostať sa dole.

Nečakali by ma
všetky tie problémy,

s ktorými by som
sa musel stretávať.

Dal mi nejaké lieky proti bolesti, čo
boli účinné tabletky proti bolesti hlavy.

Vlastne o ničom nehovoril.

Bolo to... skoro, ako by vedel.

Aj ja som vedel, že ma bude musieť opustiť.

Chcem povedať, že mohol povedať niečo.
Napríklad, že ide pre pomoc.

Odpovedal by som mu: ''Dobre, tak dobre.''

Nemohol mi pomôcť.

Takto jednoducho mi to
pokojne mohol povedať.

Chcem povedať, že som si
nemyslel, že by sme si mohli vyberať.

Nedokážem si vysvetliť, prečo
ma napadlo, že sa niečo stalo.

Napadalo ma: ''Nie je jeden z
nich mŕtvy, alebo sú mŕtvi obaja?

A ak je jeden z nich mŕtvy, zatiaľ
čo druhý to prežije, kto to bude?''

Asi to bude znieť bezcitne, ale ja
som si prial, aby to bol radšej Simon.

Pomyslel som si: ''No
dobre, nikam nejde.''

Trochu som sa upokojil a začal

som premýšľať,
ako sa dostaneme...

ako ja ho dostanem dole z tej hory.

Bavili sme sa o tom, čo
budeme musieť urobiť.

Povedali sme si, že máme dve
laná, ktoré sú 45 metrov dlhé.

Keď ich zviažeme, budeme mať 90
metrov dlhé lano s uzlom uprostred.

Takže som sa priviazal k
jednému koncu a Simon k druhému.

Teoreticky ma mohol spustiť o 90 metrov.

Nemohli sme používať žiadne
istenie, z ktorého by som ho mohol

spúšťať, takže som si v snehu
vyhrabal miesto na sedenie,

sadol si, a zaprel sa.

- Ja môžem.
- Dobre. Ideme na to.

A Simon ma začal spúšťať dole.

Spustil som ho o jednu dĺžku,

ale potom sa objavil ten uzol.

A ten uzol by zlaňovacou osmičkou neprešiel.

Takže ma zastavil.

Postavil som sa na ľavú nohu, na
tú zdravú, aby som lano nezaťažoval.

Bolo potom dostatočne
voľné, aby zlaňovaciu osmičku uvoľnil.

Pretiahol cez ňu lano, takže
uzol bol na druhej strane

zlaňovacej osmičky, znovu ho upevnil a
spustil ma o ďalšiu dĺžku.

On sa potom nejako
primerane zaistil a ja som

k nemu zliezol, a tak
to išlo stále dookola.

Simon sa ma pokúšal
spúšťať rýchlo, takže

sa mi noha zasekávala
a ohýbala v kolene.

Príšerná bolesť.

Spomínam si, ako som bol
naňho nahnevaný, pretože ma

to bolelo kvôli nemu. Myslel
som na to, nech spomalí,

ale vedel som, že to musí robiť rýchlo.

Nemal na výber.

Hrozne sa mračil. Spomínam si...

Vedel som, že je kvôli tomu nahnevaný.

Bohužiaľ som nemohol brať
ohľad na to, ako kričal bolesťou.

Museli sme dole.

Vykopali sme diery, v ktorých
sedel v tom krupicovom snehu.

Vydržali akurát tak dlho,
aby ma mohol spustiť.

Ale v skutočnosti sa stále rozpadali.

Spúšťal ma na 9 milimetrovom

lane, asi takto hrubom.

Ruky mal úplne zamrznuté.

Bol to od neho úplne mimoriadny výkon.

Nikdy v živote som nepočul, žeby
jeden človek niekoho v horách zachránil.

Bola šialená búrka.

Neviem, koľko mohol byť ochladzujúci účinok
vetra, ale bolo to ako pri mínus 80 stupňoch.

Prišiel som asi
o necelý liter krvi,

bol som v šoku a
vážne dehydrovaný.

To bolo miesto, kde sme si
mali vykopať záhrab, ukryť sa,

zaliezť do spacákov, urobiť si
čaj a doplniť si znova tekutiny.

To sme nemohli,
pretože nám došiel plyn.

Už sme to nemali pod kontrolou,
nebolo možné vykopať záhrab, a tým

riskovať, žeby sme uviazli v búrke,
ktorá by sa nemusela len tak utíšiť.

Začínalo to vyzerať celkom dobre,
pretože sme boli už skoro dole.

Zlaňoval som ho a hovoril som:

''Možno, že po tomto to ešte raz
zopakujeme, budeme na ľadovci.''

Zrazu som zacítil pod
lakťom tvrdú, ľadovú plochu,

bolo to čím ďalej tým
strmejšie. A začal som padať.

Bál som sa.

Spomaľ!

Simon, spomaľ!

Kričal som na Simona, nech ma
zastaví, ale nemohol ma počuť.

Kurva!

Všimol som si, že je lano viac zaťažené.

Ale veľmi som o tom
nepremýšľal, hovoril som

si, že je to jednoducho
nejaký strmejší úsek.

Pozrel som sa dole a videl som,
že podo mnou je prudký svah.

Bol som zdesený, keď som
zistil, do čoho som sa dostal.

Priamo pod zrazom bola obrovská
trhlina, asi 25 metrov podo mnou.

Pripravil som si cepíny, aby som
sa ich pokúsil zaraziť do steny.

Už sa mi to skoro podarilo,
keď ma začal znova spúšťať.

Hovoril som si: ''Bože, hlavne to nie,''

pretože som vedel, že nemáme
dosť lana, aby som sa dostal až dole.

Keby bolo lano stále
zaťažené, nemohol

by ich uvoľniť a
dostať uzol skrz zlaňovaciu osmičku.

Kričal som na neho, nech ma nespúšťa.

Spúšťal som ho ďalej,
kým som nedošiel k uzlu.

Potom som zatiahol za lano, čo
bol môj signál, aby lano uvoľnil.

Ale nič sa nedialo...

Stále nič.

Vedel som, že moja jediná
šanca je vyliezť hore po lane.

Mal som dve slučky s prusíkom.

Sú to také tenké slučky.

A keď použijete špeciálny
prusíkov uzol, môžete ho

posúvať po lane a
utiahnuť. Uzol pevne drží,

pripevníte karabínu,
zaháknete sa a visíte za ňu.

Ten horný uzol posuniete hore a utiahnete.

Zavesíte sa za ten horný.

Pokúšal som sa visieť
rovno, aby sa uzol veľmi

nepohyboval, a potom
skúsil pretiahnuť lano.

Ten bol ale dosť nepoddajný.

Ťažko sa dá vysvetliť, ako mi to
nešlo, pretože som vôbec necítil prsty,

stále som na neho pozeral, pokúšal
sa lano pretiahnuť pomocou zubov,

a tak to zaviazať.

Bola mi zima na ruke a na nohy.

Bola mi strašná zima.

A keď sedíte, tak sa
samozrejme nezahrejete.

Bol to zúfalý stav, o
to horšie, že som nemal

poňatia, čo robí Joe,
ani v akej je situácii.

Jednoducho som nedokázal prísť na to, prečo
mu to trvá tak dlho, aby lano uvoľnil.

Nemal som na to žiadne
rozumné vysvetlenie.

Joe!

Priviazal som jedného prusíka,
pripol si ho k hrudi, aby som visel

rovno, a pokúšal sa pripevniť
ten druhý, ale ruky ma nepočúvali.

A potom mi tá drbnutá vec spadla.

Bolo mi jasné, že som v háji.

Vedel som, že po tom
lane hore nevyšplhám.

Nemohol som po ňom vyručkovať.

S takto zmrznutými rukami to jednoducho nešlo.

Bol som úplne bezmocný,
zúfalý a nahnevaný.

Nemohol som vôbec nič robiť.
Nemohol som uvoľniť lano.

Jednoducho som sedel.

To trvalo tak pol hodiny, možno hodinu.

Situácia bola čím ďalej tým viac zúfalejšia.

Mal som problém sa vôbec
udržať v sede. Tá diera v prašane,

v ktorej som sedel, sa podo
mnou začala postupne posúvať dole.

Takže som bol v čím ďalej
tým viac zúfalejšej situácii.

Joe!

Bol som psychicky na
dne, nemohol som nič robiť.

Takže som jednoducho visel
na lane a čakal, kým umriem.

A myslel som si, že umriem celkom skoro.

Vietor bol čím ďalej tým mrazivejší.

Doslova som pomaly schádzal
z tej hory po malých úsekoch,

pretože ten prašan podo
mnou vôbec nedržal pohromade.

Čakal som, že spadne,
ale nemohol s tým nič robiť.

Spadol by asi 90 metrov,

takých 45 metrov podo mňa,
dvakrát toľko ako ja, a zabil by sa.

A on nevedel, či som nad zemou 5 metrov
alebo iba pol metra. Nemohol to vedieť.

Ale vedel, aspoň myslím,
celkom iste, žeby bolo po ňom.

A potom som si uvedomil, že mám
v batohu na chrbte vreckový nôž.

Rozhodol som sa prekvapivo rýchlo.

Za týchto okolností mi to pripadalo
ako jediné správne rozhodnutie.

Neexistoval spôsob, ako by som
sa mohol v tej pozícii ďalej udržať.

Skôr alebo neskôr by
ma to určite stiahlo dole.

Zložil som si batoh,
zvládol som otvoriť

horné vrecko jednou
rukou a otvoriť nôž.

Bum!

Bola to príšerná noc.

Trápili ma myšlienky,
čo sa asi tak Joeovi stalo.

Trvalo dlho, kým som sa zahrial,

ale nezahrial som sa dostatočne.

V noci mi bola fakt strašná zima.

Hlavne si spomínam,
aký som mal strašný smäd.

Takú, že som mal pocit, že cítim
vodu v snehu všade okolo seba.

Bol to veľmi silný pocit.

Veľa zvláštne...

Nevedel som, čo sa stalo.

Nedopadol som na rovnú
plochu, z každej strany

sa zvažovala a ja som
schádzal do temnoty.

Musel som spadnúť takých 45 metrov.

Celkom ma prekvapilo, že žijem.

Posvietil som baterkou dole.

Akoby ju tá tma pohlcovala.
Nebolo nič vidieť.

Bol som úplne zdrvený a bezbranný.

Keby som dopadol
o meter doprava,

zahučal by som do
tej obrovskej trhliny.

Celkom rýchlo som
zavŕtal ľadovcovú skobu.

Potom som sa rozhliadol a hovoril si:

''Preboha, veď je takmer
nemožné sa odtiaľto dostať.''

Zhora viselo to lano, 25
metrov až do toho malého otvoru.

Hovoril som si, že
Simon je na druhom konci.

Ale bol som si istý, že je po ňom.
Pre mňa to vlastne nič neznamenalo.

Proste som si hovoril, že
keď za to lano zatiahnem,

tak sa len utiahne, pretože
asi spadol z toho zrázu,

že tam leží jeho
mŕtvola a protiváhou by

sa mohlo lano vrátiť
a spadnúť do trhliny.

Že keď zatiahnem, tak
sa utiahne okolo jeho tela.

Ale šlo stále ľahko ťahať ďalej a ďalej.

Hneď som spoznal, že ho prerezal.

Hovoril som si: ''Tak...
a teraz tu skapeš.''

Na druhú stranu sa mi
uľavilo, že je Simon nažive.

Simon!

Simon!

Vzhľadom na svoju situáciu
som si nedával veľa šancí.

Ale na zlomenú nohu sa predsa neumiera.

Vypol som baterku, aby som
zbytočne neplytval energiou.

Bola tma, a to na mňa
začalo nepriaznivo pôsobiť.

Na tých trhlinách niečo je.

Vyvolávajú v človeku desivé pocity.

Nedá sa v nich žiť.

Počul som, ako ľad praská, ako veje vietor.

Rozsvietil som baterku, pretože
sa mi tá tma vôbec nepáčila.

Cítil som sa tak sám,

bol som veľmi vystrašený.

Bolo mi 25, bol som fit

a nesmierne ctižiadostivý.

Toto bola naša prvá veľká
cesta, chcel som zliezť celý svet.

S týmto sme vôbec nepočítali.

Muselo byť celkom
neskoro a mám pocit, že som

si v tom čase myslel,
že z toho nevyviaznem.

Idiot. Idiot.

Idiot. Idiot!

Kurva!

Horolezec by mal mať
nad sebou vždy kontrolu.

Keď sa človek chová ako
ja, je to známka zlyhania.

Sraľo!

Ty skurvený sraľo!

Ty sraľo! Sraľo!

Bolo to detinské.
Jednoducho som plakal a nariekal.

Myslel som si...

Myslel som si, že som odolnejší.

5. DEŇ

Začínalo svitať, takže
bolo tak päť alebo šesť.

Znovu som začal kričať Simonove meno.

Simon!

Vstal som, obliekol sa v záhrabe

a zbalil si všetky svoje veci.

Zachvátila ma šialená hrôza.

V tej chvíli som mal
silný pocit, že sa Joe

predošlý deň zabil a
že teraz zahyniem aj ja.

Ako by to mala byť istá forma... odplaty.

Ale namiesto toho som len tak
sedel, ľutoval sám seba a vôbec všetko.

Nakoniec som však
začal zostupovať

s tým, že zahyniem
po ceste domov.

Veľmi rýchlo začal byť svah čím ďalej tým
viac strmejší, takže som sa tomu zrazu vyhol.

Počas zlaňovania som uvidel ten
ľadový previs, cez ktorý som ho spustil.

Došlo mi, že visel
vo vzduchu, čo bola

príčina toho, že
nemohol povoliť lano.

Ako som sa spúšťal, videl
som na svoje zdesenie

pri úpätí toho ľadovcového
zrázu obrovskú trhlinu,

Bola široká 9 metrov a z miesta,

kde som stál, vyzerala bezodná.

Simon!

Musel sa prebudiť hneď
ráno, pretože som mal

úplne šialený smäd.
On ju musel mať tiež.

A musel zostúpiť, aby tú vodu získal.

A možno ma mohol tiež hľadať.

A tak som sa zastavil a
začal revať do tej trhliny.

Hulákal som a hulákal: ''Joe! Joe!''

Keď o tom spätne
premýšľam, mal som sa po

odviazaní od lana
do tej trhliny pozrieť,

či ho tam niekde nezazriem.

Ale aby som bol úprimný, tak
ma to v tej chvíli vôbec nenapadlo.

Bol som presvedčený, že je po ňom.

Simon!

O desiatej mi bolo jasné, že som sám,

že mi nikto nepríde na pomoc.

Vychovávali ma oddaní katolíci, ale
napriek tomu som prestal veriť v Boha.

Vždy som premýšľal, keby
došlo k nejakej nepriaznivej

situácii, či by som
pod tým tlakom otočil

a pomodlil sa k bábike Márii,
aby ma z tej šlamastiky dostala.

Ešte sa mi to nikdy nestalo.

To znamená, že vlastne neverím.

Vážne myslím, že keď
umriete, tak umriete.

Koniec, žiadny posmrtný život.

Vôbec nič.

Hovoril som si, či
dokážem vyliezť hore.

25 metrov prečnievajúceho ľadu.

To by som nezvládol ani so zdravou nohou.

Vedel som, že sú obaja mŕtvi.

Ale nemohol som sa len
tak zbaliť a opustiť tábor.

Už preto, že som o nich nič nevedel,
teda okrem ich krstných mien -

Joe a Simon.

Nepoznal som ani ich priezvisko, vôbec nič.

A napadla ma taká úchylná
myšlienka, že ak zleteli z

tej hory, tak predsa museli
dopadnúť na jej úpätie.

A myslel som si, že by som si od

úpätia toho ľadovca
mohol zazrieť.

A tak som sa vybral na cestu
s cieľom dôjsť čo najďalej.

Začal som po ľadovci zostupovať sám.

V tej chvíli som si bol istý, že aj umriem.

Ísť sám cez ľadovec
je veľmi nebezpečné,

pretože sú v ňom
trhliny zakryté snehom.

Našťastie som našiel
slabé náznaky našich

stôp, ktoré tam ostali
po výstupe nahor.

Ale až vo chvíli, keď som
zliezol z toho ľadovca, mi

došlo, že sa mi to naozaj
podarilo, že to asi prežijem.

Naozaj nedokážem popísať,
aká strašná bola tá noc.

Pripadala mi ako celá večnosť.

Ale človek si musí vybrať, a to

aj v prípade, že si vyberie zle.

Viete, keď sa nerozhodnete, ste v háji.

Aby som neumrel hneď na
tom mieste, mojou jedinou

šancou bolo spustiť sa
dole, hlbšie do tej trhliny.

Netušil som, čo tam dole nájdem.

Len som dúfal, že
tam bude nejaká

cesta von z tohto
bludiska snehu a ľadu.

Nebolo ľahké sa
pre to rozhodnúť,

bál som sa zostúpiť hlbšie.

Mohol som iba tak sedieť a

slepo dúfať, že
sa to nejako zlepší,

ale ja som vedel, že k tomu nedôjde.

Nechcel som sa pozerať dole.

Desila ma myšlienka, že tam
dole je jednoducho prázdnota.

Na koniec lana som neuviazal uzol.

Keby tam dole nič nebolo,
tak by som sa nemohol

držať lana, spadol by
som, a to by bolo rýchle.

Kurva!

Hovoril som si:
''Preboha, to je hĺbka.''

Bol som úplne fyzicky
vyčerpaný, motal som sa

po tých morénach a stále
som mal strašný smäd.

V hlave mi vírila
jedna myšlienka

za druhú, pocity viny a strachu,

Premýšľal som, ako to vysvetlím Joeovým
rodičom, mojim priateľom, Richardovi.

Tiež ma napadlo, že by som si
možno mohol vymyslieť nejakú

slušnejšiu verziu, v ktorej
svetle by som vyzeral lepšie.

A chvíľu som o tom
naozaj vážne premýšľal.

Jediný obraz, ktorý mi
ostane v pamäti z celej tej doby,

čo som v Peru strávil, je,
keď som uvidel tú postavu.

Museli sme byť celkom blízko
seba, aby som poznal, kto to naozaj je.

Vyzeral úplne zbedačene.

Skoro som ho nespoznal.

Spýtal som sa, kde je Joe.

Odpovedal mi, že Joe je mŕtvy.

Rozprával som mu, ako
sme sa vracali do tábora.

Rozprával som mu, ako sa to stalo.

Nezdalo sa mi ani trochu,

žeby ma odsudzoval za to, čo som urobil.

Prijal to veľmi dobre.

Musel som zostúpiť asi 25 metrov

pod miesto, kam som spadol.

Pripadalo mi, že
musím byť na dne trhliny.

Bola v tvare obrovských
presýpacích hodín.

K stropu to bolo tak 50 metrov.

Ako Chrám svätého Pavla v Londýne.

Spomínam si, ako som sa pozrel
dole, kde bol iba stvrdnutý sneh.

Povedal som si, že toto
je teda dno tej trhliny.

Zhruba 15 metrov odo mňa
bola diera, ktorá viedla hore.

A hore cez tú dieru svietilo slnko.

Bolo jasno. Slnečné
lúče ku mne prenikali.

To bola cesta von, ktorú som hľadal.

Spomínam si že som
premýšľal: ''Ja to hore vyleziem.

Dofrasa, ja to predsa dokážem.

Aj keby som sa mal plaziť.''

A tak som sa začal plaziť po bruchu.

Zrazu som počul, ako
podo mnou niečo praská.

Uvedomil som si, že to nie je
pevný sneh, ale zrejme diera.

Úplne ma to vydesilo.

Pripadal som si ako
na škrupine od vajíčka.

Keby som sa preboril, hore
by som sa nikdy nevyplazil.

A to mala byť tá cesta von.

Nahováral som si, že
ležím na pevnom svahu.

Začal som zasekávať
cepín a priťahovať sa.

Bolelo to ako čert.

Ako som priťahoval, pokúšal
som sa držať nohy pri sebe.

Snažil som sa, aby moja ľavá
noha, tá zdravá, išla ako prvá.

Ale občas som sa
oprel aj o tú zlomenú.

Cítil som ten tlak, ako sa kosť pohybuje.

Padal som do mdlôb
skoro pri každom pohybe.

Bolo to nesmierne bolestivé.

Bolo jasno a slnko svietilo.

Akoby som sa znova narodil.

Ležal som na snehu a len sa smial.

To bola taká úľava,
že som sa z toho dostal.

A potom som sa pozrel na
ten ľadovec a pomyslel si:

''Ešte to neskončilo, kamoš.''

Boli to celé kilometre,
navyše povrch bol naozaj zlý.

Sedel som tam a premýšľal,
pretože už som mal takmer

za sebou ten najdôležitejší
výstup vo svojom živote.

Keď sa vrátite z takého
výstupu, ste niekoľko

dní vyčerpaný, len
jete, pijete a spíte.

A ja som to zvládal s nepekne
zlomenou nohou, ktorá strašne bolela,

úplne dehydrovaný, bez jedla...
a pokúšal som sa dostať ďalej.

Neexistuje žiadny spôsob,
ako to fyzicky zvládnuť.

A potom ma napadlo, že by
som si mal zadávať jasné ciele.

Rozhliadol som sa okolo seba a povedal si:

''Fajn, ak sa dá
dostať k tamtej

trhline za 20 minút,
ja to dokážem.''

A keď som sa tam dostal za 18
minút, bol som šťastím bez seba.

A keď to bolo za 22
alebo 24 minút, bol som

tak nahnevaný, že som
sa skoro rozplakal.

A zrazu z toho bola
posadnutosť, neviem

prečo, ale myslím, že
som vedel, čo sa deje.

Že to, čo musím prekonať, je také
ťažké, že sa s tým nedokážem vysporiadať.

Držal som sa
Simonových stôp, ktoré sa

vyhýbali vyvýšeninám
a očividným trhlinám.

Hovoril som si, že ak nedôjdem
k diere, kde by na dne ležalo

jeho telo, urobia ma tieto
stopy tým mínovým poľom trhlín.

Všade okolo vás sú tie obrovské
hory. Obrovitánske horské steny.

Zrazu sa cítite taký
malý a bezbranný.

Uvažujete o tom, či ste im
niečo neurobili, že vás chcú zničiť.

Je to, akoby ste trápili
mravca, stále mu dávali

niečo do cesty a
nakoniec ho aj tak zašliapli.

Simonove stopy začínal zasypávať sneh.

Pre mňa znamenali
životne dôležitú cestu.

Začal som byť veľmi zúfalý.

Plazil som sa aj v noci, čo je
hlúposť, keď sa pohybujete sám na

ľadovci, ale ja som sa bál, jednoducho
som nechcel tie stopy stratiť.

6. DEŇ

Ráno bolo jasno a slnečno.

Všetky stopy zmizli.

Začal som liezť celkom skoro.

Občas som si stúpol na
jednu nohu a rozhliadol sa, aby

som našiel cestu, potom si
znova sadol a šinul sa ďalej.

Bola tam jedna príšerná
trhlina hneď pri okraji.

Ja som sa do tej spleti dostal.

Zrazu som uvidel, ako končí
ľad a pod ním začínajú kamene.

Bol som to asi ja, kto
nadhodil, žeby sme mohli

odísť, sčasti preto, že
som sa o Simona bál.

Jednoducho som mal
pocit, žeby bolo najlepšie

sa zobrať a odísť z
miesta, kde sa to stalo.

Nechcel som hneď odísť,
cítil som, že potrebujem deň

alebo dva, aby som sa
spamätal a získal zase trochu sily.

Veľa dlhú dobu som strávil umývaním.

Bolo príjemné
umyť si vlasy a tvár,

oholiť sa, a tak sa
trochu zbaviť toho,

čo sa na mňa na horách nabalilo.

Mal som strašný smäd.

Je jedno, koľko zjete snehu,
aj tak nedostanete do tela dosť vody.

A keď som videl tie kamene a
vedel, aké tu ešte môžu byť balvany a

ako je to ďaleko, prvýkrát som
vážne zapochyboval, či to zvládnem.

Zbavil som sa všetkého náčinia.

Cez tie kamene som sa nemohol
plaziť, boli veľmi veľké a rôzne na sebe.

Jediná možnosť bola
pokúsiť sa poskakovať.

Ale vedel som, že pritom
mnohokrát spadnem.

Padal som doslova pri každom kroku.

Bolo to, akoby som si
zakaždým zlomil nohu.

Pamätám, že som sa pozrel na
miesto, odkiaľ som začal hopkať.

Bolo to 25 metrov, ale trvalo
to celú večnosť. A tá bolesť!

Dokážem byť šialene tvrdohlavý
a robiť si vždy veci po svojom.

Ale situácia sa rozhodne
nevyvíjala tak, ako ja by som chcel.

Pozrel som sa na kameň a povedal
si, že pri ňom budem o 20 minút.

Akonáhle som sa rozhodol, že tú vzdialenosť
ujdem za 20 minút, bolo mi jasné, že to dokážem.

A pomohlo mi to, pretože už

v polovici som
cítil takú bolesť,

žeby som nezniesol predstavu, že
by som musel vstať a zase spadnúť.

Ale rozhliadol som sa a
povedal si: ''Musím sa tam dostať.''

Uvažoval som, že si poležím
trochu dlhšie, ale hneď som

povedal, že sa tam musím
dostať, že už je to iba desať minút.

Akoby existovala jedna chladnokrvná,
bezcitná časť môjho ja, ktorá hovorila:

''Musíš urobiť toto, toto a
toto, a potom sa tam dostaneš.''

''No tak, poďme!''

''Vstaň! Skús to znova!''

Tá jedna časť mi nedala
pokoj. Ale hovorila jasne.

Bolo to, ako by mi nejaký
hlas hovoril, čo mám robiť.

Nemal žiadny súcit.

Nemal pochopenie,
neuznával, žeby som mohol byť

unavený, žeby ma niečo
bolelo, bolo to veľmi zvláštne.

Takže jedna moja časť hovorila:
''Poďme, nezastavuj sa, choď ďalej!''

A tá druhá časť
mojej mysle akoby

sa rozhliadala a
zamestnávala okolím.

A ako ubiehala hodina za hodinou a deň
za dňom, bolo to čím ďalej prapodivnejšie.

Mal som strašný smäd,
bol som veľmi dehydrovaný.

Ale najväčšie muky boli tie
balvany a morény, ktoré ležia na

ľadovci a človek počuje, ako
pod nimi prúdi voda. Celú dobu...

Mnohokrát som spadol, počul vodu a
začal hrabať, aby som nejakú našiel.

Ale nemohol som ju nájsť,
nemohol som ju získať...

Mohol som sa zblázniť, že ju počujem.

Bál som sa o Simona, o jeho zdravie.

Končeky prstov mal ešte
stále hrozne omrznuté.

Jednoducho som mal pocit,
že by sme tu už nemali ostávať.

Začali som sa pripravovať,
že ďalší deň ráno odídeme.

Nakoniec som sa zrútil
medzi kameňmi, zle som spal.

Noha ma bolela, boli to muky.

Myslím, že to bola
prvá noc bez búrky,

nesnežilo, nepršalo.
A videl som hviezdy.

Spomínam si, ako som
ležal na chrbte a pripadalo

mi to ako večnosť, keď
som tie hviezdy pozoroval.

V jednej chvíli som
mal taký zvláštny pocit,

že by som tam mohol
ležať stáročia, celý život.

Že by som sa mohol stať
súčasťou tých kameňov

a súčasťou toho, odkiaľ
sa nikdy nedostanem.

7. DEŇ

Vyšlo slnko a začalo ma hriať.

Premýšľal som, že by
to bolo príjemné tam len

tak ležať, nehýbať sa...
Že by to potom nebolelo.

Preboha, skoro som to urobil.

Skutočne som veril, že
to neujdem, že umriem.

Priznal som si to veľmi
vecným spôsobom.

Pripadalo mi nerozumné sa ďalej plaziť,
keď si človek myslí, že to k ničomu nie je.

Myslím, že to bolo tou
osamelosťou, tým pocitom

opustenosti, ktorý ma
celý čas prenasledoval.

Neplazil som sa ďalej, pretože
som si myslel, že prežijem.

Myslím, že som chcel
byť s niekým, keď umriem.

Asi to bol iba taký symbolický

čin, ako sa s ním rozlúčiť,

aspoň pre mňa...

Pil som vodu, liter za litrom.

Bolo to, ako by som si tankoval nádrž.

Okamžite som mal pocit, že silniem.

Stále som si močil do nohavíc,
ten pocit tepla sa mi celkom páčil.

Bolo to také pomalé,
ale plynulé otupovanie.

Nielen fyzické, fyzicky to
bolo jasné, ale vy sám...

a vôbec všetko.

Mal som pocit, akoby som
nič nemal, všetko mi bolo jedno.

Prišiel som o všetku dôstojnosť.

Bolo mi jedno, či som
hrdina alebo slaboch,

stane sa z vás
niktoš. Bolo to divné.

Stále som robil tie testy, ciele za 20 minút.

Choď sem, choď tam!

A potom som uvidel tie stopy.

To ma presvedčilo, že
tu boli Simon a Richard.

Boli nado mnou,
akoby ma chceli nájsť.

Ďalej som sa plazil
úplne presvedčený,

že museli chodiť tu
niekde okolo mňa.

Spomínam si, ako
som si hovoril, že to

je hlúposť, že by mi
predsa prišli pomôcť.

Ale presvedčil som sám
seba, že ma nechcú uvádzať

do rozpakov, pretože
som sa pošťal a plakal.

Neviem, ako dlho to
trvalo, možno hodinu.

Úplne som tomu veril,
ale potom zrazu bum.

Došlo mi, že tu nie sú.
Bol som úplne zničený.

Boli štyri hodiny, keď
som doliezol k jazeru.

Vedel som, že na jeho
konci je morénový val.

A z jeho vrchu by som sa mohol
pozrieť do údolia, kde bol základný tábor.

Vlastne by som videl až ku stanu.

To bolo prvýkrát, keď som
na to myslel a bol presvedčený,

že to zvládnem, že sa tam
dostanem, že to určite dokážem.

Akonáhle som o tom ale začal
poriadne premýšľať, hneď ma napadlo:

''Ale bude tam vôbec niekto?''

''Bože, dnes sú to štyri dni, ako
som videl Simona naposledy.''

Uvažoval som nad tým a napadlo ma:

''Čo by tam, dofrasa, vôbec robili?''

Vedel som, že sa o šiestej stmieva a
povedal som si, že sa tam musím dostať.

Skúšal som to tak rýchlo, ako to len šlo.

Po zvyšok popoludnia ma
desilo, že by mohli byť preč.

Nevšímal som si, ako sa mení počasie.

Zatiaľ ako som sa pokúšal dostať na tú
morénu, počasie sa zásadne zmenilo.

Keď som sa pozrel do
údolia, videl som iba mraky.

Simon!

Načúval som a dúfal,
že počujem hvizd

alebo nejakú odpoveď,
ako niekto volá späť.

Ale nič som nepočul.

Dlho som tam iba sedel,
plakal a nevedel, čo mám robiť.

Napadlo ma, že si zaleziem do spacáku.

Neviem vlastne prečo, ale
prišlo mi to úbohé, takto skončiť.

A tak som si povedal:

''Tu nie, tu nechcem skapať.
Radšej niekde dole?''

Nehýbať sa.

Vôbec netuším, čo sa
dialo po zvyšok tej noci.

Áno.

Prestal som sa pozerať na
hodinky, všetko sa začalo rozpadať.

Myslel som, že som sa stratil.

Vôbec som nevedel, čo robím.

Nespomínam si, žeby
som o niekom premýšľal.

O niekom, koho
mám rád, alebo tak...

Spomínam si na jednu chvíľu, keď
mi v hlave začala hrať jedna pesnička.

Bola od skupiny Boney M.

A pritom ja Boney M nemám rád.

Čo je to?

Hrala mi v hlave, stále
dookola, celé hodiny.

Hrozne ma to rozčuľovalo,
chcel som ju dostať z hlavy,

myslieť na niečo iné.

A hovoril som si, viete...

''Chlapci, umriem a bude mi hrať Boney M.''

Spomínam si, že som
občas nebol pri sebe,

a to som si myslel,
že som stále hore.

Lenže keď som prišiel k sebe, akoby som
sa zobudil. Zistil som, že len tak sedím.

Nevedel som, kde sa nachádzam.

Bola tma, snežilo a ja som
nevedel, či som na ľadovci, alebo

či ležím na parkovisku pred
krčmou, kde som dostal nakladačku.

A potom som zase prišiel k sebe.

Spomínam si, že som zacítil

nejaký silný zápach, ktorý
zafungoval ako čuchacia soľ.

Prebudil ma z toho delíria.

Bol som zmätený.

Trvalo mi strašne dlho, kým som
prišiel na to, čo by to mohlo byť.

Myslel som, že som to ja.

Riešil som to... a potom
mi došlo, že som sa preplazil

cez miesto, kam sme pri
tábore chodili na záchod.

Uvedomil som si, že
musím byť blízko stanu.

Simon!

Zatiaľ čo som kričal, hovoril som si:

''A je to, tak takto skončí
moje dobrodružstvo.

Už nie som schopný sa plaziť ďalej.''

Simon!

Bola chyba, že som dúfal,
žeby tam ešte mohli byť.

Keď som kričal a oni sa neozývali,

vedel som, že je po mne.

V tej chvíli, keď mi nikto nezodpovedal...

Simon!

Bolo to...

... akoby som o všetkých prišiel.

Aj sám o seba.

Zobudil som sa. Neviem prečo,
ale mal som taký podivný pocit...

Počul som, ako vonku kvíli vietor.

Ale počul som ešte niečo iné.

Pomaly mi dochádzalo, že to
môže byť jedine Joe, ktorý vonku kričí.

Ale to bolo úplne vylúčené, pretože
umrel pred tromi alebo štyrmi dňami.

A potom som to začul,
znova a oveľa jasnejšie.

Naozaj to znelo, ako
by niekto volal: ''Simon!''

Zrazu som spanikáril, že to nemôže
byť Joe, pretože Joe je mŕtvy...

Že ak tam vonku niečo
je, musí to byť nejaká

príšerná vec, že to
nemôže byť človek,

pretože žiadny človek by to nedokázal
ujsť, navyše ešte byť pred naším stanom.

Tak som tam ležal.
Nevedel som, čo mám robiť.

A potom sa prebudil Simon.

''Simon.''

Viete, úplne jasne
som počul svoje meno.

Vedel som, že to musí byť
Joe, okamžite mi to došlo.

Rozhliadal som sa okolo seba.
A potom som uvidel... tú vec.

Simon sa hneď pustil do hľadania.

Zrazu som počul hlasy.

Joe!

Si to ty?

Držal som sa
späť, pretože som si

myslel, že to vonku
nemôže byť človek.

Simon!

Takže sme došli k riečisku,
odkiaľ to volanie prichádzalo.

Asi 200 alebo 300 metrov od tábora.

A bol to Joe.

- Simon...
- Bože!

Neveril som tomu, kým som
ho neuvidel na vlastné oči.

Ale potom bolo tak isto ťažké tomu uveriť.

Nielen kvôli tej desivej noci, ale
aj stavu, v ktorom sa nachádzal.

Simon!

Vyzeral úplne príšerne.

Vyzeral ako nejaký duch.

Musel som sa skoro uštipnúť do

nosa, aby som
uveril, že je to pravda,

že je to naozaj on.

- Pomôž mi.
- Dofrasa, Joe!

Dofrasa!

Simon...

Padala z neho jedna nadávka za druhou.

Dofrasa, Joe!

Richard, zdvihni ho!

Richard, drž ho, ty hlupák!
Zdvihni ho!

Joe...

Spomínam si, že ma Simon
chytil za ramená a držal ma.

Zdvihni mu nohu. Dofrasa!

Spomínam si, ako ma držali.

Si v bezpečí.

Ďakoval mi, že som sa
ho pokúsil dostať dole.

Za všetko, čo som urobil do tej doby,

než som prerezal lano.

A tiež mi povedal, že by urobil to isté.

Vďaka.

To boli prvé slová, ktoré povedal.

Pamätám si, že ešte pred tým,
než sme s ním čokoľvek urobili, než

sme vôbec zapli stan, tak sa
spýtal: ''Kde sú moje nohavice?''

Museli sme mu vysvetliť, že sme
ich spálili, čo ho celkom nahnevalo.

Myslím, že v tej chvíli
som sa naozaj prebral.

Do istej miery som si uvedomil,
že je tu starý dobrý Joe.

Počas tejto tvrdej skúšky
prišiel Joe o tretinu svojej váhy.

Po dvoch rokoch a šiestich operáciách Joe začal
opäť liezť a pokračuje v tom aj v súčasnosti.

Simon sa vrátil do Anglicka, kde
musel čeliť tvrdej kritike od mnohých

horolezcov, že svojho kolegu
odrezal. Joe ho vždy neochvejne bránil.

Zatiaľ ešte nikto úspešne nezopakoval
výstup Joea a Simona na vrchol Siula Grande.

Slovak Subtitles by O:-) SADE
alias EDAS enjoy...